Jdi na obsah Jdi na menu
 


Čierna Brada má posledné slovo
 
 Počas cesty chlapci hodnú chvíľu mlčali. Konečne sa ozval Jupiter: „Hmla aspoň zabránila Huganayovi v prena­sledovaní.“
 „Prečo by nás mal prenasledovať?“ opýtal sa Peter. „Veď obraz nemáme.“
 „Môže si myslieť, že ho máme.“ Jupiter si poťahoval spodnú peru. „To bolo prekvapenie, keď sa v skrinke ne­našlo nič, iba lístok od Johna Silvera.“
 „Ak pôjdu teraz po nás,“ povedal Peter, „budeme mať poruke Konráda a Hansa, tí nám pomôžu poradiť si s nimi.“ Pokýval rúrou, ktorú pevne držal odvtedy, čo ju zdvihol. „Znova by som mohol mať príležitosť ju použiť. Ten Adams si bude pamätať úder, ktorý som mu uštedril.“
 „Konal si tak, ako som čakal,“ vyhlásil Jupiter. „Odvážne a v pravý čas.“   
 Peter neodvetil, ale potešilo ho to. Pochvala od Jupitera bola zriedkavá, a keď ju niekto dostal, zname­nala hodne. Jupiter však už myslel na niečo iné.
 „Rozlúštili sme odkaz,“ pokračoval. „Dôkazom je, že skrinka sa našla. Lenže obraz v skrinke nebol.“
 „Časťou odkazu bolo: ,Nikdy nedám pijavici ľahkú šan­cu!'“ pripomenul mu Peter. „To dokazuje, že pán Silver mal na mysli nejakú čudnejšiu vec.“
 „Možno,“ súhlasil Jupiter. Celý zvyšok cesty strávil roz­mýšľaním a Peter sa nepokúšal ho vyrušiť.
 Prv ako sa dostali do Rocky Beach, museli prejsť znova hmlou, ktorá už nebola taká hustá ako ďalej na juhu. Do Jonesovho bazára prišli bez nehody.
 „Poďme do Hlavného stanu,“ navrhol Jupiter, keď Konrád zaviezol nákladné auto do garáže. „Mali by sme všetko vyrozprávať Bobovi.“
 Tentoraz ako vchod do Hlavného stanu použili Voľný vchod č. 3, pretože nikto nebol na obzore. Voľným vcho­dom č. 3 boli veľké dubové dvere s rámom, ktoré akoby sa len tak opierali o kopu haraburdia. Ale keď ich odomkli zhrdzaveným železným kľúčom, ktorý vybrali z nenápadné­ho zhrdzaveného kovového vedierka, dvere viedli do obrovského starého kotla, ktorým sa na druhom konci cez malé dvere dalo vojsť do Hlavného stanu.
 Keď vliezli dnu, Bob Andrews tam sedel a nepokojne čítal.
 „Našli ste ju?“ vykríkol.
 Ale hneď si domyslel odpoveď. Ich unavený výzor a sku­točnosť, že neniesli nič okrem rúry, ktorú si Peter ponechal ako zbraň, mu prezradili, že sa niečo stalo.
 „Dostihol nás Huganay,“ povedal Jupiter a zvalil sa do kresla.
 „Ale ani on nenašiel obraz,“ dodal Peter, sadajúc si. „Našiel skrinku, ale bol v nej iba lístok, na ktorom bolo napísané, že nesledoval stopy dosť pozorne.“
 „Pána!“ zvolal Bob. „To je zvláštne. Myslíte, že pán Silver hral dvojakú hru? Predstieral, že obraz ukryl, hoci ho neukryl?“
 „To by som chcel vedieť i ja,“ mrzuto povedal Jupiter. „Ale ja si to nemyslím. Na lístku v skrinke bolo napísané: ,Ľutujem, starký, ale nesledoval si stopy dosť pozorne.' To značí, že v odkazoch je niečo, čo sme nepostrehli ani my, ale ani pán Huganay.“
 „Hovoril som vám...“ začal Bob. Vtom však zabudol, čo chcel povedať, pretože v tej chvíli zazvonil telefón.
 Pozreli na seba. Nečakali nijaký telefonát.
 „Možno je to pani Claudiusová,“ povedal Jupiter po piatom zazvonení. „Myslím, že bude lepšie, ak zdvihnem.“
 Zdvihol slúchadlo a priložil k zosilňovaču, aby všetci mohli počúvať jeho hovor.
 „Haló,“ ohlásil sa. „Traja pátrači, tu Jupiter Jones.“
 „Blahoželám ti, Jones,“ ozval sa mužský hlas trochu iro­nickým tónom. Všetci traja na seba pozreli. Bol to bezpo­chyby hlas s francúzskym prízvukom. Pán Huganay!
 „Kto je tam?“ opýtal sa Jupiter. Vedel veľmi dobre, kto to je, ale potreboval získať trochu času, aby sa pripravil na akúkoľvek hrozbu, ktorú by zlodej obrazov mohol vysloviť.
 „Tu je človek, ktorého ste pred malou chvíľou stretli v hmle na malebnom mieste v Merita Valley,“ hovoril hlas pána Huganaya. „Chcem vám len povedať, že som konečne prišiel na to, ako mi John Silver prešiel cez rozum. Boli ste veľmi šikovní, zbadali ste to, čo som ja prehliadol. No a... vzdávam sa lovu. Poznám, kedy som porazený. Som na letisku. Keď zložím, nasadnem na lietadlo do zahraničia. Nemôžete ma teda chytiť. Toto je proste posledný pozdrav jedného športovca druhému. Povedzte Claudiusovi, že mu želám veľa šťastia s Pastierkou.“
 „Ďakujem,“ povedal Jupiter, hoci nemal ani potuchy, o čom Francúz hovorí.
 „Prekabátili ste ma,“ pokračoval pán Huganay. „Poda­rilo sa to len málo ľuďom. Ak prídete niekedy do Európy, chlapci, vyhľadajte ma. Ukážem vám francúzske podsvetie, a možno budete mať príležitosť vyskúšať tam svoju šikov­nosť na nejakej záhade. Chcem, aby sme sa rozišli ako priatelia. Súhlasíte?“
 „Nuž... áno,“ odvetil Jupiter a zažmurkal na svojich druhov.
 „Ešte jedna vec,“ povedal pán Huganay. „Papagáje sú v garáži na Oceánskej ulici 89958 v Santa Monike. Iste ich budete chcieť zachrániť. Nemám už čas sa po ne vrátiť, prenechávam teda túto úlohu vám. Au revoir a ešte raz blahoželám.“
 Zložil. Jupiter zložil tiež a všetci traja vyjavene hľadeli na seba.
 „Máš tú adresu, Bob?“ opýtal sa konečne Jupiter.
 „Áno,“ povedal Bob. „Vyzerá to tak, že môžeme dostať späť Billyho Shakespeara, Malú Bo-Peep a ostatné. Ale, doparoma, čo chcel povedať tým, že sme ho prekabátili?“
 „Neurobil som nič iné, len to, že som udrel Adamsa, schmatol teba, Jupiter, a utekal,“ povedal Peter. „Ak sme ho tým prekabátili, prečo...“   Zmĺkol. „Čo je?“ opýtal sa. „Prečo tak čudne na mňa pozeráte?“
 „Ako,“ opýtal sa Jupiter, skoro ani nedýchajúc, „ako znela šiesta časť odkazu?“
 „,Pod kameňmi, nie pri kostiach, hľadaj skrinku, ktorá nemá zámku,'“ odvetil Bob.
 „Tak je,“ súhlasil Peter. „A to je tam, kde ten boxer Lester našiel kovovú skrinku Johna Silvera.“
 „Ale on našiel skrinku, na ktorej bola zámka!“ zvolal. „Huganay musel zámku odseknúť. A v odkaze sa jasne hovorí, že treba hľadať skrinku, ktorá nemá zámku.“
 „To je pravda!“ zvolal Peter. „Musela tam byť ešte iná skrinka... Nie,“ dodal, „nemohla byť. Bola to veľká skrinka, i keď bola plochá. Keby tam bola ešte nejaká iná, Lester by ju bol zbadal.“
 „Predpokladajme, že to bola malá skrinka,“ uvažoval Jupiter. „Malá skrinka, ktorá vôbec nevyzerala ako skrinka. Ako znela siedma časť odkazu?“
 „,Nikdy nedám pijavici ľahkú šancu!'“ odvetil Peter. „Počuli sme, ako to povedal Zjazvená Tvár, však, Bob?“
 „To je pravda,“ povedal Bob. „Ale Čierna Brada dodal: ,To je isté ako olovená rúra!' Všetko som to zapísal, pamä­táte? Druhá časť odkazu je len starý výraz, ktorý znamená, že niečo je úplne isté.“
 „Určite?“ opýtal sa Jupiter. „Alebo má prvá časť odkazu v skutočnosti odlákať našu pozornosť, zatiaľ čo posledná časť nás má upozorniť na nejaký celkom bezvýznamný pred­met - ak sme dosť bystrí na to, aby sme ju správne pocho­pili? Čo to máš,“ dokončil, „tamto na stole pred sebou, Peter?“
 Peter pozrel na stôl. Pozrel ta i Bob. Dokonca i ospanlivý Pirát Čierna Brada prepchal zobák cez mriežky a pozrel na stôl.
 „Rúru,“ povedal Peter.
 „Odkiaľ ju máš?“
 „Zdvihol som ju na cintoríne a udrel ňou Adamsa,“ odvetil Peter.
 „Bola tam, pretože ju Lester našiel pod skalami a odhodil, je to tak?“ spýtal sa Jupiter.
 Peter preglgol a prikývol.
 „Správne,“ povedal. „A ... je to olovená rúra.“
 „Olovená rúra je teraz dosť neobvyklá,“ povedal Jupiter. „Ale pozrite na ňu. Na koncoch rúry sú uzávery, ktoré sú tesne priskrutkované, takže sa dovnútra nemôže nič dostať, napríklad ani vlhkosť.“
 „Tá rúra,“ ticho prehovoril Bob, „s takými utiahnutými uzávermi by sa mohla dokonca nazvať skrinkou -“
 „- ktorá,“ dokončil Peter, „nemá zámku.“
 „Skrinka, ktorá nemá zámku,“ povedal Jupiter. „Skrinka, ktorá nehrdzavie, neprepustí vlhkosť ani vodu, ani špinu, ani hmyz, skrinka, ktorá vydrží, ak treba, sto rokov bez poškodenia. Dokonalé miesto na ukrytie niečoho cenné­ho. A my sme ju priniesli!“
 Peter sa už pokúšal odskrutkovať uzávery na koncoch rúry, ktorá merala asi tridsaťpäť centimetrov.
 „Sú príliš tuho utiahnuté,“ skonštatoval. „Donesiem z laboratória nejaké kliešte.“
 Skočil do laboratória, ktoré bolo súčasťou Hlavného sta­nu, a vrátil sa tak rýchlo, že sa zdalo, akoby sa vôbec ani nepohol.
 Chlapci ani nedýchali, keď otváral kliešťami uzávery na koncoch rúry. Odpadli po niekoľkých obrátkach. Peter vo­pchal prst do rúry. Keď ho vytiahol, niečo sa objavilo a vypadlo na stôl. Bol to pevne skrútený kus plátna.
 „Plátno,“ povedal Jupiter priškrteným hlasom, „možno ho skrútiť a vôbec sa pritom nepoškodí. Preto sa do valca zmestí i veľký kus. Rozviň ho, Peter!“
 Peter ho rozvinul. Pridržal ho natiahnuté na stole a všetci naň vyvalili oči.
 Bolo asi tridsaťpäť centimetrov široké a okolo šesťdesiat centimetrov dlhé. Na plátne bola maľba, o ktorej i oni ve­deli, že je vzácna a prekrásna, hoci sa nerozumeli do ume­nia. Bolo na nej mladé dievča, oblečené ako pastierka, ktoré ošetrovalo ovečke poranenú nohu. Farby boli jasné, prekypujúce sviežosťou a životom.
 Našli stratené majstrovské dielo.
 „Kúsok dúhy,“ ozval sa Jupiter. „Tak John Silver opísal obraz. Teraz viem, čo tým myslel.“
 Pri slovách „John Silver,, a „obraz“ sa ospanlivý čierny vták pohol. Zdalo sa, že vyvolali v jeho mysli nejaké spo­mienky. Dvakrát zatrepotal krídlami a povedal:
 „John Silver, dobrá práca, dobrá práca.“

 Potom si neobyčajný vták vopchal hlavu pod krídlo a zaspal. Ale chlapci, pozerajúci na maľbu pred sebou, sa nemohli zbaviť pocitu, že práve počuli, ako k nim prehovo­ril hlas mŕtveho. Dokonca ešte dlho potom, čo Čierna Bra­da zaspal, akoby sa v malej miestnosti ozýval chechot zo záhrobia.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář