Jupiter číta myšlienky
„Ako môže múmia šepkať?“ zopakoval Peter ešte raz svoju otázku. Bob iba pokrčil plecami. Obaja chlapci prečítali list dva razy. Boli by si mysleli, že je to iba žart, keby list nebol od Alfréda Hitchcocka, ktorý ich navyše ubezpečoval, že jeho priateľ, profesor Yarborough, je záhadou šepkajúcej múmie neobyčajne vzrušený. Alfréd Hitchcock sa pýtal, či by Traja pátrači nemohli profesorovi pomôcť.
„Môže vôbec múmia hovoriť?“ mračil sa Peter. Poškrabal sa vo vlasoch. „Múmia je múmia. To nie je človek. Bol to človek, ale teraz ...“
„Teraz už nie je nažive,“ dokončil Bob. „Asi sa ti nepáči myšlienka, že všetky múmie sú mŕtve, a predsa táto jedna hovorí.“
„To si myslím, že sa mi to nepáči,“ povedal Peter dôrazne. Ešte raz vzal list do ruky a začal ho študovať. „Profesor Yarborough, významný egyptol... egyptol...“
„Egyptológ.“
„Významný egyptológ. Býva v Loveckom kaňone blízko Hollywoodu. Má súkromné múzeum. Má múmiu, ktorá mu čosi šepká, ale on tomu nerozumie. Začína ho to znepokojovať. Ani sa mu nečudujem. Mne je už teraz všelijako. Vôbec sa mi nechce zapodievať sa hovoriacou múmiou. Boli sme už zapletení do takých čudných dobrodružstiev, že by sme teraz mali svojim nervom dopriať trochu pokoja. Poďme radšej do Santa Moniky a pomôžme tej panej nájsť strateného abesínskeho kocúra.“
Bob Andrews ukázal na druhý list, od pani Banfryovej. „Vieš, do ktorého prípadu sa Jupiter pustí?“ spýtal sa.
„Viem,“ zahundral Peter. „Ani dobre nedočíta list od Alfréda Hitchcocka, a už bude telefonovať automobilovej spoločnosti, aby nám poslala Worthingtona s autom, a potom pôjdeme navštíviť profesora Yarborougha. Ale môžeme ho prehlasovať. Sme dvaja proti jednému. Budeme hlasovať za strateného kocúra?“
„Prehlasovať Jupitera? To sa nám sotva podarí,“ odvetil Bob. „Pokúsili sme sa o to, keď sme riešili tajomstvo strašidelného zámku, a vieš, ako to dopadlo.“
„Veru,“ prikývol Peter skľúčene. „Ale kde len toľko trčí? Už by tu mal byť.“ Vstal a prešiel do rohu miestnosti, kde cez strechu prívesu prechádzala na vzhľad celkom obyčajná rúra od pece. Na konci rúry bolo koleno, na ktorom boli pripevnené dve rúročky, aby sa ňou dalo pohybovať. Zblízka pripomínala spodnú časť námorníckeho periskopu, čo vlastne ani nie je prekvapujúce, pretože naozaj slúžila ako periskop. Zostrojil ho Jupiter minulý týždeň.
Hlavný stan bol pred vonkajším svetom ukrytý pod dômyselne nakopeným haraburdím. Lenže to malo aj svoju nevýhodu. Keď boli chlapci dnu, ani oni nevideli, čo sa deje vonku. Jupiter si poradil tak, že urobil periskop, ktorý pomenoval Vševid. Vložil do rúry zrkadlá a vyviedol ju popri ventilačnom otvore na strechu. Keby sa ktokoľvek cudzí pozrel na periskop, videl by iba obyčajnú rúru. Peter Crenshaw, vysoký a svalnatý chlapec, teraz pomaly zdvíhal Vševida, až kým sa jeho vonkajšia časť nedostala cez strechu nad nakopené haraburdie. Potom ním pomaly točil dokola, aby sa rozhliadol na všetky strany.
„Pani Jonesová práve klampiarovi predáva nejakú rúru,“ informoval Bob. „Hans ukladá na kopy nepotrebné stavebné drevo. Aha, a tu je Jupiter.“ Peter ustálil periskop jedným smerom. „Vracia sa z mesta peši. Kráča popri bicykli. Určite sa mu niečo stalo ... Fí, spľasnutá pneumatika na prednom kolese.“
„Asi mal defekt,“ povedal Bob. „Preto mu to tak dlho trvalo. Nevyzerá namrzene?“
„Nie, počúva tranzistor a usmieva sa,“ zisťoval Peter. „To je zvláštne. Jupiter predsa neznáša, keď mu niečo nevyjde - hoci i taký defekt. Berie to ako zneváženie svojich schopností. Jupiter vždy plánuje vopred, takže všetko mu ide ako po masle.“
„S tým jeho plánovaním to je hotová hrôza,“ súhlasil Bob. „Ale keby sa aspoň nevyjadroval tak zložito, keď sa s nami rozpráva. Niekedy mu nerozumiem.“
„To sa nestáva len tebe,“ zasmial sa Peter a trochu pootočil Vševida, sledujúc ďalej Jupitera. „Už ide aj s bicyklom cez bránu. Teraz dáva niečo pani Jonesovej. Pani Jonesová ukazuje smerom k nám a prikyvuje. Zaiste mu povedala, že sme v dielni.“
„Vošiel do kancelárie,“ pokračoval Peter. „Ale mu to trvá!“ zlostil sa. „No konečne, už ide!“
„Vystreľme si z neho,“ navrhol Bob. „Nechám si list od Alfréda Hitchcocka vo vrecku a ukážeme mu iba ten od pani Banfryovej. Necháme ho, nech sa nachytá na prípad strateného kocúra, a až potom mu dáme list od Alfréda Hitchcocka o profesorovi Yarboroughovi a jeho šepkajúcej múmii.“
„A povieme mu, že sa nemôže pustiť do riešenia toho prípadu, kým nenájdeme kocúra,“ uškrnul sa Peter. „Ja mám ešte jeden nápad. Nepokaz mi to. Teraz je rad na mne, aby som dedukoval.“
Čakali. Zvonku už bolo počuť, ako Jupiter dvíha železné mreže, uzatvárajúce Tunel číslo 2 - veľkú galvanizovanú rúru, ktorá slúžila ako hlavný vchod do Hlavného stanu. Peter Crenshaw rýchlo spustil periskop a sadol si za stôl. Obaja počuli tlmený zvuk z Tunela číslo 2 a ľahký úder na padacie dvere. Vzápätí sa dvere otvorili a Jupiter vkĺzol dnu.
Jupiter Jones bol silný zavalitý mládenec s tmavými vlasmi a prenikavými čiernymi očami. Mal detské črty tváre a ružovú pokožku, ale keď sa vzpriamil a vystrčil bradu, vyzeral oveľa starší, ako v skutočnosti bol. Vedel však aj tak ochabnúť, že sa zdal tučný a veľmi hlúpy, a táto schopnosť veľa ráz oklamala ľudí, takže ho podceňovali.
„Fuj, ale je horúco!“ odfúkol si.
„A k tomu ešte defekt,“ povedal Peter.
Jupiter na neho pozrel. „Ako vieš, že som mal defekt?“
„Dedukcia,“ odvetil Peter. „Bob a ja sme sa trochu morili s dedukciou. Ako si nám kázal. Však, Bob?“
Bob prikývol a dodal: „A išiel si pekný kus peši, tlačiac bicykel pred sebou. Či nie?“
Jupiter uprel na nich skúmavý pohľad. „Áno, tak je. Ale bol by som veľmi rád, keby ste mi vysvetlili, ako ste na to prišli. Chcem si overiť váš rozumový postup.“
„Náš čo?“ spýtal sa Peter.
„Že ako sme na to prišli,“ vysvetlil mu Bob. „Tak mu povedz!“
„Dobre,“ začal Peter. „Ukáž ruky.“
Jupiter poslúchol. Boli špinavé a na jednej dlani mal odtlačok, ktorý mohol pochádzať od pneumatiky. „Dobre, pokračuj,“ povedal.
„Pravé koleno,“ doložil Peter. „Je celé zaprášené. Zdá sa, že si kľačal v prachu, keď si niečo obzeral. Máš špinavé ruky a na jednej odtlačok pneumatiky. Dedukcia: kľakol si si, aby si prezrel pneumatiku na bicykli. To znamená, že si mal defekt. Topánky máš tiež veľmi zaprášené, teda si musel ísť poriadny kus peši. Jednoduché, môj milý Jupiter.“
Bola by to bývala skutočne výborná dedukcia, keby Bob a Peter neboli vopred vedeli, že Jupiter mal defekt. Jupiter sa tváril, akoby to na neho bolo urobilo silný dojem. „Veľmi dobre,“ povedal. „Ale také schopnosti by sa nemali mrhať hľadaním strateného kocúra.“
„Čože?!“ vykríkli obaja súčasne. „Povedal som, že takými majstrovskými schopnosťami v umení deduktívneho myslenia a logického uvažovania by sa nemalo mrhať pri stíhaní abesínskeho kocúra, ktorý sa stratil zo svojho obvyklého revíru,“ zopakoval Jupiter, schválne použijúc učený spôsob vyjadrovania, ktorý tak neznášali. „Detektívi s vašimi schopnosťami by sa mali pustiť do väčšej hry, ako je, povedzme...“ na chvíľu sa odmlčal, akoby tuho premýšľal, „...ako je, povedzme, záhada tritisícročnej múmie, ktorá šepká svojmu vlastníkovi tajomné posolstvá v neznámom jazyku.“
„Ako vieš o šepkajúcej múmii?“ vyhŕklo z Petra. „Kým ste sa vy trápili s dedukciou, ja som sa cvičil v čítaní myšlienok. V tvojom vrecku, Bob, je list s adresou profesora Yarborougha. Už som zatelefonoval po Worthingtona a auto. O desať minút sú tu. Potom navštívime profesora a ponúkneme mu pomoc v ťažkostiach, ktoré má s múmiou, čo neustále na neho nalieha a niečo mu šepká.“
Bob s Petrom vyvalili naňho oči v nemom úžase.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář