Hmla strachu
Naši dvaja chlapci s úžasom hľadeli do tmavej chodby.
„Márnosť šedivá!“ ozval sa Peter. „Tajná chodba!“
„Skrytá za zrkadlom.“ Jupiter zvraštil obočie. „Musíme ju preskúmať.“
Prv než mohol Peter zaprotestovať, Prvý pátrač vkročil do otvoru, ktorý odkrylo zrkadlo. Baterkou osvietil dlhú úzku chodbu. Zdalo sa, že je to iba nejaký priechod. Steny boli z drapľavých kameňov a jediným východom boli dvere na konci chodby.
„Poď,“ povedal Jupiter. „Musíme vypátrať, kam táto chodba vedie.“
Peter šiel za ním. Nemal síce bohvieakú chuť vliezť do tajnej chodby, ale ani nechcel zostať sám. Predsa len je lepšie, keď sú dvaja.
Jupiter baterkou starostlivo skúmal kamenné steny. Vtom sa obrátil a začal si prezerať zrkadlové dvere. Zistil, že je to obyčajné zrkadlo, vmontované do povrchu tajných drevených dvier. Nemali ani kľučku, ani závoru.
„Zvláštne,“ zamrmlal. „Dvere sa zrejme otvárajú nejakým tajným systémom.“ Prudko ich posotil. Cvak! a dvere sa zabuchli. Boli zatvorení v úzkej chodbe.
„Teraz si tomu dal!“ zvolal Peter. „Sme zamknutí v tajnej chodbe!“
„Hm.“ Jupiter sa pokúšal nájsť nejakú škáru, kde by strčil prst a otvoril dvere. Nenašiel nič. Dvere boli z hladkého dreva a dobre priliehali, takže tam nebola ani len škáročka, do ktorej by sa dal vsunúť čo len necht.
„Určite sa nejakým tajným spôsobom musia dať otvoriť,“ povedal. „Rád by som vedel, prečo sa tak ľahko otvorili, keď som sa ich pred chvíľou iba dotkol.“
„Nevídali!“ zatiahol Peter. „Ale otvor ich tak ľahko ešte raz. Chcem sa dostať von.“
„Som presvedčený, že keby nastala kritická situácia, iste by sa nám podarilo preraziť túto dosku a potom zrkadlo,“ povedal Jupiter, hmatajúc končekmi prstov po drevenom chrbte dvier. „Ale to aj tak nebude potrebné. Chceme ísť predsa iným smerom.“
Peter mu chcel povedať, že to, čo práve povedal, nie je v súlade s názorom Druhého pátrača, ale Jupiter už kráčal dolu úzkou chodbou, klopkajúc hánkami po stenách.
„Masívna,“ poznamenal, keď zaklopkal po stene. „Ale mám dojem, že za kamennou stenou je prázdny priestor. Počúvaj!“
Znova poklepkal po stene. Peter počúval. A čosi začul.
Začul v diaľke zvuky veľkého rozladeného organa. Záhadné sípavé tóny napĺňali celú chodbu; prichádzali odrazu zo všetkých strán.
„Počuješ?!“ vykríkol Peter. „Modrý prízrak opäť hrá!“
„Počujem,“ odvetil Jupiter a priložil si ucho k stene chodby a dlho ho neodťahoval.
„Podľa všetkého hudba prechádza cez kamennú stenu,“ konštatoval. „Povedal by som, že sme asi priamo za rozladeným organom, ktorý je v premietacej sieni.“
„Myslíš, že Modrý prízrak je na druhej strane steny?“ stŕpol Peter.
„Dúfam,“ odpovedal Jupiter. „Napokon, jediným cieľom našej dnešnej večernej výpravy je stretnúť prízrak a odfotografovať ho. A keď to bude možné, pozhovárať sa s ním.“
„Pozhovárať?“ zastonal Peter. „Naozaj s ním mieniš hovoriť?“
„Ak ho dolapíme.“
„A čo ak on dolapí nás?“ spýtal sa Peter. „Mám z toho strach.“
„Musím zopakovať,“ ozval sa znovu Jupiter už celkom vážne, „že podľa všetkých dostupných záznamov Modrý prízrak nikdy nikomu neublížil. Na tom zakladám celú svoju stratégiu. Počas svojej choroby som prišiel k niektorým záverom o tomto prípade. Zatiaľ som si ich nechal pre seba; chcem si ich najprv overiť. Myslím, že čoskoro zistíme, či sú správne, alebo nie.“
„A čo ak sa mýliš?“ spýtal sa Peter. „Čo ak sa mýliš a Modrý prízrak sa rozhodne, že nás dá prenasledovať tlupou svojich mátoh? Čo potom?“
„Potom si priznám, že som sa mýlil,“ povedal Jupiter. „Ale teraz chcem vysloviť jednu predpoveď. O chvíľku nás zachváti šialený strach.“
„O chvíľku!“ zvolal Peter. „A čo si myslíš, že cítim teraz?“
„Iba veľkú nervozitu. Šialený strach ešte len príde.“
„Tak ja radšej pôjdem. Poď, rozbime zrkadlo a ujdime stadiaľto preč.“
„Počkaj!“ Jupiter mu zovrel zápästie. „Dovoľ, aby som ti pripomenul, že úzkosť a strach sú iba pocity. Budeš síce zdesený, no uisťujem ťa, že ti to neublíži.“
Kým sa Peter pokúšal nájsť odpoveď, Jupiter si všimol čudnú zmenu v tajnej chodbe. Kým počúvali záhadnú hudbu šíriacu sa cez stenu, nezbadali podivné chumáče hmly, ktoré sa znezrady zjavili v povetrí.
Boli všade - pri zemi, pri stenách, pri strope.
Peter pohyboval baterkou hore-dolu. V silnej žiare svetla chumáče hmly pomaly vírili a zhlukovali sa do tajomných haditých kotúčov a kruhov. Ako sa na ne díval, zdalo sa mu, že sa vo vzduchu formujú do čudesných obrazov.
„Pozri!“ ozval sa Peter trasľavým hlasom. „Vidím tváre! Tam je šarkan... a tiger... a tučný pirát...“
„Vzchop sa, človeče!“ povzbudil ho Jupiter. „I ja vidím čudesné obrazy, ale to sú len výtvory našej fantázie. To máš takisto, ako keď človek leží na úbočí a pozoruje mračná. Menia sa pred očami na fantastické bytosti. Táto hmla je úplne neškodná. Ale myslím, že už čoskoro musí prísť šialený strach.“
Mocne chytil Petra za ruku. Aj Peter jeho. Jupiter mal pravdu. Odrazu pocítil strach, po celom tele mu behali zimomriavky, od hlavy až po päty. Cítil, ako sa od hrôzy celý chveje. Iba vedomie, že Jupiter musí mať ten istý pocit a že pritom stojí pevne ako skala, zadržalo Petra, aby sa nerozbehol späť a nevrazil do zrkadla, ktoré uzatváralo chodbu.
Keď ich zachvátil pocit strachu, hmla zhustla, točila sa a skrúcala a menila sa v povetrí na fantastické obrazy.
„Hmla strachu!“ zvolal Jupiter. Hlas sa mu trochu triasol, ale on pevne vykročil vpred. „Už sa raz o nej pred mnohými rokmi písalo. Najstarší úkaz Strašidelného zámku. Teraz sa pokúsime vylákať Modrý prízrak, dokiaľ si myslí, že sme ochromení strachom.“
„Ja nemôžem ísť,“ horko-ťažko precedil Peter pomedzi zaťaté zuby. „Ja som ochromený. Nemôžem pohnúť nohami.“
Jupiter zastal. „Peter, je načase, aby som ti povedal, na čo som prišiel, kým som bol prinútený ležať,“ vyhlásil. „Prišiel som na to, že v Strašidelnom zámku naozaj straší...“
„Ja som ti to vravel hneď od začiatku!“
„...naozaj straší, no nestraší v ňom duch. Straší v ňom živý človek. Podľa mojich záverov je v skutočnosti prízrakom Strašidelného zámku pán Terrill, slávny filmový herec, ktorého ľudia pokladajú za mŕtveho.“
„Čože?“ Peter od prekvapenia celkom zabudol na strach. „Ty sa domnievaš, že žije a že celé tie roky tu býva?“
„Pravdaže. Živé strašidlo. Straší ľudí a odháňa ich od svojho domu, aby oň neprišiel.“
„Ale ako to robí?“ spýtal sa Peter. „Obaja sme sa predsa presvedčili, že tu niet nijakých ľudských stôp. Nezistili sme, že by niekto niekedy vošiel do zámku, alebo z neho vyšiel. Ako si zaobstaráva potravu a iné potreby?“
„Neviem. To je vec, na ktorú by som sa ho chcel opýtať. Ale teraz už chápeš... strašil nás, len aby nás udržal čo naj ďalej od zámku. V skutočnosti nechce nikomu ublížiť. Už sa ti uľavilo?“
„No, pravdaže,“ odvetil Peter. „Hoci ešte stále mám v nohách taký pocit, že by som najradšej išiel niekam inam.“
„Tak dokončime naše pátranie a poďme odhaliť prízrak,“ povedal Jupiter.
Zamieril k dverám na konci chodby a Peter kráčal za ním. Teraz, keď mu to Jupiter vysvetlil, bola celá záležitosť jasná.
Sám Štefan Terrill, majster v strašení, celé tie roky býval v starom zámku a strašením odháňal ľudí!
Prišli k dverám na konci chodby. Na ich veľké prekvapenie otvorili sa celkom ľahko. Vkročili do nepriehľadnej tmy. Záhadná hudba už znela hlasnejšie a z jej zvuku spoznali, že musia byť vo veľmi veľkej miestnosti.
„Premietacia sieň,“ zašepkal Jupiter. „Nezažínaj baterku. Musíme prízrak prekvapiť.“
Bok po boku obozretne postupovali povedľa steny, až došli do rohu miestnosti. Peter len-len že nezvrieskol, keď sa čosi ľahučko a kĺzavo znieslo zhora nad neho a omotalo sa mu okolo tváre a hlavy. Bol to však iba starý zamatový záves, ktorý náhodným dotykom uvoľnil a stiahol na seba. Vyslobodil sa z neho bez najmenšieho hluku.
Prešli ďalej a asi v polovici veľkej miestnosti, práve tam, kde stál rozladený organ, zbadali blikať nejasné modré svetlo. Zastali. Peter zacítil v tme, ako si jeho kamarát chystá fotoaparát s bleskom.
„Prikradneme sa k nemu,“ zašepkal Jupiter, „a odfotografujeme ho.“
Peter sa díval na svetielkujúcu hviezdicu a odrazu mu prišlo pána Terrilla ľúto. Po celých tých dlhých rokoch, čo žil v Strašidelnom zámku sám, bude to preňho veľmi ťažký úder, keď ho odhalia.
„Mohli by sme ho vyplašiť,“ zašepkal cez plece. „Radšej naňho zavolajme, aby vedel, že sme tu, a mal čas pochopiť, že prichádzame s priateľskými úmyslami.“
„To je skvelá myšlienka... Pôjdeme pomaly k nemu a ja naňho medzitým zavolám.“
Postupovali ďalej k blikajúcej hviezdici a k strašidelnej hudbe.
„Pán Terrill!“ zvolal Jupiter. „Pán Terrill, musíme s vami hovoriť. Sme priatelia.“
Nik sa neozval. Hudba ďalej sipela a kvílila a modrá hviezdica blikala ako predtým. Prikradli sa ešte o pár krokov bližšie a Jupiter znova skúsil šťastie.
„Pán Terrill!“ zvolal. „Ja som Jupiter Jones. Je tu so mnou aj Peter Crenshaw. Chceme sa s vami iba pozhovárať.“
Vtom hudba náhle stíchla.
Blikajúca modrá hviezdica sa pohla. Pôvabne sa vzniesla do výšky, až k stropu, a tam ostala visieť.
Keď Jupiter a Peter zastali, s úžasom sa dívajúc hore na nepredvídaný let mátožného organistu, znezrady si uvedomili, že v tme vedľa nich ktosi stojí. Jupiter od prekvapenia div nezmeravel. Fotoaparát ešte stále tuho zvieral v ruke. Peter ešte stačil stlačiť gombík baterky a posvietiť tým smerom. Lúč svetla im pred zrakmi odhalil dvoch chlapov, jedného strednej postavy, druhého celkom nízkeho; obaja boli oblečení vo vlajúcich arabských burnusoch. Práve vyhadzovali do vzduchu niečo biele.
Petrovi dopadla na hlavu velikánska sieť. Vyrazila mu z rúk baterku, ktorá pri dopade na zem zhasla. Sieť ho prikryla od hlavy po päty.
Pokúsil sa bežať, ale noha mu uviazla v sieti á padol na dlážku, pokrytú kobercom. Zúfalo sa prevaľoval a metal po zemi, ale s úžasom zistil, že sa chytil do pasce tak dokonale ako ryba do siete. Čím viac sa metal, tým tuhšie sa zamotával do hustých slučiek siete, ktorá ho už tesne obopínala.
„Jupiter!“ kričal. „Pomoc!“
Kamarát neodpovedal. Keď sa Peter prevalil a zdvihol hlavu, zbadal prečo.
Dvaja chlapi zdvihli Jupitera, jeden za plecia a druhý za nohy ako vrece zemiakov. Aj Jupiter bol celý zamotaný v hustej sieti. Svietiac si lampášom, niesli zavalitého chlapca krížom cez miestnosť, až zmizli za dverami. Bolo vidno, že im jeho váha robí určité ťažkosti. Peter, zamotaný v sieti, sa sotva mohol pohnúť. Ležal na dlážke a v tme nevidel nič okrem modrej hviezdice, ktorá blikala vysoko nad ním, až pod samým stropom.
Zdalo sa mu, že sa pohybuje - najprv sťahuje, potom rozťahuje - presne tak, akoby sa mu Modrý prízrak vysmieval.