Jupiter dedukuje
A v Rocky Beach, v obývačke domčeka, kde bývali strýko Titus a teta Matilda, sedel sám Jupiter Jones, poťahoval si peru a už hodinu usilovne rozmýšľal. Zrazu sa vystrel a vykríkol tak hlasno, ako len vládal. Potom sa posadil, s tvárou zružovenou od námahy, a čakal. O chvíľu sa ozvali vonku kroky. Dvere sa otvorili a zjavila sa v nich hlava Konráda, silného svetlovlasého pomocníka v zberni. Hans, jeho brat, bol s Jonesovcami v San Diegu. Konrád vyvalil oči na Jupitera a otvoril ústa.
„Kto to kričal pred chvíľou?“ opýtal sa rozrušené.
„To som bol ja,“ odvetil Jupiter. „Ty si ma počul?“
„Pravdaže som ťa počul!“ dôrazne povedal Konrád. „Tvoj oblok je otvorený a môj tiež. Znelo to tak, akoby si si sadol na pripináčik alebo zakopol o niečo palcom.“
Jupiter pozrel na oblok, ktorý bol za ním. Bol dokorán otvorený. Okrúhla tvár prezrádzala mrzutosť.
„Prečo si kričal, Jupiter?“ opýtal sa Konrád. „Dúfam, že je všetko v poriadku.“
„Nič sa nestalo, len to, že som nechal oblok otvorený,“ povedal mu Jupiter.
„Ale prečo si kričal?“ naliehal Konrád.
„Učil som sa kričať,“ odvetil Jupiter.
„Určite ti nič nie je, Jupiter?“ opýtal sa Konrád. „Nie je ti zle?“
„Nič mi nie je,“ povedal Jupiter. „Môžeš sa pokojne vrátiť do svojej izby, dnes večer už viac kričať nebudem.“
„No dobre,“ povedal Konrád. „Poriadne si ma naplašil.“
Zavrel dvere a vrátil sa do domčeka, v ktorom býval so svojím bratom Hansom. Bolo to asi štyridsaťpäť metrov od Jonesovho domu.
Jupiter zostal sedieť. Mozog mu pracoval na plné obrátky. Stále mu behala po rozume nejaká myšlienka, týkajúca sa zeleného strašidla, ale nedajbože zistiť, čo to presne je. Nakoniec si vzdychol a vzdal sa toho. Bol čas na spanie.
Kráčal hore schodmi a rozmýšľal o tom, čo asi robia Bob a Peter vo Verdant Valley.
Ako na zavolanie ozval sa zrazu telefón. Bola to výzva od Boba. Jupiter ju nedočkavo prijal.
„Čo je nové, Bob?“ opýtal sa. „Videli ste zelené strašidlo?“
„My nie, ale slečna Greenová,“ vzrušene hovoril Bob. „A neuhádol by si, čo sa stalo potom. Potom …“
„Si rozrušený,“ povedal mu Jupiter. „Prosím ťa, povedz mi všetko, čo sa stalo, ale pomaly a po poriadku. Nevynechaj nijakú podrobnosť.“
Nebolo to pre Boba ľahké, pretože hneď chcel prejsť k ukradnutým strašidelným periam. Ale Jupiter ho učil hovoriť vždy po poriadku, nič nevynechať, pretože i malá vecička by mohla byť dôležitá. Začal teda tým, ako sa stretli s Čangom, a vyrozprával Jupiterovi, pokiaľ si to pamätal, všetko, čo sa prihodilo.
Konečne, na svoje veľké potešenie, sa dostal ku krádeži perál.
„Hm,“ povedal Jupiter, keď Bob naberal dych. „Je to nečakaný vývin udalostí. Čo sa deje teraz? Začalo sa pátranie?“
„Pán Carlson poslal po miestneho šerifa, šerifa Bixbyho,“ povedal Bob. „Šerif Bixby je už dosť starý a zdá sa, že nevie, čo robiť. Tento dom nie je v meste, preto tu nie je polícia. Je tu len šerif a jeho zástupca, ktorý stále hovorí: ,Nech sa prepadnem.'
Šerif má však teóriu. Myslí, že zmienka o periach v novinách podnietila nejakých zločincov z mesta ku krádeži. Počkali, kým pán Carlson odišiel, a vkĺzli oblokom na verande. Našli perly a hľadali ešte nejaké iné hodnotné veci, keď sa nečakane vrátil pán Carlson. Keď vošiel, chytili ho, zapchali mu ústa a na hlavu mu natiahli papierové vrecko, takže nič nevidel. Pán Carlson môže povedať jedine to, že jeden z nich bol nižší, ale mocný. Šerif hovorí, že teraz sú už asi na pol ceste do mesta. Zavolá polícii do San Franciska, ale myslí si, že to veľa nepomôže.“
Jupiter si poťahoval peru. Šerifova teória znela celkom rozumne. V novinách sa veľa popísalo o strašidelných periach, a niet divu, že nejakí mestskí zlodeji využili príležitosť, ktorá sa im naskytla a perly ukradli. Bola to jednoducho smola, že pán Carlson v rozčúlení zabudol zamknúť trezor a tak im uľahčil prácu.
Ale Jupiter sa aj tak nemohol zbaviť myšlienky, či nie je nejaká súvislosť medzi zeleným strašidlom a krádežou šperkov. Nevedel si predstaviť aká, ale stále mu to chodilo po rozume.
„Obidvaja majte oči otvorené, Bob,“ povedal nakoniec. „Škoda, že nie som tam,“ dodal túžobne. „Ale musím zostať tu, strýko a teta sa vrátia najskôr o deň. Ak sa niečo stane, zavolaj mi.“
S tým zložil. Chcel ostať dole a porozmýšľať o tom, čo mu Bob vyrozprával, ale spánok ho premohol. Vyšiel hore a hodil sa do postele. Spal hlbokým spánkom a prisnilo sa mu niekoľko snov. V jednom z nich sa ozýval hlas, ktorý nemohol rozpoznať.
Nasledujúce ráno si nevedel spomenúť, o čom sa mu snívalo.
Jupiter dúfal, že v ten deň bude v Jonesovom bazári pokoj a bude môcť rozmýšľať o všetkom, čo mu včera Bob porozprával.
Ale ako naprotiveň, v zberni bolo veľmi rušno. Jupiter sa musel s Konrádovou pomocou postarať o všetko, takže mu neostala ani minútka na rozmýšľanie. Okolo piatej ruch trocha utíchol. Jupiter sa rýchlo rozhodol. Niečo mu prišlo na um - niečo veľmi dôležité.
„Konrád,“ povedal silnému pomocníkovi, „vezmi to za mňa. Zatvor o šiestej. Musím si ísť niečo prešetriť.“
„V poriadku, Jupiter,“ povedal muž dobromyseľne. „Môžeš sa na mňa spoľahnúť.“
Jupiter nasadol na bicykel a rýchlo prešiel mestom k Zelenému panstvu, obklopenému záhradou so stromami a potôčikom. Ako šiel po súkromnej ceste, zbadal pred domom policajné auto. Keď prechádzal popri aute, z okna sa vyklonil policajt v uniforme. Bol to jeden z mužov, ktorí minulé ráno boli v dome.
„Choď pekne preč, synak,“ povedal policajt trochu otrávene. „Celý deň odháňam odtiaľto turistov a zvedavcov, zháňajúcich sa po pamiatkach.“
Jupiter zoskočil z bicykla a vopchal ruku do vrecka.
„Bolo tu veľa ľudí?“ opýtal sa.
„Odvtedy, ako sa objavilo strašidlo,“ povedal policajt, “musíme toto miesto pred nimi strážiť. Teraz už choď, unavuje ma odháňať ľudí.“
„Ja som sem neprišiel zo zvedavosti,“ povedal Jupiter. „Nepamätáte sa na mňa? Včera som tu bol so šerifom Reynoldsom, keď objavili tajnú izbu!“
Dôstojník sa mu lepšie prizrel.
„Aha, už si spomínam,“ povedal. „To ty si prišiel so šerifom.“
Jupiter vytiahol kartičku a podal ju dôstojníkovi. Bola to jedna z ich úradných vizitiek. Na nej bolo napísané:
TRAJA PÁTRAČI
VYPÁTRAME VŠETKO
???
Prvý pátrač - Jupiter Jones
Druhý pátrač - Peter Crenshaw
Záznamy a výskum - Bob Andrews
Dôstojník sa uškrnul, ale hneď zvážnel. Koniec koncov, Jupiter včera prišiel v šerifovom aute.
„Máš niečo zistiť pre šerifa?“ opýtal sa.
„Ak mi vyjde to, čo chcem zistiť, určite ho to bude zaujímať,“ povedal Jupiter.
Porozprával dôstojníkovi, čo chce urobiť, a ten prikývol.
„V poriadku,“ povedal. „Môžeš ísť.“
Jupiter stúpal po vydláždenej cestičke k domu a skúmavo si ho prezeral. Bola to pevná stavba. Keďže jedno krídlo už bolo sčasti zbúrané, bolo vidieť, že staré steny sú veľmi hrubé.
Vošiel dnu. Nestrácal čas hľadaním ďalšej tajnej izby alebo niečoho podobného, pretože šerif Reynolds dal dom starostlivo prezrieť. Šiel rovno hore do haly. Postavil sa na najvyšší schod, obrátil sa ku schodom - a vykríkol. Chvíľu počkal, potom zišiel dolu a znovu vykríkol. Potom vyšiel von a zamieril k policajtovi, ktorý tam čakal.
„Tak ako,“ opýtal sa, „počuli ste ma?“
„Počul som dva výkriky,“ odvetil mu dôstojník. „Jeden bol veľmi slabý a ten druhý bol trochu silnejší. Dvere boli zavreté.“
„Aj v tú noc, keď sa objavilo strašidlo, boli zavreté,“ povedal Jupiter. Poobzeral sa. Pri rohu domu bolo veľa ozdobných kríkov. „Teraz počúvajte,“ požiadal a podišiel k nim.
Postavil sa za ne, trochu sa vyklonil a nahlas vykríkol. Keď sa vrátil k policajnému autu, dôstojník prikývol.
„Teraz som to počul veľmi zreteľne,“ vyhlásil. „Povedz, čo chceš dokázať?“
„Chcem zistiť, kde bolo strašidlo, keď vykríklo,“ odvetil Jupiter. „Podľa môjho pozorovania muselo byť vonku. Keby bolo dnu, muselo by mať veľmi silné pľúca.“
„Neviem, či strašidlá majú pľúca, alebo nie,“ zachichotal sa policajt, ale Jupiter ostal vážny.
„V tom je ten háčik,“ povedal a muž sa poškrabal po hlave. Jupiter šiel k bicyklu, ale dôstojník za ním zavolal.
„Povedz,“ volal, „čo znamenajú tie otázniky na tvojej navštívenke?“
Jupiter potlačil úsmev. Tie otázniky vždy upútali pozornosť.
„Otáznik,“ povedal ako dospelý, „je náš symbol, značka nášho spolku. Označujú nevyriešené záhady, nezodpovedané otázky.“
Nasadol na bicykel a odišiel od dôstojníka, ktorý sa ešte stále škrabal po hlave. Ale prešiel iba niekoľko blokov. Za rozsiahlym pozemkom starého Zeleného panstva sa nachádzalo upravené moderné predmestie.
Mal pri sebe výstrižok z miestnych novín s menami a adresami štyroch mužov, ktorí zavolali polícii po tom, ako videli strašidlo a počuli ho kričať v noci v dome, v ktorom boli Bob a Peter.
Vybral si adresu najvzdialenejšiu od starého domu a prišiel ta práve vtedy, keď nejaké auto zabočilo na súkromnú cestu a vystúpil z neho muž. Bol to jeden z tých štyroch, pán Charles Davis, ktorý ochotne odpovedal na Jupiterove otázky.
Pán Davis v ten večer sedel na dvore so susedom, ktorý býva oproti. Fajčili a besedovali o baseballe. Vtedy šli okolo dvaja muži, ktorí na nich zavolali. Nepoznal ich, ale predpokladal, že bývajú niekde v susedstve. Navrhli im, aby sa šli pozrieť pri mesačnom svetle na staré Zelené panstvo, pokiaľ ešte stojí. Jeden z nich, muž s hlbokým hlasom, na nich tak naliehal, že sa napokon k nim pripojili. Zobral z garáže dve baterky a jednu dal svojmu priateľovi.
A tak všetci štyria šli k Zelenému panstvu. Cestou stretli ďalších dvoch susedov a muž s hlbokým hlasom im povedal, aby sa k nim pripojili.
Považoval za ohromnú psinu ísť sa pozrieť na dom, v ktorom asi straší, a so smiechom nadhodil, že možno uvidia strašidlo.
„Naozaj povedal, že možno uvidíte strašidlo?“ opýtal sa Jupiter a pán Davis prikývol.
„Niečo také,“ povedal. „A ako sa ukázalo, videli sme. Môžem povedať, že celá vec bola náramne zvláštna.“
„Nepoznali ste tých prvých dvoch?“ vypytoval sa Jupiter.
„Jeden mi bol povedomý,“ povedal pán Davis. „Druhého som vôbec nepoznal, ale nazdal som sa, že býva niekde nablízku. Mnohých susedov tu nepoznáme. Niektorí tu ne: bývajú ešte ani rok.“
„Koľkí ste boli, keď ste prišli k domu?“ opýtal sa Jupiter.
„Šiesti,“ odvetil mu pán Davis. „I keď niekto hovorí, -že siedmi, viem určite, že sme boli šiesti, keď sme šli po súkromnej ceste. Prirodzene, že nás niekto mohol zo zvedavosti sledovať. Keď sme počuli výkrik a vošli dnu, nikomu ani na um neprišlo rátať. Okrem toho bola náramná tma. Keď sme opustili dom, všetci sa rozišli. Môj priateľ, ja a naši dvaja susedia sme sa rozhodli, že najlepšie bude upovedomiť políciu. Neviem, čo sa sťalo s ostatnými. Myslím, že sa jednoducho nechceli dostať do rečí.“ V tej chvíli pribehol cez dvor malý teriér s krátkou srsťou, obšmietal sa pánu Davisovi okolo nôh a brechal na privítanie.
„Ľahni, chlapče, ľahni!“ smial sa muž a pohladil psa, ktorý si ľahol na trávnik a odtiaľ pozoroval svojho pána.
Jupiter si spomenul, ako Bob hovoril, že jeden z mužov, ktorí boli na Zelenom panstve, mal psa. Spýtal sa na to.
„Áno,“ povedal mu pán Davis. „Domino bol so mnou. Zobral som ho, pretože každý večer chodievame na prechádzky.“
Jupiter hľadel na psa. Oči sa im stretli. Zdalo sa mu, že pes, dychčiaci s otvorenou papuľou, sa mu smeje, akoby niečo vedel. Jupiter %a zamračil. Zasa mu chodilo niečo po rozume, ale nevedel na to prísť.
Dovolil si ešte zopár otázok, ale pán Davis mu už nemal čo povedať.
Jupiter mu teda poďakoval a nasadol na bicykel.
Šiel pomaly domov a úporné rozmýšľal. Keď sa vrátil do zberne, hlavná brána už bola zavretá.
Slnko už zapadalo - ani si neuvedomil, že strávil tak veľa času hľadaním informácií.
Jupiter našiel Konráda v jeho domčeku, ako si pohodlne bafká z fajky.
„Fíha, Jupiter,“ vyhlásil, keď chlapec vstúpil. „Vyzeráš poriadne zničený od toho premýšľania.“
„Konrád,“ povedal Jupiter, sotva si všimnúc jeho poznámku, „včera večer si ma počul kričať.“
„Presne tak,“ prikývol Konrád. „Dúfam, že sa neurazíš, Jupiter, keď poviem, že to znelo, akoby zakáľali prasa.“
„To som aj chcel,“ odvetil mu Jupiter. „Ale počul by si ma aj vtedy, keby tvoj i môj oblok bol zatvorený?“
„Myslím, že nie. Čo tým chceš povedať?“
Jupiterova tvár náhle zružovela od prudkého vzrušenia. Výkrik, ktorý každý počul - a pes! Pes, ktorý by mu asi mal čo povedať. Zrazu si spomenul, že v jednom príbehu o Sherlockovi Holmesovi bol tiež pes, ktorý mu veľa povedal! Bez toho, že by niečo urobil! Obrátil sa a ponáhľal sa do domu, v ktorom býval. Zrazu sa mu začalo vyjasnievať.
Policajt na Zelenom panstve ho len trochu počul kričať, keď bol dnu za zatvorenými dverami. Ale keď bol vonku
- áno, počul ho zreteľne! To bolo veľmi dôležité!
Keď už bol dnu, vytiahol magnetofón a znovu si vypočul výkrik s úryvkami rozhovoru, ktoré Bob nahral. Prehral si to celé a potom niekoľko minút ticho sedel. Presne si oživil, čo mu minulú noc povedal Bob. Všetko sedelo! Muselo sedieť!
Výkrik, skutočnosť, že nikto si nebol istý, či ich bolo v dome šesť alebo sedem - a pes! Teraz už vedel, čo by mu pes mohol povedať, keby vedel hovoriť. Mnoho vecí ešte tónevedel, ale bol presvedčený, že i tak vie toho dosť. V izbe bola tma, ale bez toho, že by zapálil svetlo, chytil telefón a zavolal Bobovi do Verdant Valley. Po dlhej chvíli sa ozvala slečna Greenová.
„Ty si Bobov priateľ Jupiter Jones?“ opýtala sa a zdalo sa, akoby sa jej triasol hlas.
„Áno, slečna Greenová,“ odpovedal Jupiter. „Chcel by som sa rozprávať s Bobom. Myslím, že som na niečo prišiel a…“
Jej hlas ho však zastavil.
„Bob tu nie je,“ povedala zmätene. „Ani jeho priateľ Peter. Môj synovec Čang chýba tiež. Slovom, všetci traja - jednoducho zmizli!“
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář