Jdi na obsah Jdi na menu
 


Modrý prízrak
 
 „Hádaj,“ povedal Peter, „prečo Jupiter vždy vyhráva, keď sa o niečo škriepime?“
 „Tentoraz vyhral, máš pravdu,“ súhlasil Bob.
 Priamo pred nimi, na strmej skale kaňonu, sa týčil do oblohy Stašidelný zámok. V žiare podvečerného slnka sa jasne črtali zámocké vežičky, rozbité obloky zívajúce prázdnotou a divá réva, ktorou bol obrastený celý zámok.
 Bobovi sa roztriasli kolená. „Hádam by sme mali ísť dnu,“ povedal. „O dve hodiny zapadne slnko a prikvačí nás noc, ani sa nenazdáme.“
 Peter sa obzrel dolu na cestu pokrytú balvanmi. Za zákrutou čakal na nich Worthington. Pomohol Bobovi cez najnebezpečnejšie balvany a potom sa musel vrátiť k autu. Tak mu to prikazovala pracovná zmluva.
 „Myslíš, že nás Dlháň Norris špehoval?“ spýtal sa Peter.
 „Nie, dával som pozor, či niekto nejde za nami,“ odvetil Bob. „A okrem toho Jupiter je presvedčený, že odteraz sa bude Dlháň na kilometre vyhýbať Strašidelnému zámku.“
 „Ale my musíme dokázať, že máme viac odvahy ako on,“ vzdychol si Peter.
 Bob niesol fotoaparát a Peter magnetofón. Obaja mali na opasku pripevnenú baterku. Vedno vystúpili po schodoch k veľkej bráne. Bola zatvorená.
 „To je čudné,“ zamračil sa Peter. „Bezpečne viem, že Dlháň vtedy, keď sme ho videli ozlomkrky vybehnúť zo zámku, bránu nezatvoril.“
 „Možno ju zabuchol vietor,“ povedal Bob.
 Peter pootočil guľatou kľučkou. Brána sa otvorila s takým silným vrzgotom, že od ľaku odskočil.
 „Zhrdzavené pánty,“ poznamenal Bob. „Netreba sa znervózňovať.“
 „Kto vraví, že sa znervózňujem?“ spýtal sa Peter.
 Potom vošli do haly. Bránu nechali otvorenú. Na jednej strane haly bol vchod do veľkej miestnosti, zariadenej starým nábytkom; boli tam masívne vyrezávané stoličky a stoly a obrovský kozub. Bob nevidel v miestnosti nič zvláštne, no predsa si urobil zopár snímok pomocou fotoblesku.
 Z haly prešli do okrúhlej, pochmúrnej a tajomnej siene, kde Jupiter s Petrom počuli ozvenu.
 
 Vo výklenku stálo brnenie a na stenách viseli obrazy pána Terrilla vo fantastických kostýmoch. Niekoľko slnečných lúčov prenikalo cez zaprášený oblok v polovičke schodišťa a aspoň trochu oživovalo chmúrne prostredie.
 „Mysli si, že si v múzeu,“ navrhol Bob Petrovi. „Veď vieš, ako sa človek cíti v múzeu. A preto žiadne strachy!“
 „Máš pravdu,“ súhlasil Peter. „Celý zámok vyzerá ako múzeum - všetko je tu zaprášené, staré a mŕtve.“
 „Mŕtve-mŕtve-mŕtve-mŕtve!“
 Opakovala ozvena posledné slovo.
 „Uf!“ zvolal Bob. „Tá ozvena!“
 „Ozvena-ozvena-ozvena-ozvena!“ odpovedali steny.
 Peter ho odtiahol k stene.
 „Poď sem,“ povedal. „Ozvenu počuť iba vtedy, keď človek stojí uprostred miestnosti.“
 Za normálnych okolností mal Bob ozvenu rád. Zavše náročky vykríkol: „Haló!“ a načúval, ako ozvena z veľkej vzdialenosti odpovedá: „Haló.“ Ale tu, v Hale ozveny, akosi vôbec nemal chuť skúsiť to ešte raz.
 „Prezrime si obrazy,“ navrhol. „Ukáž mi, z ktorého obrazu sa na vás dívalo to živé oko?“
 „Z tamtoho,“ ukázal Peter krížom cez miestnosť na obraz jednookého piráta. „Oko bolo chvíľu živé a chvíľu namaľované.“
 „To musíme preskúmať,“ povedal Bob. „Staň si na stoličku a skús, či dočiahneš na obraz.“
 Peter prisunul pod obraz vyrezávanú stoličku. Ale nemohol naň dočiahnuť, ani keď si stal na prsty.
 „Nad obrazom je akýsi balkón,“ povedal Bob. „Obraz visí na dlhých drôtoch z balkóna. Možno by sa nám ho podarilo vytiahnuť, keby sme vyšli na balkón.“
 Peter práve zliezol zo stoličky a Bob sa chcel obrátiť ku schodišťu, keď vtom pocítil, ako ho ktosi schmatol za remeň, na ktorom mal cez plece prevesený fotoaparát. V tom istom okamihu zazrel úchytkom vysokú postavu stojacu za ním v malom, tmavom výklenku. Vykríkol a rozbehol sa k dverám.
 Ale nedostal sa ďaleko. Remeň fotoaparátu ho strhol nazad. Bob stratil rovnováhu a padol dolu tvárou na mramorovú dlážku. Ako padal, zbadal, že sa naňho rúti ozrutná postava. Ktosi v brnení sa naňho rozohnal obrovským mečom, mieriac mu priamo na hlavu.
 
 Bob opäť vykríkol a vrhol sa štvornožky vpred. Veľký meč s brinkotom vrazil do dlážky presne na miesto, kde predtým ležal Bob. A za ním nasledoval chlap v brnení; zrútil sa na mramorovú dlážku s takým hrmotom, ako keď padne z veľkej výšky na skalu sud, plný konzervových plechovíc. Napokon sa remeň fotoaparátu zošmykol Bobovi z pliec a Bob ďalej rýchlo liezol po dlážke, až sa ocitol pri stene. Obzrel sa v domienke, že chlap v brnení ide za ním. Ale uvidel čosi, od čoho mu až vlasy dupkom vstávali.
 Chlapovi v brnení odletela hlava a gúľala sa po dlážke.
 Potom sa Bob pozrel lepšie a zistil, že brnenie je prázdne. Prilba sa odtrhla a kotúľala sa za ním po dlážke, keď brnenie dopadlo na zem. Bob vstal a oprášil sa. Fotoaparát ležal vedľa brnenia a remeň bol ešte stále zakvačený v kovových kĺboch, kde sa zachytil, keď sa Bob odvracal od výklenku.
 Zdvihol fotoaparát a odfotografoval Petra, ktorý sa išiel popučiť od smiechu.
 „Teraz mám obrázok Smejúceho sa prízraku zo Strašidelného zámku,“ povedal Bob. „Jupiter sa mu určite poteší.“
 „Nehnevaj sa, Bob.“ Peter si zotrel z očí slzy a usiloval sa potlačiť smiech. „Ale vyzeral si strašne komicky, keď si to hrdzavé brnenie ťahal za sebou.“
 Bob pozrel na brnenie, ležiace na dlážke. Jeho miesto bolo na podstavčeku vo výklenku. Teraz však z neho spadlo. Bolo trochu hrdzavé, no vôbec nebolo strašné. Urobil si z neho snímku. Potom si odfotografoval portrét jednookého piráta, visiaci na stene, a ešte niekoľko ďalších obrazov.
 „Ak si sa už do chuti nasmial,“ povedal, „poď sem. Sú tu nejaké dvere, ktoré sme si nevšimli. Je na nich malý štítok s nápisom...“ s námahou sa snažil prečítať gravírovaný nápis na mosadznej tabuľke „...Premietacia sieň.“
 Peter podišiel k nemu. „Otec vravel, že kedysi mali všetky veľké hviezdy vo svojich domoch súkromné premietacie siene, aby mohli ukazovať priateľom svoje filmy. Poďme sa pozrieť, ako to tam vyzerá.“
 Bob mocne potiahol dvere. Otvárali sa pomaly a ťažko, akoby ich niekto z druhej strany pridŕžal. Keď sa otvorili, ofúkol ich slabý závan vlhkého, potuchnutého vzduchu.
 V miestnosti bolo tma ani vo vreci.
 
 Peter rozsvietil baterku. Vydávala dosť silné svetlo, takže si dobre mohli prezrieť premietaciu sieň. Bola to veľká miestnosť; stálo v nej asi sto plyšových sedadiel a celkom vzadu pri stene zazreli obrysy obrovského organa.
 „Miestnosť je zariadená presne ako staromódne kiná,“ poznamenal Peter. „Aha! Aký obrovský organ! Môže byť asi desaťkrát väčší ako organ, čo kúpil pán Jones. Poďme si ho obzrieť zblízka.“
 Bob chcel zažať svoju baterku, ale nefungovala. Zrejme sa v nej niečo pokazilo, keď spadol. Ešte dobre, že Petrova baterka dávala dosť svetla. Prešli popri zadnej stene premietacej siene až k starému organu.
 Už sa celkom upokojili. Bobova smiešna príhoda s prázdnym brnením im dodala odvahy.
 Starý organ s obrovskými píšťalami, siahajúcimi až k vysokému stropu, bol zaprášený a pokrytý pavučinami. Bob ho odfotografoval pre Jupitera a potom si ešte trochu poprezerali miestnosť. Plyšové sedadlá boli úplne schátrané. Na mieste, kde bolo kedysi premietacie plátno, viselo iba niekoľko bielych zdrapov. Čím dlhšie Peter a Bob zostávali v miestnosti, tým sa im zdal vzduch vlhkejší a potuchnutejší.
 „Tu nič nie je,“ ozval sa napokon Peter. „Poďme sa pozrieť, čo je na poschodí.“
 Z premietacej siene sa vrátili do Haly ozveny a začali vystupovať po točitých schodoch umiestených v kúte haly.
 V polovici schodišťa, kde cez zaprášený oblok prenikali slnečné lúče, zastali a pozreli sa von. Zámocké múry sa vypínali na samom vrchole strmej skalnej steny Čierneho kaňonu.
 „Ešte máme takmer dve hodiny do západu slnka,“ skonštatoval Bob. „Ostáva nám dosť času, aby sme si tu všetko dobre prezreli.“
 „Tak sa lepšie pozrime na portrét piráta,“ navrhol Peter. „Vytiahnime ho na balkón a obzrime si ho, či na ňom nenájdeme niečo zvláštne.“
 Keď vyšli hore, zistili, že všetky obrazy sú zavesené na ozdobnej rímse priamo pod balkónom. Vedno uchopili drôty, na ktorých visel, a začali ho ťahať hore. Portrét piráta bol v ťažkom ráme, no spoločnými silami sa im ho napokon podarilo vytiahnuť na balkón, kde si naň mohli posvietiť baterkou.
 Bol to celkom obyčajný obraz, iba trochu lesklejší, lebo bol namaľovaný olejovými farbami. Bob sa nazdával, že možno ten lesk vyvolal v Petrovi dojem, akoby sa naňho dívalo živé oko. Ale Peter o tom pochyboval.
 
 „Mne sa zdalo, že oko bolo naozaj živé,“ povedal. „Ale tuším, som sa mýlil. No dobre, dajme ho späť.“
 Spustili obraz na pôvodné miesto a začali vystupovať hore ďalšími schodmi. Chceli vyjsť až na samý vrch a potom cestou dole si všetko dôkladnejšie prezrieť.
 Vystupovali čoraz vyššie, až sa ocitli v okrúhlej vežičke na najvyššom mieste zámku. Mala uzučké oblôčiky ako naozajstný zámok, ibaže boli zasklené. Chlapci sa pozreli dolu. Boli vysoko nad Čiernym kaňonom a videli vŕšky, veľa vŕškov črtajúcich sa na obzore do vzdialenosti niekoľkých kilometrov. Vtom Peter vykríkol:
 „Aha! Pozri! Televízna anténa.“
 Mal pravdu. Na samom vrchu horského hrebeňa, ležiaceho najbližšie k nim, týčila sa do výšky televízna anténa. Postavil si ju tam ktosi, kto býva dolu v susednom kaňone, keď nemal dobrý príjem.
 „Je tam ďalší kaňon, a celkom blízko,“ zistil Peter. „Nie je to tu také opustené, ako sa zdalo!“
 „Do tohto pohoria zabieha veľa kaňonov,“ povedal Bob. „Ale pozri, aký je hrebeň strmý. Iba kamzík sa vyšplhá na vrcholec. Ty by si ho musel obísť dookola.“
 „Máš pravdu,“ súhlasil Bob. „Ako vidno, tu hore nie je nič. Zídeme dolu a pozrieme sa, či tam nenájdeme niečo, čo by mohlo Jupitera zaujímať.“
 Zišli o poschodie nižšie a po chodbe sa dostali k miestnosti, na ktorej boli otvorené dvere. Nazreli dnu. Bola to iste knižnica Štefana Terrilla, miesto, kde zanechal lístok na rozlúčku, lebo tam bolo množstvo regálov so stovkami kníh. Na jednej stene viseli obrazy, podobné portrétom v Hale ozveny, ibaže menšie.
 „Prezrieme si túto miestnosť lepšie,“ rozhodol Peter a vošli dnu. Obrazy boli veľmi zaujímavé. Všetky zobrazovali Štefana Terrilla v rozličných scénach z jeho filmov. Na každom obraze vyzeral inakšie. Na jednom bol pirát, na ďalšom zbojník, vlkolak, blázon, upír, morská obluda. Bob strašne ľutoval, že nemohol vidieť celé filmy.
 „Volali ho Muž tisícich tvárí,“ pripomenul Peter, keď prechádzal od jedného obrazu k druhému. „Márnosť šedivá! Pozri sem!“
 V malom výklenku bol uložený sarkofág, ozajstný egyptský sarkofág, aké často vídali v múzeu. Bol zatvorený vrchnákom, na ktorom bol pripevnený strieborný štítok. Peter posvietil baterkou na štítok a Bob napol zrak v snahe prečítať, čo je na ňom vyryté. Boli tam tieto slová:
 
 
OBSAH TEJTO RAKVY PORUČIL JEJ MAJITEĽ
PÁN HUGH WILSON MUŽOVI, KTORÝ MU POSKYTOL
TOĽKO ROZPTÝLENIA - PÁNU ŠTEFANOVI TERRILLOVI.
 
 „Hrom a peklo!“ zvolal Peter. „Čo myslíš, čo v tom asi je?“
 „Azda múmia,“ hádal Bob.
 „Mohlo by tam byť niečo cenné. Pozrime sa dnu.“ Zapreli sa do vrchnáka rakvy a pokúšali sa ho zdvihnúť. Bol poriadne ťažký. Keď sa im ho podarilo nadvihnúť, Peter vykríkol a pustil ho. Vrchnák s buchotom zapadol na pôvodné miesto.
 „Aj ty si to videl?“ spýtal sa:
 Bob dva razy preglgol. „Videl,“ odvetil, „je tam kostra.“
 „Pekná, bieloskvúca kostra a čerí na nás zuby!“
 „Tak toto je tá vec, ktorú pán Hugh Wilson poručil Štefanovi Terrillovi za to, že mu poskytol toľko rozptýlenia,“ povedal Bob. „Svoju kostru. Otvorme rakvu, urobím z nej snímku pre Jupitera.“
 Petrovi sa neveľmi chcelo. Ale Bob mu pripomenul, že kostra je iba kopa kostí a že nemôže nikomu ublížiť. Opäť otvorili sarkofág a Bobovi sa podarilo urobiť dobré zábery kostry s vycerenými zubami. Bol presvedčený, že bude Jupitera zaujímať.
 Kým Bob pretáčal a nabíjal blesk na fotoaparáte, Peter sa ponevieral pri obloku. Náhodou pozrel von a vykríkol: „Bob, vonku sa už stmieva. Mali by sme sa ponáhľať!“
 Bob pozrel na hodinky. „To nie je možné. Veď do západu slnka je ešte vyše hodiny.“
 „Možno slnko nevie, koľko je hodín. Poď sa pozrieť.“
 Bob prikrivkal k obloku. Vonku sa naozaj stmievalo. Slnko práve zachádzalo za stenu kaňonu. Ak im ešte svietilo do okna, bolo to iba preto, že Strašidelný zámok bol postavený vysoko na horskom hrebeni.
 „Celkom som zabudol, že v tomto kaňone zapadá slnko skôr,“ povedal. „Preto teda ten rozdiel.“
 „Poďme!“ rozhodol Peter. „Lebo táto miestnosť je práve tým miestom, kde by som sa po zotmení najmenej chcel ocitnúť.“
 Vyšli do dlhej chodby. Obzreli sa napravo i naľavo a zistili, že má na každom konci jedno schodište. Nevedeli, po ktorom schodišti prišli, a tak Peter napokon vybral to bližšie. Keď sa ocitli o poschodie nižšie, svetla nápadne ubudlo. Akosi nemohli určiť, kadiaľ by sa dostali dolu. Konečne našli úzke schodište za dverami na konci dlhej chodby.
 
 „Tadiaľto sme nešli hore,“ povedal Bob. „Nemali by sme sa vrátiť?“
 „Všetky schody vedú dolu!“ odvetil Peter. „A my chceme ísť práve dolu... a rýchlo! Poď!“
 Zamierili dolu schodmi. Len čo zašli za dvere, tie sa za nimi automaticky zabuchli, a oni sa ocitli v nepreniknuteľnej tme na úzkom schodišti.
 „Radšej sme mali nájsť cestu, ktorou sme sa dostali hore,“ ozval sa Bob celý nesvoj. „Nemám rád takúto tmu. Vôbec ťa nevidím.“
 „Ty nemáš rád tmu, ja nemám rád tmu - v tom sa úplne zhodujeme,“ súhlasil Peter. „Kde si?“ Čiahol rukou po Bobovi. „Musíme sa držať spolu. Vráť sa a otvor dvere.“
 Spolu sa vrátili po schodoch nazad k dverám. No guľatá kľučka sa nedala otočiť.
 „Myslím, že z tejto strany sa nedajú otvoriť,“ povedal Bob, pokúšajúc sa zachovať pokoj a rozvahu.
 „Zdá sa, že budeme musieť zísť dolu týmto schodišťom, či sa nám to páči, alebo nie.“
 „Potrebujeme nejaké svetlo,“ uvažoval Peter. „Keby sme len mohli nájsť... Ach, ja blázon! Veď mám baterku... peknú novú baterku.“
 „No tak ju rozsvieť a chod napred,“ naliehal Bob. „Možno tá tma nás tak skľučuje. A je čoraz černejšia.“
 „Pardon! Omyl!“ ozval sa Peter neistým hlasom. „Napokon tú baterku predsa len nemám. Pamätáš sa, keď sme zatvárali ten sarkofág? Musel som ju nechať tam.“
 „Veľkolepé!“ zvolal Bob. „Skvelé! A moja sa pokazila, keď ma zrazilo na zem to brnenie.“
 „Možno sa v nej iba niečo uvoľnilo,“ mienil Peter. „To sa stáva.“
 Čiahol rukou k Bobovi a vytiahol mu baterku spoza opaska. Bob počul, ako po nej niekoľko ráz pobúchal. Dlho sa nič nedialo. Potom sa to podarilo. Zasvietila. Nevydávala však obvyklé svetlo, ale len slabulinkú žiaru.
 „Má zlý kontakt,“ povedal Peter. „Svieti slabo ako sviečka. No aj to je svetlo. Poďme!“
 Rýchlo schádzali dolu úzkym točitým schodišťom. Bob by si nikdy nebol pomyslel, že by mohol niekedy tak rýchlo kráčať s podporným prístrojom na nohe.
 Peter šiel vpredu a svietil na cestu slabučkým svetlom baterky. Napokon sa dostali celkom dolu, odkiaľ už neviedli ďalej nijaké schody, a usúdili, že musia byť na prízemí. Svietili baterkou na všetky strany, ale zistili iba toľko, že sú v malej štvorcovej miestnosti s dvoma dverami. Keď sa rozhodovali, ktoré vyskúšajú, Peter náhle chytil Boba za plece.
 „Pst!“ šepol. „Počuješ to isté čo ja?“
 Bob načúval. Počul.
 Organová hudba! Slabá, záhadná organová hudba. Niekto hral na rozladenom organe v premietacej sieni. Boba sa znezrady zmocnila veľká nervozita, o ktorej sa zmienil Jupiter.
 „Hudba prichádza odtiaľto,“ zašepkal Peter a ukázal na jedny z dvier.
 „Tak poďme tadiaľto,“ ukázal Bob na druhé dvere.
 „Nie, tadiaľto,“ povedal Peter. „Pretože tadiaľto sa musíme dostať k premietacej sieni. A vieme, že hlavný vchod je za premietacou sieňou. Keby sme išli tou druhou stranou, mohli by sme poriadne zablúdiť. Najlepšie bude, keď pôjdeme tadiaľto.“
 Peter otvoril dvere a rázne vkročil do tmavej miestnosti, držiac Boba za ruku. Ako postupovali vpred, hudba silnela, no ešte stále znela akoby z veľkej diaľky, zlovestne, plná piskotu a kvílenia.
 Bob kráčal ďalej, lebo mu Peter nedovolil zastať, ale čím väčšmi sa približovali k hudbe, tým väčšmi ho opantávala nervozita. Potom Peter náhle otvoril dvere a ocitli sa priamo v premietacej sieni.
 Boli si istí, že je to naozaj premietacia sieň, lebo aj slabé svetlo baterky stačilo na to, aby rozoznali operadla sedadiel. Na konci dlhej sály, pri organe, sa jagalo modré svetielko. Viselo vo vzduchu, asi meter a štvrť nad zemou, vyzeralo ako akási nepravidelná hrboľatá hviezdica a jednostaj blikalo. A keď blikalo, starý rozladený organ vydával ešte strašidelnejší sipot a chrapot.
 „Modrý prízrak!“ vykríkol Bob a od strachu mu zovrelo hrdlo.
 Bola to chvíľa, keď pocit úžasnej nervozity prechádzal v náhlu úzkosť a postupne sa menil na šialený strach; presne tak, ako to predpovedal Jupiter Jones.
 Ako bez duše bežali krížom cez miestnosť k dverám, ktorými vošli. Peter do nich vrazil, že sa hneď rozleteli dokorán, a chlapci sa ocitli v Hale ozveny. Obaja trielili ďalej k hlavnému vchodu, kde bola brána ešte stále otvorená, a vyrútili sa na kachličkami vykladanú terasu. Utekali ďalej, ale Bob už nevládal. Horko-ťažko vliekol za sebou chorú nohu, keď vtom mu chodidlo uviazlo v štrbine medzi dlaždicami a spadol. Peter si to v rýchlom behu ani nevšimol. Bob letel hodný kus vo vzduchu, dopadol na kopu lístia pri konci terasy a hneď sa doň zahrabal ako prenasledovaná myš do skrýše.
 
Čakal, že Modrý prízrak pôjde za ním. Srdce mu bilo ani zvon a dýchal tak hlasno, že okrem vlastného dychu nepočul vôbec nič. Keď si to uvedomil, zatajil dych a v tom hrobovom tichu začul, že Modrý prízrak ide za ním. Prichádzal čoraz bližšie a bližšie drobnými, šúchavými krokmi. Mal ťažký, nepravidelný a nezvyčajne zlovestný dych.
 Zrazu kroky zastali. Prízrak stál nad ním. Stál tam dosť dlho a lapal dych. Potom čiahol do lístia a schmatol Boba za plece. Keď Bob zacítil dotyk jeho ruky, zjačal tak prenikavo, až sa okolité svahy zatriasli a s rachotom z nich začali padať kamene.