Nečakaná návšteva
Chlapci sklamane pozerali jeden na druhého, keď začuli hlas Matildy Jonesovej, Jupiterovej tety, ako na neho volá. Matilda Jonesová bola objemná žena s veľmi silným hlasom, takže ju ľahko mohli počuť.
„Jupiter!“ volala pani Jonesová. „Niekto ťa tu hľadá! Jupiter, kde si? Preboha, kde si sa podel? Ešte pred hodinou som ťa tu videla. Je tu akýsi chlapec, chce sa s tebou rozprávať. Malý Mexičan.“
Mexičan. Všetci si pomysleli to isté. Muž, ktorý predával papagáje, mal mexický prízvuk!
Vrhli sa k Tunelu č. 2. V podlahe boli štvorcové sklápacie dvierka, ktoré sa dali otvoriť, a pod nimi bola veľká dokrivená rúra. Spustili sa do rúry a plazili sa asi dvadsať metrov. Takto sa dostali k pohyblivým železným mrežiam. Peter, ktorý bol vpredu, ich odsunul a vyliezli z Tunelu č. 2 rovno za obnoveným tlačiarenským lisom, kde si tlačili svoje úradné navštívenky a hlavičky listov.
Ocitli sa v Jupiterovej dielni. Stála na rohu zberne, kde ju pre nakopené veci nikto nemohol vidieť. Jupiter mal v nej elektrickú pílku, vŕtačku a ostatné veci, ktoré si opravil z harabúrd, čo kúpil jeho strýko Titus. Dielňa bola ukrytá pod dvojmetrovou strechou, ktorá sa tiahla popri vnútornej strane plota, obkolesujúceho zberňu.
V južnej Kalifornii je dosť sucho. Väčšinou mohli pracovať vonku, a keď sa počasie zhoršilo, vždy všetko poprikrývali obalmi z plastickej látky.
Pani Jonesová ešte stále volala na Jupitera. Prešmykli sa popri niekoľkých kopách odpadu a vyšli na hlavnú časť dvora, blízko predného vchodu a kancelárie.
„Volala si ma, teta Matilda?“ opýtal sa Jupiter a jeho teta sa obrátila. Za ňou videl mexického chlapca asi takého vysokého ako Bob, v ošúchaných nohaviciach a roztrhanej košeli. Držal opraty malého somárika, ktorý ťahal starý dvojkolesový vozík.
„Tento chlapec sa chce s tebou rozprávať,“ povedala pani Jonesová. „Na dnes ti dávam voľno, iste tomu budeš veľmi rád. Ale zajtra budeme mať veľa práce. Titus sa vráti z nákupu.“
„Áno, teta Matilda,“ odvetil Jupiter.
Pani Jonesová sa vrátila do kancelárie Jonesovho bazára. Mexičan sa obzeral dookola, čierne oči mu behali sem a tam. Potom sa obrátil k Jupiterovi, čo bolo prirodzené, pretože Jupiterova zavalitá, ale pevná postava vždy upútala pozornosť.
„Seňor Jupiter?“ opýtal sa.
„Áno, ja som Jupiter Jones,“ prisvedčil Jupiter.
„Ja som Carlos,“ predstavil sa chlapec. Mal zreteľný mexický prízvuk, ktorý znel takmer ľubozvučne. „Auto, kde je? Smiem ho vidieť?“
„Auto?“ Jupiter hneď nepochopil, ale Peter áno.
„Chce vedieť, kde je rolls-royce,“ vysvetlil.
„Ách, áno, auto je v garáži,“ povedal Jupiter Carlosovi.
„Zlaté auto!“ nadchýnal sa Cartos. „Musí byť nádherné. Tak veľmi by som ho chcel vidieť.“ Začal sa na nich usmievať, ale hneď nato sa zháčil. „Prepáčte mi, seňor Jupiter, ale tak veľmi mám rád autá. Všetky autá. Raz... raz aj ja budem mať auto!“
„Prišiel si kvôli autám?“ opýtal sa Jupiter. Poobzeral sa. Hans a Konrád, dvaja strýkovi silní plavovlasí bavorskí pomocníci, práve vchádzali do brány na malom nákladnom aute. „Poď so mnou.“
Carlos na sekundu zaváhal, potom uviazal opraty svojho somárika o kus rúry a nasledoval Jupitera. Skôr ako odišiel, s láskou potľapkal malého sivého somárika.
„Vrátim sa skoro, Pablo,“ povedal mu.
O chvíľu všetci sedeli v dielni. Carlos si s naširoko otvorenými očami obzeral všetky nástroje.
„Carlos, prišiel si nám povedať o čiernom športovom modeli ranger?“ opýtal sa Jupiter.
Carlos prikývol hlavou tak silno, že to vyzeralo, akoby mu mala odpadnúť.
„Si, si, si, seňor Jupiter,“ povedal. „Včera večer ku mne prišiel môj priateľ Estéban. Povedal mi, že seňor Jupiter Jones chce vedieť o aute ranger, ktorého číslo končí na jeden a tri.“
Chlapci čakali so zatajeným dychom. Carlos sa na nich pozrel očami plnými nádeje.
„A...“ chvíľu zaváhal, „povedal mi tiež, že je za to odmena.“
„Odmena!“ Peter vykríkol tak podráždene, že sa Carlos naľakal. „Pravdaže je! Videl si to auto? Vieš, kde je?“
„Áno, videl som ho,“ pokračoval Carlos. „Videl som tučného muža, ale neviem, kde je teraz. To bolo...“ rátal na prstoch, „jeden... dva... sedem... pred siedmimi dňami.“
„Sedem dní!“ sklamane povedal Peter. „To nám veľmi nepomôže. Ako by si si mohol pamätať auto po týždni?“
„Ó, ja mám autá veľmi rád,“ nedal sa Carlos. „Snívam o autách. Čierny ranger je krásne auto. Môžem vám povedať jeho číslo. AK štyri, päť, jeden, tri. Sedadlá celé potiahnuté červenou kožou. Malé škrabnutie na pravom prednom blatníku. Malá priehlbina na zadnom nárazníku.“
Všetci sa naňho pozerali s rastúcou úctou. Mnohí chlapci vedia určiť značku a rok výroby skoro každého auta, ktoré vidia, ale máloktorí by si pamätali po týždni také podrobnosti ako číslo a škrabnutie.
„To by pomohlo polícii nájsť ho,“ povedal Jupiter, poťahujúc si peru. „Ale my sme sľúbili, že s tou vecou nepôjdeme na políciu. Carlos, videl si auto v poslednom čase?“
Mexičan pokrútil hlavou a tmavé oči mu zosmutneli.
„Nemôžem dostať odmenu?“ opýtal sa. „Nemôžem...“ vzdychol si, „previezť sa v tom krásnom zlatom aute?“
„Možno, Carlos,“ odvetil Jupiter. „Predovšetkým, kde si videl auto a pána Claudiusa - toho tučného muža?“
„Prišiel navštíviť môjho strýka Ramosa,“ prezradil Carlos, „kvôli papagájom.“
„Kvôli papagájom?“ vykríkol Peter. „Teda to bol tvoj strýko, čo predal Billyho Shakespeara a Malú Bo-Peep?“
Carlos prikývol. „A ostatné tiež,“ povedal. „Všetky papagáje so zvláštnymi menami.“
„Zvláštne mená?“ opýtal sa Jupiter a vymenil si s Bobom rýchly pohľad. Bob teda správne tušil, že do prípadu je zapletených viac papagájov! „Pamätáš si mená?“
Carlos si prešiel rukou po hustých čiernych vlasoch. Potom prikývol.
„Pamätám si ich,“ odvetil. „Boli to Billy Shakespeare a Malá Bo-Peep.“
Chlapci prikývli. „O tých vieme,“ povedal Peter.
„Potom to bol Sherlock Holmes a Robin Hood,“ pokračoval Carlos.
„Sherlock Holmes a Robin Hood,“ opakoval Bob, zapisujúc si mená.
„Kapitán Kidd a Zjazvená Tvár,“ dodal Carlos. „Zjazvená. Tvár mal iba jedno oko.“
Bob si zapísal ďalšie dve mená.
„To je spolu šesť,“ povedal. „Boli ešte nejaké iné?“
„Áno.“ Carlosovi sa rozjasnila tvár. „Jeden čierny. Pirát Čierna Brada, ktorý hovoril veľmi dobre. Všetky papagáje okrem Čiernej Brady mali pekné žlté hlavy.“
„Pirát Čierna Brada!“ vykríkol Bob a zapísal si meno. „To je ten, ktorého spomínal pán Fentriss a ktorý tak rozrušil pána Claudiusa. Pána, Jupiter, myslíš si, že všetkých sedem papagájov je zapletených do toho prípadu?“
„Zistíme si to,“ odvetil Jupiter. „Carlos, hovoríš, že tučný muž navštívil pred týždňom tvojho strýka, aby získal tieto papagáje?“
„Si, on prišiel po ne.“
„A dal mu ich tvoj strýko?“
„Nie, seňor,“ po Carlosovej tvári preletel smútok. „Strýko Ramos... už predal všetky papagáje. Tučný muž... ten by za ne zaplatil tisíc dolárov. Ale strýko Ramos ich už nemal. A tučný muž sa veľmi rozčúlil a vynadal strýkovi Ramosovi, keď mu strýko povedal, že si nepamätá, komu ich predal. Pretože, viete, seňor Jupiter, môj strýko nevie čítať, ani písať. On len predal papagáje a vzal peniaze.“
„A odvtedy sa teda pán Claudius pokúša nájsť papagáje a pre nejaký neznámy dôvod kradol tie, ktoré sa mu podarilo objaviť!“ vysvetľoval Jupiter. „Získali sme cenné informácie. Naša metóda predsa len priniesla svoje ovocie, i keď sme sa nedozvedeli, kde je pán Claudius.“
„Podľa mojej mienky máme tých informácií až priveľa,“ povedal Peter. „Na začiatku sme mali nájsť jedného strateného papagája. Potom dvoch. Teraz, stavím sa, myslíš na to, aká nájsť všetkých sedem, však?“
Jupiter to nepopieral.
„Všetkých sedem vtákov je zapletených do tej istej záhady,“ povedal. „Ak ju chceme rozlúštiť, mali by sme ich všetkých nájsť.“
„Lenže my sme sľúbili len toľko, že sa pokúsime dostať späť Billyho Shakespeara a Malú Bo-Peep,“ namietol Peter. „O lúštení nejakej čudnej záhady vôbec nebola reč.“
Bob vedel, že sa Peter márne namáha. Peter to vedel tiež. Dať Jupiterovi rozlúštiť záhadu bolo to isté, ako dať buldogovi šťavnatú kosť. Nepustí ju, kým s ňou nebude hotový.
Jupiter sa otočil k Mexičanovi. „Carlos,“ povedal, „ceníme si informácie, ktoré si nám poskytol, ale prečo si nezatelefonoval? Prečo si meral takú dlhú cestu k nám do Rocky Beach na vozíku so somárom?“
„Dúfal som,“ odvetil Carlos, „že si odveziem odmenu domov na vozíku. A okrem toho, seňor Jupiter, nemal som peniaze na telefón.“
Všetci traja pozreli na seba a pomysleli si to isté. Nikdy nemali veľa peňazí, ale vždy mali nejaké vreckové, alebo si mohli trochu zarobiť prácou v zberni. Ťažko si vedeli predstaviť, že niektorí ľudia sú úplne bez peňazí.
Bob si všimol, že Jupiter niekoľkokrát preglgol, keď znovu pozrel na Carlosa a videl, aký je chudý.
„Rozumiem,“ povedal. „Poskytol si nám niektoré veľmi cenné informácie a to je v každom prípade hodné čiastočnej odmeny. Vieš, my sme chceli nájsť auto vlastne preto, aby sme tak zistili, kde býva pán Claudius.“
„Kde býva pán Claudius?“ Carlos ožil. „Ó, teraz už rozumiem.“
Niečo hľadal vo vrecku.
„Keď tučný muž odchádzal od strýka Ramosa,“ povedal, „sľúbil mu veľa peňazí, ak si spomenie, kde predal všetky papagáje. Dal mu tento lístok.“
Podal Jupiterovi navštívenku. Bolo na nej meno i adresa pána Claudiusa. Predsa sa im teda podarilo vystopovať tučného muža!
Všetci traja sa zhŕkli, aby videli, čo je napísané na navštívenke, keď zrazu červené svetlo nad tlačiarenským lisom začalo blikať. Namontoval ho tam Jupiter, aby vedeli, keď v Hlavnom stane zazvoní ich tajný telefón, a aby mohli odpovedať.
Práve im niekto telefonoval. Jupiter sa rýchlo rozhodol.
„Carlos,“ povedal, „zavri oči.“
„Si, seňor Jupiter,“ súhlasil Carlos a zavrel oči.
„Peter, ostaň s Carlosom. Bob a ja musíme vybaviť jednu vec. Hneď sa vrátime.“
Zatiaľ čo mal Carlos zavreté oči, Bob a Jupiter vošli do veľkej pokrivenej rúry, ktorá bola Tunelom č. 2, a preplazili sa do Hlavného stanu. Jupiter schmatol slúchadlo.
„Haló,“ ozvalo sa. Bol to ženský hlas. Žena hovorila veľmi slabo, akoby sa bála, že ju niekto začuje. „Ty si ten chlapec, Jupiter Jones, ktorý sa pokúša nájsť auto pána Claudiusa?“
„Áno, pani,“ povedal Jupiter. „Môžete mi povedať, kde je?“
„Je zaparkované tam, kde ho nikto nemôže vidieť!“ ozvala sa žena skoro nahnevane. „A ty nesmieš hľadať pána Claudiusa, počuješ? Je veľmi prudký a je nebezpečné pliesť sa mu do cesty. Nech si, kto chceš, stráň sa ho. Nemiešaj sa do jeho vecí!“
Zložila. Jupiter a Bob sedeli, uprene hľadiac jeden na druhého. Jupiter ešte stále držal v ruke navštívenku, z ktorej sa presne dozvedeli, kde môžu pána Claudiusa nájsť. Ale teraz, keď ich tá neznáma žena varovala...
Jupiter pomaly vložil navštívenku do vrecka.
„Carlosovi musíme dať odmenu,“ povedal Bob po chvíľke ticha. „Potom musíme ísť k nemu a povypytovať sa jeho strýka. Som presvedčený, že sa dozvieme veľa vecí. Potom... nuž, potom bude dosť času rozmýšľať, čo urobiť s pánom Claudiusom.“
O niekoľko hodín vydal sa na cestu smerom na juh pozdĺž pobrežia neobvyklý sprievod. V čele sprievodu bol obrovský starý rolls-royce s pozláteným zariadením. Worthington, samozrejme, viedol, a Jupiter, Peter a Carlos sedeli vzadu. Bob musel ísť pracovať do knižnice.
Carlos sotva mohol zatajiť vzrušenie. Prebehol prstami po pozlátenom zariadení, dotkol sa žltohnedej kože, ktorou boli potiahnuté sedadlá, a s naširoko otvorenými očami sa zahľadel na pozlátený telefón, ktorým bolo auto vybavené.
„Zlaté auto!“ opakoval stále. „Aká krása! Nikdy sa mi ani nesnívalo, že sa raz budem viezť v takomto aute.“
Bolo vidieť, že Carlos pozná autá. Vedel určiť značku, rok výroby a model každého auta, čo ako rýchlo prefičalo okolo nich. Povedal, že by chcel byť automechanikom a že by chcel mať vlastnú garáž.
Za rolls-royceom išlo malé nákladné auto zo zberne, ktoré viedol Konrád. Na aute bola odmena, ktorú si, ako sa všetci traja zhodli, Carlos plne zaslúžil. Bolo však trochu prekvapujúce, čo si chlapec pýtal. Chcel odpadové stavebné drevo, dvere, oblok a klince, ako sa im zdôveril, na opravu domu, v ktorom býval so svojím strýkom.
Jupiter pošepkal tete, že Carlos a jeho strýko vôbec nemajú peniaze. Pani Jonesová, ktorá mala srdce zo zlata, ohodnotila všetok materiál veľmi nízko. Suma nielenže nepresahovala 25 dolárov a 13 centov, ktoré bola dlžná Trom pátračom, ale vyúčtovala to tak veľkoryso, že zvýšilo ešte 5 dolárov, ktoré v hotovosti dala Carlosovi.
Všetko drevo, oblok, dvere, klince a kanva s farbou sa však nepomestili na vozík, ktorý ťahal malý sivý Pablo. Ale Hans a Konrád vyriešili problém, ako dostať Pabla s vozíkom späť domov. Jednoducho naložili Pabla na nákladné auto aj so stavebným materiálom. Pablo, ktorý sa teraz sám viezol na aute za rolls-royceom, zvedavo pozeral ponad bočnice na všetko okolo seba.
Sprievod zložený z osobného a nákladného auta sa konečne ocitol v štvrti s veľmi malými chatrnými domčekmi a neohradenými poliami, na ktorých rástlo akési obilie. Bola to štvrť, kde býval Carlos. Chlapci a dievčatá povybiehali von a zízali na rolls-royce. Carlos im kýval.
„José!“ kričal. „Estéban! Margita! Pozrite! Veziem sa v zlatom aute.“
Zhŕklo sa tam tak veľa otrhaných detí, až Worthington musel zastaviť. Všetci sa chceli dotknúť rolls-roycea, ale keď im Carlos po španielsky čosi ostro povedal, ustúpili.
„Máme teraz pokračovať, pán Jones?“ opýtal sa Worthington. Nikdy nestratil trpezlivosť, nech sa prihodilo čokoľvek.
„Nie, Worthington,“ odvetil mu chlapec. „Nákladné auto nás ešte nedohonilo. Nechceme, aby sa nám stratilo.“
Kým čakali, Carlos ukázal na druhú stranu prázdneho pozemku. Stála tam ošarpaná chatrč a za ňou starý skleník. „Tam bývam,“ povedal. „Ja a strýko Ramos. Môžeme ta ísť pešo. Nemusíme sa viezť celou cestou v tomto prekrásnom aute. Cesta je veľmi zlá.“
Jupiter prijal návrh a všetci traja vystúpili. „Ďakujem vám, Worthington,“ ozval sa Jupiter. „Nebudeme vás už potrebovať. Môžeme sa vrátiť s Konrádom na nákladnom aute.“
„Dobre, pán Jones,“ povedal Worthington a veľké auto odišlo. Potom prišlo nákladné auto a Jupiter ukázal Konrádovi na chatrč.
„Konrád, tam sa stretneme,“ zavolal a silný Bavorčan prikývol. Jupiter, Peter a Carlos sa pustili krížom cez pole smerom k domu, ak sa Carlosovo obydlie dalo nazvať domom. Čím boli k nemu bližšie, tým chatrnejšie vyzeral. Jednu stenu už skoro nemal, okno bolo preč a dvere chýbali.
Zdalo sa, že Carlos vytušil ich myšlienky.
„Môj strýko prišiel z Mexika bez peňazí,“ povedal. „Toto je jediné miesto, kde môže zostať. Nájomné je päť dolárov za mesiac,“ Pohladkal si vrecko, kde mal päťdolárovú bankovku, ktorú mu dala pani Jonesová. „Teraz zaplatím nájomné na ďalší mesiac ja,“ vyhlásil šťastne. „Opravím dom, a keď sa strýko Ramos uzdraví, môže ísť znova pracovať.“
Ako tak rozprávali, priblížili sa k zadnej časti domu. Na špinavej ceste za domom videli zaparkované auto. Bol to obyčajný čierny sedan bežnej značky, ale Carlos sa zamračil.
„Kto je u strýka Ramosa?“ opýtal sa. „Toto sa mi nepáči.“
Pridal do kroku a Peter s Jupiterom sa ponáhľali za ním. Keď prišli bližšie k chatrči, začuli zvnútra silný, nahnevaný hlas.
„To je hlas pána Claudiusa,“ povedal Peter svojmu zavalitému spoločníkovi.
„Povedz mi to!“ kričal pán Claudius. „Povedz mi to, ty starý hlupák, lebo ti vykrútim krk!“
„Strýko Ramos!“ vykríkol Carlos a dal sa do behu. „Čo ti robí ten brucháč?“
Nechal ich za sebou a Peter s Jupiterom museli bežať, aby za ním nezaostali. Keď Carlos vtrhol dnu cez vchod bez dverí, boli mu v pätách. Mali čas všimnúť si pána Claudiusa, obráteného chrbtom k nim, ako sa nakláňa nad posteľ, na ktorej ležal muž, nepochybne Carlosov strýko. Strýko kašľal a dusil sa, vyzeralo to, akoby ho tučný muž chcel zaškrtiť.
„Musíš si spomenúť!“ kričal pán Claudius. „I keď sa nepamätáš, kde si predal ostatné papagáje, musíš si spomenúť na Čiernu Bradu. Tá ti ostala nakoniec. Už mám štyri, ostatné dostanem, ale musím mať Čiernu Bradu. Som si istý, že vieš, kde je!“
Carlos sa vrútil do izby a hodil sa na tučného chlapa. Pán Claudius ho však začul a obrátil sa. Jednou rukou zachytil malého Mexičana vo vzduchu. Carlos ostal bezmocne visieť s nohami nad zemou, kým ruka pána Claudiusa zvierala golier jeho roztrhanej košele.
„Stojte,“ povedal pán Claudius tichým, ale výhražným hlasom, keď Peter a Jupiter nerozhodne vkročili dnu, „lebo vykrútim tento malý kohútí krk. A potom vaše.“
„Chyťte ho!“ kričal Carlos so slzami na krajíčku, nie od strachu, ale od hnevu. „Chce ublížiť môjmu strýkovi, ktorý je chorý a nemôže sa brániť.“
„Neopovážte sa pohnúť,“ varoval Jupitera a Petra pán Claudius a oči sa mu nebezpečne ligotali. „Chlapčiská, začínate mi už ísť na nervy.“
V tej chvíli Carlosova roztrhaná košeľa povolila. Malý Mexičan padol na zem a v okamihu oblapil tučného muža okolo nôh. Peter s Jupiterom mu priskočili na pomoc. Peter sa pokúšal rukami oblapiť pána Claudiusa okolo pása a Jupiter sa rozhodol pomôcť Carlosovi držať nohy.
I keď bol pán Claudius tučný, ukázalo sa, že má silu. Odhodil Carlosa nabok a prudkým pohybom striasol zo seba Petra i Jupitera, až odleteli každý na inú stranu. Prv ako sa stačili pozviechať zo zeme, vybehol von.
Keď sa pozbierali, videli ho, ako skočil do auta a vyrazil, práve keď nič netušiaci Konrád zaparkoval nákladné auto tesne za ním.
„Keby sme ho len boli mohli zadržať až do Konrádovho príchodu,“ ľutoval Peter, oprašujúc sa.
„Alebo keby som nebol prepustil Worthingtona, mohli sme ho prenasledovať,“ dodal Jupiter, sledujúc pohľadom auto, ktoré práve zmizlo za rohom. „Ešte, že máme jeho meno a adresu.“
„To je dobre,“ skonštatoval Peter. „Aspoň vieme, ktorej časti mesta sa máme vyhnúť. Ten pán Claudius nemá rád Troch pátračov.“
„Je nahnevaný a hnev pramení zo strachu,“ povedal Jupiter. „Teraz sa nás bojí. A to je už istá výhoda.“
„Vraj sa nás bojí!“ vykríkol Peter. „Ty si myslíš, že my sa ho nebojíme?“
„Trochu áno, ale máme odvahu.“
„To posledné slovo by som radšej nevravel.“
Vrátili sa dnu. Carlos podával strýkovi vodu, aby mu zmiernil záchvat kašľa. Peter zodvihol prevrhnutú stoličku, jedinú stoličku v miestnosti, a pristúpil k posteli. Carlos sa obrátil.
„Tisíckrát vám ďakujem,“ povedal, „že ste mi pomohli vyhnať toho pupkáča. Chcel prinútiť strýka Ramosa, aby mu povedal, komu predal papagája Čiernu Bradu. Strýko Ramos mu to nemohol povedať, lebo si nepamätá. Bola to jedna pani, ktorá býva o dva, tri, možno štyri domy ďalej, ale neviem, ako sa volá. Zaplatila len päť dolárov, lebo ho už nikto nechcel. Pupkáč by ho veľmi chcel nájsť.“
„Samozrejme, že by chcel,“ povedal Peter. „Pán Claudius vie o tých vtákoch čosi, čo my nevieme.“
„Niečo, čím sú pre neho veľmi dôležité,“ pokračoval Jupiter. „Som zvedavý, čo...“
Vyrušilo ich zaklopanie na dvere. Bol to Konrád.
„Kde mám vyložiť tie veci?“ opýtal sa.
„Môžete ich uložiť vedľa domu,“ povedal Jupiter. Potom s Petrom zbadali za Konrádom staršiu ženu, ktorá niesla kartónovú škatuľu s malými otvormi. „Kto je to?“ spýtal sa Jupiter.
„Pani, ktorá šla týmto smerom. Zviezol som ju,“ odvetil Konrád. „Tak ja idem vykladať.“
Obrátil sa a žena, ktorá stála za ním, podišla k dverám. Podozrievavo pozrela na Petra a Jupitera.
„Kto ste, chlapci?“ opýtala sa. „Kde je ten darebák Ramos?“
Carlos sa pretlačil pomedzi svojich dvoch druhov. „Môj strýko je chorý,“ odvetil. „Ja som Carlos. Čo chcete?“
„Chcem späť svoje peniaze!“ dôrazne povedala žena. „Tvoj strýko mi predal tohto vtáka, že je to vraj vzácny papagáj, a môj zať mi povedal, že ma podviedol, pretože nie je. Je to len nejaký druh škorca. A okrem toho veci, ktoré hovorí, nehodia sa pre slušné uši.“ Strčila škatuľu Carlosovi do náručia. „A vráť mi mojich päť dolárov!“ skríkla. „Ja sa nenechám oklamať. Také niečo mi povedať, že škorec je papagáj!“
Carlos vyzeral nešťastne. Podal škatuľu Petrovi a pomaly vopchal ruku do vrecka. Peter a Jupiter vedeli, čo to pre neho znamená. Boli to jediné peniaze, ktoré mal. Ešte sa mu podarilo usmiať sa, keď ich podával žene.
„Prepáčte, seňora,“ ospravedlňoval sa. „Môj strýko je chorý. Zmýlil sa. Tu sú vaše peniaze.“
„Hm, škorec!“ povedala žena a vykročila. Carlos sa obrátil k Jupiterovi a Petrovi. „To musí byť Čierna Brada,“ vyhlásil. „Hovoril tak dobre, že strýko i ja sme boli presvedčení, že je to nejaký zvláštny druh papagája.“
Otvoril škatuľu a malý tmavý vták s veľkým žltým zobákom sa zatriasol, našuchoril perie a náhle zamával krídlami. Vzniesol sa dohora a zosadol Petrovi na plece.
„Veď to nie je nijaký škorec!“ vzrušene vykríkol Jupiter. „Je to naozaj zvláštny druh papagája. Dajú sa naučiť rozprávať dokonca lepšie ako obyčajné papagáje. A keď sú dobre vycvičené, sú veľmi vzácne.“
„Ja som Pirát Čierna Brada!“ vykríkol zrazu vták drsným, pirátskym hlasom. „Zakopal som svoj poklad tam, kde ho stále mŕtvi ľudia strážia! Hej rup a fľašu rumu!“ Potom nasledovala spŕška výrazov, pri ktorých by sa ich rodičia určite zhrozili, keby ich začuli. Ale chlapci boli takí vzrušení, že si ich skoro ani nevšimli.
„Čierna Brada!“ zvolal Jupiter. „Vták, ktorého pán Claudius tak veľmi zháňa. A my ho máme!“
V tej chvíli Čierna Brada, lačno sa obzerajúc, zbadal vábivo blízko Petrovo ucho. Ďobol ho. Peter zjačal a vyhodil Čiernu Bradu do vzduchu. Vták zatrepotal krídlami a vzlietol.
50
„Je preč!“ zvolal Jupiter. „Peter, práve si nás pripravil o veľmi drahocenný kľúč!“
„A on ma pripravil o veľmi drahocennú krv!“ zamrmlal Peter, prikladajúc si k uchu vreckovku, zatiaľ čo oni pozerali za Čiernou Bradou, ako mizne za stromami. Napriek týmto slovám sa Peter cítil veľmi hlúpo. Vtákova poznámka o zakopanom poklade a mŕtvych ľuďoch, ktorí ho strážia, zdala sa byť dokonca ešte záhadnejšia ako čudné veci, ktoré hovorili Billy Shakespeare a Bo-Peep. Jeho zavalitý kamarát mal určite pravdu, že mali v rukách - alebo aspoň na jeho ramene - veľmi dôležitý kľúč. A on ho odohnal!