Tři pátrači

 

 Jupiter Jones pozorne študoval Ra-Orkonovu múmiu. Profesor si vreckovkou utieral čelo. „Wilkins, otvorte dvere,“ povedal komorníkovi. „Viete, že neznášam zatvorené miestnosti.“

 „Hneď, pane.“ Komorník otvoril dokorán sklené dvere na terasu, a keď do izby vkĺzol čerstvý vánok, masky na stenách zašelestili a zacvendžali. Jupiter sa pri tom zvuku obrátil. „To, čo ste počuli, nespôsobil náhodou vánok, pán profesor?“

 „Nie, nie, chlapče,“ odvetil profesor. „Rozoznám predsa náhodné zvuky od ľudskej reči. Múmia celkom určite šepkala.“

 „Tak potom vylúčime možnosť, že ste sa pomýlili, a budeme predpokladať, že ste skutočne počuli reč, či už to bola stará arabčina, alebo nie.“

 „Čím vám môžem poslúžiť, pane?“ spýtal sa Wilkins. „Alebo sa už môžem vrátiť k svojim povinnostiam?“

 Všetci sa na neho pozreli. Videli, ako sa mu oči náhle rozšírili od hrôzy. Vzápätí sa hodil na profesora. „Pozor!“ zvrieskol Wilkins. Obaja spadli na dlážku. Sekundu nato sa zrútila drevená socha Anubisa, bôžika so šakaľou hlavou, ktorá stála pri otvorených dverách, a dopadla presne tam, kde predtým stál profesor Yarborough. Prevalila sa na bok a zdalo sa, akoby šakalia hlava vycerila na profesora zuby. Keď profesor Yarborough i Wilkins vstali zo zeme, celí sa triasli. Pozreli na spadnutú sochu. „Videl som, ako sa kolíše,“ povedal Wilkins trasľavým hlasom. „Vedel som, že spadne. Mohla vás udrieť a nebezpečne zraniť.“ S námahou preglgol. „To je Ra-Orkonova kliatba, pane. Je všade, kde je múmia.“

 „Hlúposti!“ povedal profesor a oprášil sa. „Celá kliatba je iba novinárska kačica. Nápis na hrobke vôbec neznamenal to, čo si myslel lord Carter. Je to len náhoda, že socha spadla tým smerom.“

 „Socha stála pevne celých tritisíc rokov, a nikdy nespadla,“ chrapľavo zašepkal Wilkins. „Prečo by mala spadnúť práve teraz? Mohla vás vážne poraniť, alebo dokonca zabiť, ako keď lord Carter...“

 „Lord Carter zahynul pri automobilovom nešťastí!“ odsekol profesor. „Môžete ísť, Wilkins.“

 „Dobre, pane,“ komorník sa otočil, no Jupiter ho zastavil. Skláňal sa nad sochou, ale teraz vzhliadol nahor. „Wilkins, povedali ste, že ste videli, ako sa socha začína kymácať. Prosím vás, povedzte nám presne, ako to bolo.“   

 „Nakláňala sa dopredu. Keď som to zbadal, už začínala padať. Ako keby zámerne chcela padnúť priamo na profesora.“

 „Wilkins!“ povedal ostro jeho zamestnávateľ. „Je to pravda, pane, Anubis sa naklonil a... a spadol. Konal som tak rýchlo, ako som len mohol, som veľmi rád, že nebolo neskoro.“

 „Som vám za to vďačný. Ale už ani slovo o kliatbach!“ Len čo to dopovedal, všetci vyskočili. Zo steny spadla zlatá maska a zarinčala na zemi za ich chrbtami.

 „Vidíte, pane?“ povedal Wilkins a ešte viac zbledol.

 „Vánok,“ odvetil profesor, ale už nie s takou istotou. „Zhodil Anubisa i masku.“

 Jupiter, sklonený nad drevenou sochou, prešiel rukou po štvorcovom podstavci, na ktorom ešte pred chvíľou stála. „Je poriadne ťažká. A podstavec sa nekolíše. To by muselo byť poriadne vetrisko, aby zhodilo túto sochu.“

 „Mladý muž,“ odvetil profesor Yarborough, „ja som vedec. Neverím v nijaké kliatby ani v zlých duchov. Ak mi mienite pomáhať, musím vás požiadať, aby ste na to nezabúdali.“

 Jupiter sa vzpriamil. Vyzeral veľmi zamyslene. „Ani ja v nič také neverím, pane. Ale fakt je, že v priebehu piatich minút sa bez zjavnej príčiny prihodili dve veľmi čudné veci.“

 „Číra náhoda, A teraz pokračujme. Povedali ste, že veríte môjmu tvrdeniu, že mi múmia niečo šepkala. Možno už máte nejakú teóriu, ktorá by vysvetľovala, ako môže rozprávať múmia, ktorá je tak dávno mŕtva.“

 Jupiter Jones si poťahoval spodnú peru. Bob a Peter už vedeli, čo to znamená. Jupiterov um vtedy pracoval na plné obrátky.

 „Mám teóriu, pane.“

 „Vedeckú teóriu?“ spýtal sa profesor Yarborough a jeho biela briadka sa pohybovala, dodávajúc ešte väčší dôraz odmeraným slovám. „Nie nejaké hókusy-pókusy?“

 „Je to vedecká teória.“ Jupiter sa obrátil k Petrovi a Bobovi. „Choďte a poproste Worthingtona, aby vám dal koženú tašku, ktorá je vzadu v kufri auta. Je v nej zariadenie, ktoré by som rád vyskúšal.“

 „Dobre, Jupiter,“ zvolal Peter celý naradovaný, že sa dostane von. „Poď, Bob!“

 „Zavediem vás von,“ ponúkol sa Wilkins. Nechali Jupitera s profesorom samých v múzeu a nasledovali Wilkinsa dolu do dlhej haly, ktorá viedla ku vchodu. Rolls-royce stál pred domom. Worthington, ako obyčajne, keď nemal inú robotu, starostlivo leštil kapotu auta, až celá svietila.

 „Chlapci,“ zašepkal komorník, keď im otvoril dvere, „profesor je strašne tvrdohlavý. Nechce pripustiť, že je v tom kliatba. Ale videli ste sami, čo sa stalo. Druhý raz ho to môže zabiť. Alebo niektorého z nás. Prosím vás, presvedčte ho, aby poslal Ra-Orkona späť do Egypta!“ Potom zmizol a zanechal ich v nepríjemných myšlienkach.

 „Možno Jupiter neverí v kliatby,“ povedal Peter. „Netvrdím, že ja áno. Ale niečo mi vraví, že by sme urobili lepšie, keby sme sa odtiaľto pobrali preč.“ Bob Andrews nevedel, čo na to povedať. Ani on neveril starým kliatbam. Ale jednako, čo ak na tom niečo je? Worthington zdvihol oči od auta, keď ich zbadal prichádzať. „Hotovo, chlapci?“

 „Iba začíname,“ odvetil skľúčene Peter. „Tentoraz sa ideme zapodievať starou egyptskou kliatbou a nik nevie, čo sa môže stať. Teraz práve potrebujeme koženú tašku, ktorú Jupiter dal do kufra.“

 „Vždy podporím pána Jonesa proti akejkoľvek egyptskej kliatbe,“ povedal Worthington a zamieril k zadnej časti auta. Otvoril kufor a vybral z neho hladkú koženú tašku. „Toto je ona,“ povedal. „Pán Jones mi prikázal, aby som ju dal do kufra a nikomu nič nepovedal.“

 Peter zobral tašku a pobrali sa späť do múzea. „Rád by som vedel, čo v nej je,“ mudroval, poťažkávajúc tašku. „Je poriadne ťažká. Stavím sa, že Jupiter nás chce zase prekvapiť.“

 „Chce nám oplatiť to naše dedukovanie,“ povedal Bob.

 Vstúpili do múzea. Jupiter a profesor Yarborough už medzitým dali sochu Anubisa so šakaľou hlavou späť na pôvodné miesto. Jupiter ju rukou potisol a potom pokrútil hlavou. „To by muselo byť poriadne vetrisko, aby ňou pohlo,“ povedal práve vo chvíli, keď Bob a Peter vkročili dnu. „V žiadnom prípade to nemohol byť vánok.“ Profesor stiahol husté obočie.

 „Chcete povedať, že je to dielo nadprirodzenej sily?“

 „Neviem, čo spôsobilo pád sochy, pán profesor,“ zdvorilo odvetil Jupiter. „Ale ukážem vám, ako prinútiť múmiu, aby šepkala.“ Zobral tašku, ktorú mu Peter podával, a otvoril ju. Bolo v nej čosi, čo sa podobalo na tri väčšie tranzistoráky. Jupiter nerád vysvetľoval, ak mohol namiesto toho konať. Aj teraz iba podal jedno z rádií Petrovi. Potom vybral z tašky kožený opasok, na ktorom bol medený drôt, a upevnil ho Petrovi okolo pása. Zastrčil zvod drôtu do malého rádia a podal ho Petrovi. „Otvor dvere, vyjdi na terasu a potom do záhrady. Drž rádio pri uchu, akoby si ho počúval. Ale stlač tento gombík na boku a rozprávaj niečo. Ak chceš počúvať, tak gombík pusť.“

 „Ale čo to vlastne je?“ vyzvedal sa Peter.

 „Prenosná vysielačka. Medený opasok je tvoja anténa. Môžeš vysielať a prijímať signály v okruhu jedného kilometra v miestnom pásme. Prišiel som na to, že potrebujeme udržiavať medzi sebou spojenie v prípade, keď sa rozdelíme, a tak som minulý týždeň zostrojil vysielačky.“

 „Pôjdem do záhrady a budem rozprávať,“ opakoval Peter. „Ale čo mám hovoriť?“

 „Hocičo, čo ti príde na um. Otvor dvere a choď priamo do záhrady.“   

 „Dobre,“ súhlasil Peter a zagánil na Prvého pátrača. „Teda takto ty vieš čítať myšlienky!“ vybuchol.

 „O tom si pohovoríme neskôr,“ zamračil sa Jupiter. „Teraz chcem niečo ukázať profesorovi. Začni hovoriť, keď sa dostaneš k... počkaj ...“ Otvoril dvere a vyzrel von. „Aha, tam dolu k múru s tou kamennou guľou na stĺpe bránky.“

 „Dobre.“ Peter vykročil na vykachličkovanú terasu, pridŕžajúc si rádio pri uchu. „A teraz, pán profesor, ak vám nevadí, že sa dotknem múmie...“ začal Jupiter.

 „Vôbec nie, chlapče,“ vpadol mu do reči profesor. „Ale opatrne.“ Jupiter sa sklonil nad sarkofág. Po chvíli sa vystrel. V ruke držal jednu z troch vysielačiek. Tretia zmizla. „Všetko v poriadku,“ povedal do malého rádia. „Začni hovoriť, Peter. A vy, pán profesor, i ty, Bob, počúvajte.“

 Všetci traja napli sluch. Ticho prerušil nezrozumiteľný šepot. „Nakloňte sa nad múmiu,“ navrhol Jupiter. On sám stále držal pri uchu druhú vysielačku. Profesor sa zamračený nahol nad sarkofág. Aj Bob sa k nemu priblížil. Obaja počuli, ako múmia šepká! Ale čoskoro rozoznali, že múmia hovorí Petrovým hlasom. „Práve prechádzam popri múre,“ oznamoval Peter. „Kráčam po svahu a blížim sa ku skupinke kríkov.“

 „Len pokračuj, Druhý pátrač,“ povedal Jupiter do svojho rádia. K ostatným v miestnosti sa obrátil so slovami: „Vidíte, je celkom jednoduché prinútiť múmiu, aby hovorila.“ Odhrnul kúsok uvoľneného plátna, ktoré profesor odstránil z Ra-Orkonovej tváre. Pod plátnom bola tretia vysielačka a z nej vychádzal Petrov hlas. Dojem bol taký presvedčivý, že keby nepoznali pravdu, ľahko by uverili, že múmia hovorí. „Vedecké riešenie, pane,“ povedal Jupiter. „Malý rádiový prijímač ukrytý pri múmii - a mimo domu vysielačka, do ktorej niekto hovorí, ľahko môžu vyvolať dojem, že...“

 V tú chvíľu sa Petrov hlas, vychádzajúci z malého rádia, naľakane zachvel. „Ach!“ zašepkal. „Niekto sa skrýva v kroví predo mnou. Je to chlapec. Nevie, že som ho zazrel. Chytím ho.“

 „Počkaj chvíľu,“ naliehal Jupiter. „Pomôžeme ti.“

 „Dovtedy utečie,“ zaznela Petrova odpoveď. „Budem predstierať, že sa prechádzam okolo, a potom na neho skočím. Keď skríknem, pribehni mi na pomoc.“

 „Dobre, Peter, chyť ho a my ti prídeme pomôcť,“ odvetil Jupiter. Potom sa obrátil k profesorovi. „Vonku sa schováva nejaký votrelec. Ak ho chytíme, možno nám to pomôže rozriešiť záhadu.“

 „Čo sa tam len robí?“ vrtel sa Bob netrpezlivo. „Peter nevysiela. Aspoň keby sme ta videli!“

 Čakali. Prijímač vytrvalo mlčal. Peter sa prechádzal po záhrade na strmom svahu pod domom a držal rádio pri uchu, predstierajúc, že nezbadal takmer neviditeľnú postavu, ktorá sa skrývala v kroví. Pomaly sa blížil ku kríkom. Potom, keď už bolo príliš neskoro, aby mohol chlapec utiecť, vrhol sa na miesto, kde sa skrýval. Štíhly chlapec, vysoký asi ako Bob, s olivovou pokožkou a čiernymi očami, prudko vyskočil. Peter sa hodil na neho, a už z nich bolo len klbko rúk a nôh. „Mám ho!“ zareval Peter tesne predtým, ako sa vrhol na votrelca. Chlapec vykríkol niekoľko slov v akomsi cudzom jazyku. Potom Petrovi vypadla vysielačka z ruky a zaprašťala pod nimi, ako sa kotúľali dolu svahom. Cudzí chlapec sa zúrivo snažil striasť zo seba Petra a ujsť. Bol štíhly, pružný a ohybný ako úhor. Peter ho nestačil ani dobre zovrieť, a už sa vymanil a skoro sa mu podarilo utiecť. Peter sa znovu na neho vrhol. Obaja spadli na zem a kotúľali sa po zvažujúcom sa trávniku priamo ku kamennému múru. Chlapec ešte raz vykríkol niekoľko cudzích slov. Peter nestrácal dych volaním o pomoc. Dúfal, že Bob a Jupiter pribehnú včas. A už aj prichádzali spolu s profesorom Yarboroughom. Keď začuli v prijímači Petrov výkrik, Bob sa hneď vrhol k dverám. A hoci kríval, pribehol ta prvý. Jupiter a profesor mu boli v pätách. Dolu pod nimi sa odohrávala zúrivá ruvačka. Ale skôr ako prebehli cez terasu, vstúpil na scénu ešte ktosi ďalší. Bol to robotník v modrých montérkach, ktorý odhodil lopatu a rozbehol sa k chlapcom.

 „To je jeden z bratov Magasayovcov, ktorí sa starajú o moju záhradu,“ povedal rýchlo profesor. „Sú to siedmi Filipínci a nikdy ich neviem rozoznať, ale všetci výborne ovládajú džudo. Sú malí, no veľmi silní. Určite pomôže Petrovi lepšie než my.“ Všetci traja trochu spomalili. Záhradník zbehol dolu svahom a už sa zohýnal nad chlapcami. Schytil cudzinca za hrdlo a odtiahol ho od Petra, čo ako sa metal a kopal. „Mám ho!“ zvolal s cudzím prízvukom. „Držím ho pevne.“ Peter sa pomaly zozbieral zo zeme. Chlapec kopal a ďalej zápasil o svoju slobodu, nútiac záhradníka otáčať sa s ním okolo vlastnej osi.

 „Pozor, je to zúrivec!“ zvolal Peter. Chlapec zamrmlal niečo vo svojom čudnom jazyku. Záhradník na neho skríkol: „Stoj pokojne! Nenúť ma, aby som ti ublížil!“ A potom v rozčúlení vysypal zo seba príval cudzích slov. Uprostred nich zrazu vykríkol, chlapec sa mu vytrhol, preskočil múr, pustil sa dolu svahom a zmizol v kroviskách, skôr než si Peter uvedomil, čo sa robí. Práve v tú chvíľu dobehol Jupiter s profesorom Yarboroughom. Bob sa náhlil za nimi.

 „Čo sa stalo? Ako sa mu podarilo utiecť?“ dychčal profesor.

 Záhradník sa otočil so slovami: „Ja hlúpy. Hryzenie nepatrí do džuda, a tak som ja na to ani nepomyslel.“ Ukázal na svoju pravú ruku. Mal na nej odtlačky zubov a cícerkom mu z nich stekala krv. Cudzí chlapec ho uhryzol zúrivo a poriadne hlboko, aby sa dostal preč.

 „Robili ste, čo ste mohli,“ povedal profesor Yarborough. „Choďte hneď k lekárovi, nech vám to obviaže. Mohli by ste dostať infekciu.“

 „Mrzí ma, že ja taký hlúpy,“ ospravedlňoval sa záhradník. Otočil sa a vykročil smerom k domu, kde mal zaparkovaný svoj voz. Podobne ako mnohí záhradníci v južnej Kalifornii, aj on a jeho bratia boli samostatní podnikatelia a starali sa o niekoľko usadlostí súčasne.

 Peter ešte stále lapal dych. „Doparoma!“ ozval sa sklamane. „Už som si myslel, že ho máme.“

 „Zaujímalo by ma, kto to je,“ povedal Bob. „Čo tu asi robil?“

 „Špehoval tam v tých kríkoch,“ odvetil Peter. „Zbadal som ho, keď sa pohol. Potom som vám to oznámil.“

 „Bezpochyby by nám vedel veľa povedať.“ Jupiter si potiahol peru.

 „Chlapci,“ začal profesor Yarborough. „Neviem, ako si to mám vysvetliť, ale...“ Všetci sa k nemu zvedavo otočili. „Práve vo chvíli, keď sa Peter na neho vrhol, chlapec niečo vykríkol. Počuli sme to cez rádio, skôr než sa rozbilo.“

 „Bol to nejaký cudzí jazyk,“ prikývol Peter.

 „Dnešná arabčina,“ vysvetľoval profesor Yarborough. „A chlapec zvolal: Prosím ťa, vznešený duch Ra-Orkona, príď mi na pomoc!“

 Jupiter začal niečo hovoriť, ale jeho slová prerušil Petrov výkrik. „Pozor!“ skríkol a na niečo ukázal. Rýchlo sa otočili a naľakane pozreli hore na svah. Jedna z obrovských žulových gulí, čo zdobili stĺpy po oboch stranách brány a vážili každá prinajmenšom tonu, spadla zo svojho miesta. A teraz naberala rýchlosť a kotúľala sa priamo na nich.