Jedna noha tu, druhá tam
Bob sa celý deň pri práci v knižnici pohyboval ako bez duše, akoby bol mysľou preč na milióny kilometrov, a naozaj bol. Zobral z police knihu o šifrách a prezrel ju, ale nič sa nedozvedel. Dúfal však, že Peter alebo Jupiter zatiaľ prídu na nejakú stopu. S nádejou šiel na svojom bicykli do Jonesovho bazára a preliezol Tunelom č. 2 do Hlavného stanu, ale tam ho privítali sklamané tváre.
Peter sa otvorene priznal, že si s tajomnými odkazmi nevie rady. Jupiter, poťahujúc si peru, zvolal schôdzku Troch pátračov.
„Neviem, čo znamená odkaz pána Silvera,“ povedal. „Ale niektoré veci sa dajú pochopiť. Pokiaľ ide o prvú časť, ktorá hovorí, že Bo-Peep stratila svoju ovečku, súhlasím s pani Claudiusovou. Upozorňuje na ukrytý obraz pastierky a ovečky.“
Ostatní dvaja súhlasne prikývli.
„Ale čo znamená to ,choďte za Sherlockom Holmesom?“ opýtal sa Bob.
„Bodaj by sme mohli za ním zájsť!“ zvolal Peter. „Zišiel by sa nám.“
„Aj tak tomu nerozumiem,“ priznal sa Jupiter. „Odkaz Sherlocka Holmesa, piata časť, znie: ,Watson, poznáte moje metódy.' To sú známe slová z poviedok. Ďalej: ,Tretí sever vedie k trinástke.' Toto posledné nemá nijaký zmysel.“
Čierna Brada zodvihol hlavu. „Tretí sever vedie k trinástke,“ oznámil.
„Mne sa zdá, že povedal ,Severn',“ vyhlásil Peter.
„To sa ti asi len zdalo,“ ozval sa Bob. „Pokračuj, Jupiter.“
„V druhej časti sa stretávame s Billym Shakespearom, ktorý vyjachce známy citát,“ povedal Jupiter. „Ani tomu vôbec nerozumiem.“
„Tretia časť, vlastný odkaz Čiernej Brady, znie ako narážka na pirátsky ostrov alebo niečo podobné,“ poznamenal Bob. „Pán Claudius povedal, že John Silver mal veľmi rád poviedky o pirátskych ostrovoch a že keby na nejaký natrafil, bol by si ho vybral za úkryt.“
Jupiter rozložil mapu. „Toto je mapa dolnej Kalifornie,“ povedal. „Od Carlosa vieme, že pán Silver bol preč tri dni. Pešo alebo autobusom prišiel na miesto, kde ukryl obraz v kovovej skrinke, a vrátil sa. Ale za tri dni sa mohol dostať hocikde. Na Katalinský ostrov. Dolu do Mexika. Možno až do Údolia smrti.“
„Údolie smrti!“ vykríkol Peter. „Na tom mieste je množstvo kostí z mŕtvol! To by sa hodilo. Ale viete si predstaviť, ako hľadáme skrinku v Údolí smrti? O dva dni by sme sa pridali k mŕtvym, ktorí ju strážia!“
„To je len jedna možnosť,“ povedal Jupiter. „Ale určite nie na zahodenie.“
„Štvrtá časť odkazu: ,Vystrelil som šíp na skúšku na sto krokov na západ,' znie ako určenie smeru,“ pripomenul Bob. „Prezrádza nám, že by sme mali ísť odniekiaľ sto krokov na západ.“
„Iste, ale kam?“ opýtal sa Peter. „Na koniec Hollywoodu alebo Vine?“
„Spomenuli sme už piatu časť, slová Sherlocka Holmesa, a zhodli sme sa na tom, že jej nerozumieme,“ povedal Jupiter. „To nás privádza k šiestej časti: ,Pod kameňmi, nie pri kostiach, hľadaj skrinku, ktorá nemá zámku.' To znovu znie ako udanie priameho smeru.“
„Takého priameho ako dva zápasiace praclíky,“ zašomral Peter. „Aké kamene! Aké kosti!“
„Znovu to pripomína pirátsky ostrov,“ ozval sa Bob. „Nikdy som nepočul o nijakých pirátoch na Katalinskom ostrove,“ povedal Peter, a to je asi jediný ostrov tu na okolí.“
„V čase zlatej horúčky tu bolo veľa zbojníkov,“ pripomenul Jupiter. „Tých by sme mohli nazvať pirátmi.“
„Možno,“ súhlasil Bob. „Ale čo ten posledný odkaz: ,Nikdy nedám pijavici ľahkú šancu! To je isté ako olovená rúra!'? To znie celkom tak, akoby nám pán Silver chcel povedať, že si z nás po celý čas robil bláznov. Svedčí o tom hlavne druhá polovica odkazu, ktorou je ďalší slangový výraz, označujúci niečo celkom isté. Akoby John Silver chcel naozaj povedať: I keď sa vám podarí rozlúštiť môj odkaz, obraz určite nenájdete!“
Jupiterova tvár sa zachmúrila. Mal rád problémy, ale neznášal, keď nevedel, kam z konopí. A práve teraz bol dokonale zmätený.
„Jedna vec ma utešuje,“ vyhlásil, „že pán Huganay, zlodej obrazov, má tie isté ťažkosti ako my. Pretože i keď vďaka Čiernej Brade máme celý odkaz, on má ostatné papagáje a skôr či neskôr ich prinúti rozprávať. A my chceme nájsť stratené majstrovské dielo skôr ako on. Naša hrdosť pátračov si to vyžaduje.“
Na chvíľu všetci zmĺkli. Potom sa zdvihol Prvý pátrač.
„Zavolám vám, ak na niečo prídem,“ povedal. „Nie je potrebné, aby sme sa predtým stretli. Alebo zavolajte vy mne, ak niečo vymyslíte.“
Rozišli sa. Bob a Peter zamierili domov. Ich rodičia boli dosť prekvapení, keď ich videli prichádzať tak zavčasu.
Nasledujúci deň sa Jupiter, ktorý pomáhal v zberni, trikrát pomýlil pri účtovaní zákazníkom. Peter dal do poriadku garáž; umyl a namazal mamino auto a stále čakal, že sa Jupiter ozve. Bob v knižnici pomiešal toľko kníh, že ho knihovník nakoniec poslal domov. Sadol si teda k obloku v obývačke a hľadel na oblaky nad neďalekými vrchmi Santa Monica v nádeji, že tam niekde objaví napísanú odpoveď.
Ešte aj keď otec nečakane prišiel domov na večeru, ostal Bob taký mĺkvy, že pán Andrews pozrel naňho dosť znepokojene.
„Stalo sa niečo?“ opýtal sa, vyberajúc si fajku. „Bob, trápi ťa niečo?“
„Je to taká záhada, ocko.“ Bobovi prišlo na um, že by mu možno i niekto iný mohol pomôcť dobrým nápadom. Napokon, jeho otca pokladali za celkom rozumného človeka. Oprel sa o lakeť a s rozstrapatenými vlasmi vyzeral hlúpo aj vážne. „Keby si chcel zakopať nejaký poklad a zanechal by si odkaz, ktorý hovorí: ,Zakopal som svoj poklad tam, kde ho stále mŕtvi ľudia strážia,' kde by si ho dal?“
„Na ostrov pokladov,“ povedal otec, zapaľujúc si fajku. „Na ten, čo o ňom písal Róbert Louis Stevenson. Alebo na nejaký iný pirátsky ostrov.“
„Ale predpokladajme, že by na okolí neboli nijaké pirátske ostrovy,“ namietol Bob. „Kde by si ho dal potom?“
Otec sa nad tým zamyslel, poťahujúc z fajky, aby sa mu dobre zapálila.
„Hm,“ rozmýšľal. „Existuje ďalšie miesto, ktoré by vyhovovalo opisu.“
„Naozaj? Kde?“ opýtal sa Bob a div že nevyskočil.
„Cintorín,“ uškrnul sa otec.
„Fantastické!“
Bob ako víchor letel k telefónu popri otcovi, ktorému skoro vypadla fajka. Pán Andrews sa šiel umyť, krútiac hlavou nad synovou pochabosťou.
Bob medzitým vytočil číslo Hlavného stanu. Pár ráz zazvonilo a ozval sa Jupiter.
„Jupiter,“ oslovil ho Bob tichým hlasom. „Poznáš odkaz Čiernej Brady?“
„Áno!“ Jupiterov hlas v telefóne sa zachvel nádejou.
„Teda predpokladajme, že naráža na cintorín. Tam by mŕtvi ľudia mohli strážiť poklad, však?“
Na druhom konci bolo ticho. Potom Jupiter povedal trochu priškrteným hlasom: „Bob, nechoď nikam. Neskôr ťa zavolám.“
Pri večeri sa Bob po celý čas hniezdil, čakajúc, kedy zazvoní telefón. Zazvonil, práve keď dojedal zákusok. Bob bol pri ňom skôr, ako telefón mohol zazvoniť druhý raz. „Áno?“ ozval sa.
Jupiterov hlas bol napätý. „Tulákov červený vchod. Jedna noha tu, druhá tam!“ povedal a zložil.
Bob zložil tiež. Ohromné! Jedna noha tu, druhá tam. To znamenalo, aby sa dostavil čo najrýchlejšie do zberne, aby použil zadný tajný vchod a aby ho pritom nikto nevidel.
„Mama... ocko...“ oznámil náhlivo, „musím ísť von. Jupiter ma potrebuje. Do desiatej budem doma. Smiem? Ďakujem!“
Nestačili ani ústa otvoriť, a už bol preč.
„A teraz mi, prosím ťa, povedz,“ povedal otec, „čo to všetko znamená?“
„Chlapci chcú nájsť strateného papagája,“ usmiala sa mama. „Bob sa o tom zmienil pred niekoľkými dňami. Myslím, že Jupiter je na stope.“
„Stratený papagáj.“ Otec sa tiež usmial a dopil kávu. „To znie dosť nevinne.“ Potom sa prekvapene zháčil. „Ale čo to má spoločné s cintorínom?“
Bob sa medzitým ponáhľal, ako len vládal, postrannými uličkami k zadnému plotu Jonesovho bazára.