Kamene, ktoré nie sú pri kostiach
Malé nákladné auto z Jonesovho bazára sa rútilo dolu hrboľatou špinavou cestou. Viedol ho Konrád a vedľa neho sedeli Peter s Jupiterom a uprene pozerali von.
Keď chlapci vyskočili z rollsa a vošli do dvora, vkĺzli do nákladného auta. Pán Jones ho na tento večer prepustil Jupiterovi s Konrádom. Keď Konrád s hrmotom vyšiel z dvora, akoby šiel za obvyklou prácou, chlapci sa prikrčili, aby ich nikto nezbadal. Posadili sa, až keď už boli ďaleko na pobreží, aspoň šestnásť kilometrov od bazára.
„Nikto nás nesledoval, Jupiter,“ povedal Konrád. „A zdá sa, že už sme v tom vašom meste. Ani to veľmi na mesto nevyzerá, čo?“
Trvalo im vyše hodiny, kým prišli do Merita Valley. Nepodobalo sa veľmi mestu, tak ako povedal Konrád. Prešli už malou obchodnou štvrťou. Teraz hrkotali po Baker Street, na ktorej neboli skoro nijaké domy. Oproti nim bol dlhý kamenný múr a za ním stovky kamenných krížov a pomníkov. Došli k cintorínu v Merita Valley.
Peter ukázal prstom. V múre bol otvor a na starej drevenej tabuli, ktorá bola na ňom pripevnená, stálo: Baker Street 222.
„Nezastavíme?“ opýtal sa Peter. Jupiter pokrútil hlavou.
„Konrád, prosím ťa, na najbližšej ulici zaboč doprava,“ povedal.
„Dobre, Jupiter,“ prikývol Konrád.
Cintorín bol veľký a vyzeral veľmi starý. Keď prišli na roh múru, videli zrúcaniny kostola z kameňa a nepálenej tehly. Vyzeral opustený a zanedbaný.
Konrád obrátil auto a prešiel niekoľko sto metrov. Konečne bol cintorín za nimi a oni prišli k veľkému porastu kaučukovníkov, ktoré stáli pri ceste s konármi nízko nad zemou a s listami vydávajúcimi ostrú olejnatú vôňu.
„Prosím ťa, zaparkuj pod stromami,“ povedal Jupiter. Konrád poslúchol. Chlapci vyskočili z auta.
„Možno budeme dlho preč, Konrád,“ pokračoval Jupiter. „Tak na nás počkaj.“
„Jasné,“ odvetil silák. Zapol si rádio a vybral noviny. „Mám čas.“
„Čo teraz, Jupiter?“ spýtal sa Peter, keď ho zavalitý Prvý pátrač viedol nazad cez neohradené pole a zahol k rozpadávajúcemu sa kamennému múru, ktorý ohradzoval celý cintorín.
„Nechceme predsa, aby nás videli, ako vchádzame na cintorín,“ povedal Jupiter. „Naše úmysly sú celkom počestné, ale nechceme, aby nám nejaký zvedavec prekážal pri hľadaní.“
Prišli k múru a preliezli ho.
„Nedbal by som, keby tu ešte niekto bol,“ ozval sa Peter, keď sa pustili po neupravenej cestičke. Na obidvoch stranách boli tesne vedľa seba pomníky, malé i veľké, niektoré z nich veľmi naklonené a veľmi zanedbané.
„Peter, ty vieš veľmi dobre určovať smer,“ povedal Jupiter. „Zapamätaj si cestu, aby sme nezablúdili, keď sa budeme vracať k nákladnému autu, ak by hľadanie trvalo do zotmenia, dobre? Žiaľ, tak sme sa ponáhľali, že som zabudol baterku.“
„Do zotmenia?“ Peter ticho zakňučal. „I tak nebudeme hotoví do zotmenia,“ usúdil, keď sa závan vlhkosti prevalil cez cestičku. „Pozri! Dnes večer sa valí hmla od oceána.“
Jupiter pozrel na západ, kde sa rozprestieral Tichý oceán. Skutočne, svetlé pruhy hmly sa pomaly valili na nich. V južnej Kalifornii často prichádza hmla od oceána a pokrýva územie pri pobreží tak, že niekedy sa viditeľnosť znižuje skoro na nulu.
„Nepočítal som s hmlou,“ povedal Jupiter a zamračil sa. „To je dokonca horšie ako tma. Dúfajme, že odkaz pána Silvera rýchlo rozlúštime. V každom prípade je tu bočný vchod označený ako Baker Street 222.“
Jupiter zrýchlil krok. Prešli pomedzi dva veľké pomníky a ocitli sa na rázcestí, presne pri vchode. Odtiaľto sa do veľkého, starého cintorína rozbiehalo niekoľko cestičiek rozličnými smermi.
„Čo urobíme teraz?“ nervózne sa opýtal Peter, keď Jupiter vytiahol z vrecka papier.
„Prišli sme na Baker Street 222,“ odvetil Jupiter a pozrel do papiera. „Štvrtá časť odkazu hovorí: ,Vystrelil som šíp na skúšku na sto krokov na západ.' Vchod je obrátený na sever. A preto...“
„Preto čo?“ opýtal sa Peter. Jupiter sa obracal na priesečníku cestičiek.
„Sto krokov je asi sedemdesiatpäť metrov,“ uvažoval. „Som presvedčený, že pán Silver nám určil, aby sme išli sedemdesiatpäť metrov na západ, a že práve miesto, odkiaľ sa má začať, je tu, v bráne, kde sa pretínajú všetky cestičky. Tak poď, odmerajme sedemdesiatpäť metrov. Urob to ty, máš dlhšie nohy.“
Peter kráčal smerom na západ, po cestičke rovnobežnej s jedným múrom starého cintorína, asi dvanásť metrov od múru. Snažil sa robiť čo najdlhšie kroky. Keď narátal sto, zastal.
„Hotovo,“ povedal. „Čo teraz?“
„Pozrime sa teraz na piatu časť, ktorá hovorí: ,Watson, poznáte moje metódy. Tretí sever vedie k trinástke.'„
„Doteraz to bolo ľahké. Ale toto nemá nijaký zmysel,“ usúdil Peter.
Nič na blízkom okolí Jupitera nezaujalo. Potom mu čosi prišlo na um.
„Peter,“ opýtal sa, „robil si určite sedemdesiatpäťcentimetrové kroky?“
„Myslím, že áno. Naťahoval som nohy, ako som len vládal.“
„Aj tak si to premerajme. Vždy je lepšie presvedčiť sa. Urob dva kroky a označ začiatok a koniec.“
Peter urobil dva kroky. Jeho spoločník vybral niečo z vrecka. Bol to kalendár na nasledujúce tri roky a pozdĺž jedného okraja bolo desať centimetrov dlhé pravítko. Tým odmeral Petrove kroky.
„Tvoj krok má dĺžku šesťdesiat centimetrov,“ oznámil. „Do sedemdesiatpäť metrov nám teda chýba pätnásť metrov. Urob ešte dvadsaťpäť krokov na západ.“
Peter prešiel ešte dvadsaťpäť krokov na západ a ocitol sa pred zadným múrom cintorína. Hoci okolo nich bolo veľa náhrobných kameňov, nevidel nič, čo by mu mohlo vnuknúť nejaký rozumný nápad. Ale Jupiter pridusene vykríkol.
„Pozri!“ povedal a ukázal na tri staré náhrobné kamene, ktoré stáli na hrobe naproti nim. Na nich bolo napísané, že Josiah Severn, Patience Severnová a Tommy Severn zomreli na tropickú horúčku v ten istý deň roku 1888 a že tu v pokoji odpočívajú.
„Severn!“ vykríkol Peter, keď si to uvedomil. „Povedal som, že odkaz znie: ,Tretí Severn vedie k trinástke!'„
„Severn je tu, prvý, druhý, aj ten tretí,“ uznal Jupiter. „Ale ako nám ukážu trinástku?“
„Sleduj priamku náhrobných kameňov!“ povedal Peter takmer bez dychu. „Pozri, či na niečo neukazuje. Preboha, musíme sa poponáhľať. Hmla sa rýchlo približuje!“
Teraz už hmla padala všade okolo nich. Viditeľnosť sa rýchlo zmenšovala. Peter nestrácal čas a rýchlo si kľakol k najbližšiemu jednoduchému pomníku. Ostatné dva kamene boli trochu naklonené. Ako sa pozeral rovno ponad prvý a tretí pomník, vytýčil si okom priamku, ktorá končila na vysokom kamennom pomníku, vzdialenom asi pätnásť metrov.
„Priamka končí na tamtom kameni, Jupiter,“ povedal. „Pozri, čo je na ňom napísané.“
Jupiter sa už aj ponáhľal ku kameňu, pozorne obchádzajúc staré hroby z úcty k tým, ktorí tam odpočívali. Peter sa vrhol za ním. Vedno prišli k vysokému kameňu. Nebolo na ňom napísané nič. Ale keď ho obišli, obaja zastali. Na druhej strane bol nápis:
TU LEŽÍ
13
NEZNÁMYCH CESTOVATEĽOV, KTORÍ SA STALI OBEŤAMI INDIÁNOV
17. JÚNA 1876
„Trinástka!“ vydýchol si Peter. „Tretí Severn nás správne zaviedol k trinástke. Rýchlo, Jupiter, aký je koniec odkazu?“
„Šiesta časť hovorí: ,Pod kameňmi, nie pri kostiach, hľadaj skrinku, ktorá nemá zámku,'“ povedal Jupiter.
„Ale ktoré kamene?“ opýtal sa Peter. „Tu je všade plno kameňov.“
„Odkaz hovorí ,nie pri kostiach',“ odvetil Jupiter. „Teda tým sa nemyslí nijaký pomník. Bože, hmla je čoraz hustejšia. Ale pozri tamto, pri múre. Časť múru je zvalená, a pretože ju nikdy neopravili, je tam hŕba kameňov. To sú určite tie kamene, ktoré nie sú pri kostiach! Môžu to byť jedine ony. Keď sa pod ne pozrieme...“
Peter ani nečakal, kým dokončí. Už aj uháňal k zrúcanej časti múru, kde na kope ležali stovky veľkých i malých kameňov. Hneď ako k nej prišiel, začal odkladať kamene a pozerať pod ne.
„Jupiter, poď pomôcť,“ dychčal. „Hmla hustne.“
Jupiter sa pripojil a obidvaja začali vyťahovať kamene zo stredu, dávali ich na novú kopu ďalej od múru a vracali sa po ďalšie. Hrabali sa čoraz hlbšie a hlbšie v kope kameňov, keď začuli za sebou hlas s francúzskym prízvukom.
„Rád vidím chlapcov, čo neodťahujú ruky od práce,“ povedal hlas. Zdvihli oči od miesta, kde pracovali, učupení nad kopou kamenia. Z padajúcej hmly sa vynoril elegán Huganay a za ním jeho dvaja prisluhovači Adams a silný boxer Lester.
„Ale,“ povedal zlodej obrazov s úsmevom, „myslím, že je načase, aby sme sa do toho pustili my. Chlapi, chyťte ich!“
Petrovi a Jupiterovi napadla v tej chvíli rovnaká myšlienka: utiecť! Žiaľ, nemali čas zladiť svoje úsilie. Peter vrazil do kamaráta a obidvaja spadli. Adams bez akejkoľvek námahy chytil každého za zápästie, vykrútil im ruky za chrbát a prinútil ich vstať.
„Dobre!“ Francúz sa na nich usmial. „Podrž ich, Adams. A ty, Lester, odhadzuj tie kamene, kým pod nimi nenájdeme peknú Pastierku. Tým sa naše hľadanie skončí a vy dostanete odmenu, ktorú som vám za vašu pomoc sľúbil.“ Silný odporný chlap sa pustil s chuťou do práce, odhadzujúc skaly, akoby to boli len drobné kamienky. Peter a Jupiter nemohli nič robiť, len bezradne stáť a pozerať, dusiac sa od zlosti a sklamania.