Bob robí volavku
Bob a Peter prišli k Tulákovmu červenému vchodu takmer súčasne. Nestrácali čas zbytočnými rečami - vedeli, že každý z nich dostal ten istý odkaz. Otvorili bránu a vošli s bicyklami dnu. Opatrne sa zakrádali tunelom, ktorý viedol k Hlavnému stanu, ukrytému pod bezcenne vyzerajúcim haraburdím, a vliezli do kancelárie.
Jupiter ich už čakal. Na stole pred ním bola kopa kníh, máp a papierov. Ťažko skrývané vzrušenie im prezrádzalo, že niečo má.
„Musíme okamžite konať,“ povedal im. „Preto som vás zavolal.“
„Jupiter, rozlúštil si odkaz?“ opýtal sa Bob.
„Nie celý. Ale v každom prípade začiatok. Dal si mi dobrý tip, keď si naznačil, že zakopaný poklad strážia mŕtvi na cintoríne.“
„To bol vlastne nápad môjho otca,“ priznal sa Bob, ale Jupiter sa prehrabával v akýchsi knihách a papieroch.
„Tvoj tip mi pomohol dostať sa ďalej,“ povedal. „Tak teda: odkaz, ktorý zanechal John Silver, má sedem častí. Každú časť naučil iného vtáka, ale teraz si vtákov nevšímame. Na jednotlivé časti sa budeme dívať len ako na prvú časť, druhú časť a tak ďalej.“
„Netáraj toľko!“ zavzdychal Peter. „Povedz už niečo!“
„Tretia časť odkazu nám hovorí, že John Silver ukryl svoj obraz na cintoríne. Preto som usúdil, že prvá a druhá časť by nám mali ukazovať cestu k tomu cintorínu.“
„Mali by,“ povedal Bob, „ale neukazujú.“
„Prvá časť odkazu znie: ,Malá Bo-Peep stratila svoju ovečku a nevie ju nájsť. Choďte za Sherlockom Holmesom.' Nie je na tomto odkaze niečo zvláštne?“
„Sherlock Holmes je mŕtvy,“ poznamenal Peter.
„Sherlock Holmes je len postava z knihy,“ povedal Bob. „Nemôžeme ho požiadať o pomoc.“
„To je práve ono!“ zvolal Jupiter. „V odkaze sa nehovorí o tom, aby sme požiadali Sherlocka Holmesa o pomoc. Hovorí sa o tom, aby sme išli za ním do jeho bytu. A kde býval?“
„V Londýne,“ odvetil Peter.
„Na Baker Street v Londýne,“ doplnil Bob.
„Býval na Baker Street,“ zopakoval Jupiter. „Teda, aby sme ho mohli navštíviť, museli by sme ísť na Baker Street. Ale pozrime sa na druhú časť odkazu. Je to citát zo Shakespeara. ,Len dva mesiace mŕtvy! Ani nie!' Ale papagája, ktorý to opakoval, naučil zajakať sa. Hovorí: ,L-len dva-dva-dva me-mesiace...' Papagáje sa nezajakajú, len keď ich to úmyselne naučia. To značí, že si máme všimnúť práve to dva-dva-dva mesiace.“
„Hneď som si to všimol,“ povedal Peter. „Ale nič sa nestalo.“
Jupiter niečo napísal na kus papiera.
„Pozri, čo sa stane,“ povedal, „keď napíšem ,Baker Street' a pripnem k tomu ,dva-dva-dva' takto.“
Hľadeli na papier vytreštenými očami. Jupiter napísal toto:
Baker Street 222
„Fíha!“ nadýchol sa Peter. „Adresa!“
„Cintorín?“ opýtal sa Bob.
Jupiter vyhľadal medzi knihami starý atlas južnej Kalifornie.
„Prezrel som všetky knihy v našej príručnej knižnici,“ povedal. „V južnej Kalifornii sú tisícky miest a každé druhé má Baker Street. Nakoniec som však zistil, že v meste Merita Valley, ktoré leží na juh od Los Angeles, je starý cintorín na rohu Baker a Valley. A adresa na vchode pre zamestnancov, ktorý vedie k niekdajšiemu správcovmu domu, je Baker Street 222!“
„Pánabeka!“ zvolal Peter. „Ako si sa to vôbec dozvedel?“
„Použil som tieto príručky,“ Jupiter pohladil kopu kníh, „a telefón. Našiel som dokonca brožúru, v ktorej sa spomína cintorín. Je určená pre turistov. Počúvajte.“
Čítal:
„Starodávny cintorín v Merita Valley patrí medzi najstaršie v Kalifornii. Teraz nepoužívaný a zanedbaný, čaká na renováciu a v budúcnosti bude slúžiť ako zaujímavé historické miesto.“
Jupiter zavrel brožúru.
„Merita Valley je vzdialené len asi päťdesiat kilometrov na juh od miesta, kde býval John Silver s Carlosom a jeho strýkom,“ povedal. „Vychádzajúc z toho všetkého, som presvedčený, že sme našli miesto, kde pán Silver ukryl svoj obraz.“
„A čo so zvyškom odkazu?“ opýtal sa Bob. „Rozlúštil si ho?“
„Nie,“ odvetil Jupiter. „Ostatné časti odkazu udávajú smer, ako nájsť pravé miesto, keď sa už dostaneme na cintorín. Musíme ísť a rozlúštiť to.“
„Zajtra ráno?“ navrhol Peter. „Pôjdeme autom, nie?“
„Možno v tejto chvíli rozlúštil odkaz aj pán Huganay,“ povedal Jupiter. „Nemôžeme plytvať časom. Musíme ta ísť hneď, kým je ešte svetlo. Akurát tam prídeme, nájdeme skrytý obraz a vrátime sa ešte pred zotmením. Žiaľ, nemôžeme ísť všetci. A nemôžeme ísť ani v rolls-royce.“
„Prečo?“ chcel vedieť Peter.
„Pretože pán Huganay môže mať niekoho, kto nás sleduje,“ povedal Jupiter. „A ako vieš, rolls je auto, ktoré sa dá ľahko zbadať a sledovať. Môj plán je takýto...“
Rýchlo im to vysvetlil. Bob protestoval, ale márne. Nakoniec uznal Jupiterove dôvody a vzdal sa. Keď o niekoľko minút prišiel rolls-royce do Jonesovho bazára, všetci traja pomaly nasadli, aby si ich prípadný pozorovateľ určite všimol.
Za volantom sedel znovu šofér Fitch. Privítal ich s vycerenými žltými zubami.
„Našli ste v poslednom čase nejakého strateného papagája?“ opýtal sa.
„Niekoľkých,“ úsečné povedal Jupiter. „Jedného z nich polícia veľmi hľadá. Teraz nás vyvezte bránou a zadnou cestou choďte okolo zberne. Keď tadiaľ pôjdete, spomaľte, ale nezastaňte.“
Šofér sa trochu začervenal a dal sa do práce. Auto vyšlo a chlapcov bolo zreteľne vidieť. Keď však zabočilo za roh, pri zadnej časti dvora spomalilo a Peter s Jupiterom vyskočili.
„Čakaj na nás v Hlavnom stane!“ zakričal Jupiter a spolu s Petrom prešiel Tulákovým červeným vchodom. Nikto, kto by ich bol náhodou sledoval, si nemohol všimnúť, že opustili rolls.
„Nuž, pán Andrews,“ povedal Fitch uštipačne, „kam teraz? Vystopovať nejaké zločinné papagáje?“
„Nie,“ povedal Bob a snažil sa zakryť sklamanie. „Choďte po ceste na nábreží asi pol hodiny, potom sa pustite na východ a vráťte sa cez vrchy. Dnes večer sa chcem iba trochu povoziť, len tak pre potešenie.“
Napriek týmto slovám nebola pre neho táto jazda nijakým potešením. Bol len volavkou. Celé dobrodružstvo prežívali Peter a Jupiter.