Malá Bo-Peep sa stratila
Obidve autá zastali, nárazník limuzíny len pár centimetrov od lesknúceho sa náteru elegantného starého rolls-roycea. Worthington rýchlo, ale dôstojne vyskočil spoza volantu a zastal pri malom mužovi s prenikavými očami, ktorý vystúpil z limuzíny a zaútočil na Worthingtona.
„Čo nedávaš pozor, kade ideš, ty opičiak?“ kričal chlapík.
Worthington sa vytiahol do svojich plných stodeväťdesiat centimetrov.
„Chlape,“ povedal, „ja som šiel popri domoch pomaly. Ty si sa sem bezohľadne vrútil. Keby si mi bol poškodil auto, bol by s tebou amen.“
Worthingtonove slová zneli tak presvedčivo, že menší muž, oblečený v nových krikľavých šatách, o krok cúvol.
„Daj si pozor!“ zavrčal. „Sluhovia mi nemajú čo papuľovať.“
„Nenazývaj ma sluhom,“ povedal Worthington, „lebo ti dám takú príučku, že si ma zapamätáš.“
Zdvihol ruku, akoby chcel chytiť chlapíka za chlopne kabáta a potriasť ním. Ten rýchlo vopchal ruku pod kabát. V tej chvíli sa otvorili zadné dvere limuzíny a vystúpil z nej veľmi elegantne oblečený muž.
„Adams!“ povedal. „Poď nazad do auta!“
Jeho hlas bol ostrý a panovačný. Mal slabý francúzsky prízvuk, úzke čierne fúziky a malé znamienko pri kútiku úst.
Šofér zaváhal, ale potom sa so zamračenou tvárou vrátil do auta, kde sedel tretí muž, veľký a škaredý, a pozoroval ich. Muž, ktorý sa vynoril z auta, pristúpil k Worthingtonovi.
„Ľutujem,“ ospravedlňoval sa, „že môj šofér bol taký neopatrný. Šťastie, že sme nenarazili do tohto nádherného auta. Neodpustil by som si, keby sme poškodili taký voz. Ak dovolíte, mohol by som hovoriť s vaším pánom?“
Až do tejto chvíle sa všetko odohrávalo príliš rýchlo na to, aby Jupiter a Peter mohli zasiahnuť. Ale teraz Jupiter vystúpil z auta. „Chcete sa so mnou rozprávať?“ opýtal sa.
Muž bol prekvapený.
„Vy... hm... vy ste majiteľ tohto rolls-roycea?“ opýtal sa.
„Nateraz je môj,“ nedbalo odvetil Jupiter. Vedel sa správne zachovať v každej situácii, naučil sa to ešte v detstve, keď hrával. „Neskôr ho možno vymením.“
„Rozumiem.“ Muž zaváhal. „Smiem sa vás opýtať - ste priateľom pána Fentrissa, ktorého idem práve navštíviť?“
„Áno, myslím, že môžem povedať, že sme priatelia,“ odvetil Jupiter, a Peter, hľadiac na nich, musel obdivovať nenútenosť svojho spoločníka. Jupiter bezpochyby vedel, ako sa treba rozprávať s dospelými. „Boli sme ho práve navštíviť.“
„Tak mi asi budete môcť povedať,“ vyzvedal muž, „ako sa má jeho papagáj Billy Shakespeare.“
„Ešte sa nenašiel,“ povedal Jupiter. „Pán Fentriss je preto veľmi skormútený.“
„Nenašiel sa!“ Mužova tvár nič neprezrádzala. „To mi je ľúto. Niet po ňom nijakej stopy?“
„Vôbec nijakej,“ odvetil Jupiter. „Práve ideme na políciu opýtať sa, či už dačo zistili. Máme im povedať, že sa ho pokúšate nájsť aj vy?“
„Nie, nie,“ povedal muž rýchlo a zdalo sa, že slovo polícia ho vyľakalo. „Nemusíte im o mne hovoriť. Ja som sa chcel opýtať na Billyho len tak, z kamarátstva. Keďže sa ešte nenašiel, nebudem pána Fentrissa obťažovať. Dúfam, že dostane vtáka späť, ale teraz myslím, že pôjdeme svojou cestou.“
Dobre oblečený muž s francúzskym prízvukom bez toho, že by sa predstavil, nastúpil do auta.
„Adams!“ rozkázal. „Zavezte ma späť do hotela.“
„Áno, pane,“ zašomral šofér s prenikavými očami. Vrhol na Worthingtona zlostný pohľad a cúvol s limuzínou zo súkromnej cesty. O chvíľu bolo auto s mužmi preč.
„Zvládli ste situáciu dobre, pane,“ poznamenal Worthington, keď si Jupiter sadol do auta. „Smiem povedať, že som na vás pyšný?“
„Ďakujem vám, Worthington,“ povedal Jupiter.
„Počuj,“ dožadoval sa Peter, „môžem sa ťa opýtať, čo to všetko znamenalo? Tí muži v aute boli nebezpeční ľudia. Nechcel by som ani jedného z nich stretnúť v tmavej uličke. Ako si ich mohol tak vyplašiť?“
Jupiter sa zhlboka nadýchol a nadobudol znovu normálny, tak trochu ťažkopádny chlapčenský výraz.
„To bol bluf,“ odvetil. „Vycítil som, že ich slovo ,polícia' vyľaká, a preto som predstieral, že ta máme namierené.“
„Dobre,“ súhlasil Peter, zatiaľ čo Worthington cúval na súkromnú cestu a púšťal sa s autom znovu na ulicu, „to som počul. Ale...“
„Ten šofér Adams mal pravdepodobne zbraň,“ povedal Jupiter. „V puzdre pod pazuchou. Nevidel si, ako po nej siahal? Zrejme je zvyknutý na násilie.“
„Zbraň? A zvyknutý používať ju?“ preglgol Peter.
„Jeho zamestnávateľ mu v tom zabránil,“ pokračoval Jupiter. „Zdá sa, že je oveľa inteligentnejší. Ale je čudné, prečo má za šoféra banditu.“
„Ja sa čudujem tomu,“ povedal Peter, keď sa už auto rútilo dolu cestou, „prečo sa musíme zamotať s takýmito osobami. Veď my sme chceli iba nájsť strateného papagája, nič viac.“
„To je pravda,“ súhlasil Jupiter.
„A doteraz sme sa už stretli so zlým tučným mužom, potom s chlapom, ktorý mal cudzí prízvuk a najatého hrdloreza, čo mu riadil auto, a počuli sme o záhadnom mexickom podomovom obchodníkovi. A všetci títo ľudia sa zaujímajú o toho istého vtáka.“
„Všetci okrem podomového obchodníka,“ opravil ho Jupiter. „Keď predal vtáka, viac sa už oň nezaujímal.“
„Ale prečo?“ zvedavo sa opýtal Peter. „Čo na tom zajakavom papagájovi môže byť, keď ho tí surovci chcú dostať i za cenu, že by ho mali ukradnúť?“
„Za nejaký čas,“ povedal Jupiter, „nám naše pátranie určite odhalí odpoveď. Momentálne som úplne zmätený.“
„Nuž, sme na tom prinajmenšom rovnako,“ zašomral Peter. „Ak chceš vedieť, čo si myslím...“
„Čo je to, Worthington?“ skočil mu do reči Jupiter.
„Niekto je na ceste, pán Jones,“ odpovedal šofér. „Žena, ktorá asi niečo stratila.“
Chlapci vykukli. Worthington zabrzdil a auto prudko zastavilo.
Na ceste stála malá tučná žena, vôbec si nevšímala premávku, nakúkala do kríkov a volala: „Sem, moja zlatá, sem. Poď k Irme. Mám pre teba pekné slnečnicové semienka.“
„Niečo sa jej stalo,“ povedal Jupiter. „Poďme pozrieť, či jej môžeme pomôcť.“
Vystúpili z auta a podišli k žene, ktorá stále nakúkala do hustých kríkov pri ceste a s nádejou vystierala pred sebou dlaň plnú slnečnicových semienok.
„Prepáčte,“ ozval sa Jupiter, „stratili ste niečo?“
„Áno, stratila,“ odvetila žena hlasom podobným vtáčiemu, nakláňajúc hlavu na jednu stranu celkom ako vták. „Malá Bo-Peep sa mi stratila a ja ju neviem nájsť. Vy ste ju nevideli, však? Nevideli ste Malú Bo-Peep?“
„Nie, pani,“ povedal Jupiter. „Malá Bo-Peep je papagáj?“
„Áno.“ Žena naňho prekvapene pozrela. „Ako ste to uhádli?“
Jupiter vytiahol jednu z ich úradných navštíveniek.
„My sme pátrači,“ povedal. „Usúdil som, že hľadáte papagája, pretože ste položili klietku pre papagája na trávu, k tamtým kroviskám, a pretože ste sa snažili prilákať vtáka slnečnicovými semienkami, ktoré majú papagáje veľmi rady.“
Toľko si domyslel aj Peter, ale žena vyzerala veľmi prekvapená.
Niekoľkokrát vykríkla a potom ich poprosila, aby vošli do jej domu porozprávať sa o čudnom zmiznutí Malej Bo-Peep.
„Počkajte na nás, Worthington,“ zavolal Jupiter na šoféra a spolu s Petrom vykročil za drobnou ženou po vydláždenom chodníku k domčeku, ktorý bol skrytý za banánovníkmi.
Keď sa usadili v malej obývačke, Jupiter sa opýtal: „Slečna Waggonerová, kúpili ste Malú Bo-Peep pred niekoľkými týždňami od podomového obchodníka, ktorý mal silný mexický prízvuk?“
„Áno!“ odvetila slečna Waggonerová s naširoko otvorenými očami. „Musíte byť veľmi dobrí pátrači, keď to viete, a k tomu ešte aj moje meno.“
„To je len otázka informovanosti,“ povedal Jupiter. „Pán Fentriss spomenul slečnu Irmu Waggonerovú a vy ste volali na Bo-Peep, aby prišla k Irme, teda ako vidíte, mal som všetky potrebné fakty.“
„Mnohí ľudia poznajú fakty,“ odpovedala slečna Waggonerová, „a nikdy sa nenaučia dať ich dokopy. Poznať fakty je len časť práce. Ale povedzte mi, úbohý pán Fentriss ešte stále nenašiel Billyho?“
„Nie, slečna. Billy sa ešte nenašiel,“ zamiešal sa do reči Peter. „My sa pokúšame nájsť ho. Môžete nám presne povedať, ako zmizol váš papagáj?“
„Nuž, išla som len dolu do obchodu,“ rozprávala slečna Waggonerová. „Malá Bo-Peep už nemala slnečnicové semienka, a má ich tak rada. Ako som išla, skoro ma zrazilo malé čierne zahraničné auto. Bože, ako len tí ľudia dnes jazdia!“
Peter s Jupiterom si vymenili pohľady. Obidvaja zachytili poznámku o malom čiernom zahraničnom aute a obidvaja si pomysleli to isté. Keď naposledy videli pána Claudiusa, uháňal týmto smerom.
„Teda,“ pokračovala slečna Waggonerová, „išla som ďalej do obchodu a kúpila som slnečnicové semienka. Cestou späť som sa trochu poprechádzala na slniečku, a keď som vošla do domu, našla som Bo-Peepinu klietku otvorenú a môj papagáj bol preč. Myslela som, že som klietku nechala otvorenú a Bo-Peep vyletela a bude niekde na dvore. Práve som ju hľadala, keď ste sa tu zjavili.“
„Slečna Waggonerova,“ ozval sa Jupiter, „videli ste potom ešte to auto, ktoré vás skoro zrazilo?“
„Nie.“ Pokrútila hlavou. „Zašlo za roh a zmizlo tamto za tými stromami a kríkmi. Preboha, myslíte, že ten tučný muž, ktorý ho riadil, ukradol Bo-Peep?“
„Obávam sa, že áno,“ odvetil Jupiter. „Myslím si, že aj Billyho pána Fentrisa ukradol on.“
„Bože môj!“ zabedákala bezradne slečna Waggonerova. „Aký bezcitný človek! Ale prečo by sa toľko namáhal, aby získal nejaké papagáje, keď si môže kúpiť vlastné?“
Peter by to tiež rád vedel. Ale na túto otázku Jupiter nevedel odpovedať.
„Zatiaľ je to záhada,“ povedal. „Slečna Waggonerová, rozprávala Malá Bo-Peep?“
„Pravdaže rozprávala. Hovorila: ,Bo-Peep stratila svoju ovečku a nevie ju nájsť. Choďte za Sherlockom Holmesom.' Nie je čudné naučiť papagája takéto slová?“
„Áno, pani,“ súhlasil Jupiter. „Hovorila to s anglickým prízvukom?“
„Áno, s dokonalým anglickým prízvukom, akoby ju to bol naučil nejaký veľmi vzdelaný Angličan.“
Jupiter si robil o všetkom poznámky pre Boba Andrewsa, ktorý mal na starosti všetky záznamy o ich prípadoch.
„Slečna Waggonerova,“ povedal, keď dopísal, „som presvedčený, že tučný muž, ktorý sa volá pán Claudius, vkĺzol do vášho domu za vašej neprítomnosti a ukradol Malú Bo-Peep. Mali by sme zavolať políciu.“
„Políciu? Panebože, nie!“ zvolala slečna Waggonerova. „To by znamenalo ísť znovu dolu do mesta, povedať im o tom a... och, nie, vy mi musíte pomôcť. Prosím vás, povedzte, že áno,“ modlikala. Vyzerala veľmi znepokojená a rozrušená.
„Dobre, slečna Waggonerova,“ súhlasil Jupiter. „Keďže som presvedčený, že pán Claudius má obidva papagáje, môžeme viesť obidve pátrania súčasne.“
„Som vám veľmi povďačná. Trochu ste ma upokojili.“
„Ešte jedna otázka,“ povedal Jupiter. „Kúpili ste Malú Bo-Peep od mexického podomového obchodníka, ktorý sa viezol na dvojkolesovom vozíku so somárom?“
„Áno. Veľmi kašľal, vyzeral chorý. Bolo mi ho ľúto.“
„Dal vám nejakú potvrdenku alebo účet?“
„Ale nie,“ odvetila slečna Waggonerova zmätene. „Ani mi na um neprišlo pýtať si.“
„Nevšimli ste si nejaké meno alebo adresu napísanú na vozíku?“ neprestával Jupiter. Ale slečna Waggonerova pokrútila hlavou. Nevedela im už viac povedať.
Keď chlapci videli, že sa už od nej nič nedozvedia, zdvorilo sa rozlúčili a odišli. Len čo boli vonku, Peter schmatol svojho zavalitého priateľa za rameno.
„Jupiter,“ ozval sa, „povieš mi, ako chceš nájsť tie dva papagáje, Billyho Shakespeara a Malú Bo-Peep, ktoré sú už bohviekde? Pripúšťam, že to môžu byť veľmi učené papagáje, ktoré vedia citovať Shakespeara a Matku hus, ale v pralese sú iste milióny papagájov, ktoré by ich mohli nahradiť. Zbytočne márnime čas.“
Jupiter premýšľal. „Nezdalo sa ti, že pán Claudius je čudák?“ opýtal sa.
„Ani nie,“ priznal Peter. „Ale keď zamieril na nás tou pištoľou, myslel som si, že je to poriadny surovec.“
„Presne tak. Riskoval už veľa nepríjemností, len aby ukradol dva papagáje s neobyčajnými menami a pozoruhodnými schopnosťami. Jeho dôvody ešte nepoznáme. Musíme však predpokladať, že to musia byť nejaké mimoriadne dôvody, však?“
„Myslím, že áno,“ zahundral Peter. „Ale máme nejakú nádej, že ho ešte vôbec nájdeme?“
„Sme pátrači. Vieme rozmýšľať,“ povedal Jupiter. Odhodlaný výraz na jeho tvári presvedčil Petra, že nič na svete nezmení jeho rozhodnutie. „Okrem toho... Pozor!“
Hodil sa na Petra a obidvaja spadli na zem jeden na druhého. Niečo veľké a tvrdé prefičalo vzduchom na mieste, kde pred chvíľou bola Petrova hlava, a zarylo sa do trávnika.
„Zlez... zlez zo mňa dolu!“ Peter ledva lapal dych, pretože Jupiter mu padol rovno na žalúdok. „Nemôžem... dýchať. Nemôžem... sa pohnúť.“
Jupiter sa zdvihol a Peter sa zhlboka nadýchol. Pomaly sa postavil, zatiaľ čo jeho spoločník vyťahoval čosi z trávy. Bol to kus červenej hlinenej škridlice, takej istej, akou je pokrytá strecha domu slečny Waggonerovej.
„Keby to bolo niektorého z nás zasiahlo,“ poznamenal Jupiter, „boli by sme vyradení na dlhý čas. Našťastie som zazrel nejaký pohyb v kroví, a hneď nato letela táto vecička smerom k nám.“
„Ďa-ďakujem,“ povedal Peter trasľavým hlasom. „Kto to hodil?“
„Nezbadal som, kto to hodil. Ale som si istý, že to bola výstraha. Niekto si neželá, aby sme hľadali Billyho Shakespeara a Malú Bo-Peep!“