Jdi na obsah Jdi na menu
 


Nečakaná návšteva
 
 Ako sa veľká kamenná guľa valila na nich, Bob a Peter sa už-už chceli rozbehnúť. Zastavil ich profesorov výkrik. „Stojte!“ zvolal prísne. „Ani krok!“
 Jupiter pocítil k profesorovi ešte väčšiu úctu. Profesor Yarborough ešte skôr ako Jupiter zbadal, že sklon úbočia odvrátil žulovú guľu tak, že ich musí minúť. A naozaj, čoskoro zmenila smer a s rachotom, vrážajúc do eukalyptov, rútila sa dolu stranou asi desať krokov od nich.
 „Fujha!“ zvraštil čelo Bob. „A ja som sa chcel pustiť práve tým smerom.“   
 „Ja nie,“ povedal Peter. „Ja by som bol utekal opačne. Tá vecička váži iste aspoň tonu.“
 „Trochu viac,“ povedal profesor Yarborough. „Žulová guľa má rozmery asi... počkajte, asi...“
 „Profesor!“ Pozreli hore. Od domu sa k nim náhlil komorník Wilkins. „Videl som z kuchynského okna, čo sa stalo,“ povedal celý zadychčaný. „Ste všetci v poriadku?“
 „Áno, áno,“ odvetil bielovlasý profesor netrpezlivo. „Vidíte predsa. Viem, čo sa chystáte povedať. Ale nevyslovujte to. Zakazujem vám!“
 „Musím, pane,“ protirečil Wilkins. „Je to Ra-Orkonova kliatba. To ona spôsobila nešťastie. Ra-Orkon vás zabije, pane. Môže nás zničiť všetkých!“
 „Ra-Orkonova kliatba?“ Jupiterovi sa zaiskrilo v očiach. „Je na múmii nejaká kliatba, pán profesor?“
 „Ale nie, celkom určite nie. Ste veľmi mladí, aby ste sa na to pamätali, ale keď som objavil hrobku v Kráľovskom údolí, noviny popísali veľa nezmyslov o istom nápise...“
 „...ktorý hovorí: 'Beda každému, kto vyruší v spánku Ra-Orkona, Spravodlivého, ktorý dnu odpočíva',“ vpadol mu do reči Wilkins trasúcim sa hlasom. „A z pôvodnej výpravy skoro každý, jeden po druhom, zomrel alebo bol ťažko ranený, pretože...“
 „Wilkins!“ zahrmel profesor. „Zabúdate sa!“
 „Áno, pane,“ povedal komorník zjavne znepokojený. „Ľutujem.“
 „Nápis znel,“ opravoval profesor. „'Ra-Orkon, Spravodlivý, dnu odpočíva. Beda, ak jeho spánok bude narušený!' To znamená - beda Ra-Orkonovi. Je pravda, že lord Carter a ja sme sa nezhodli v tom, čo nápis presne znamená, ale viem, že môj výklad je správny.“ Odmlčal sa a potom dodal: „Je pravda aj to, že Ra-Orkon skrýva akési tajomstvo. Lord Carter a ja sme ho objavili naozaj iba náhodou. Jeho hrob bol dobre ukrytý v skalnom útese. Dnu neboli nijaké pamiatky, aké obyčajne možno nájsť v kráľovských hrobkách. Nič, iba jednoduchý sarkofág s Ra-Orkonom a spolu s ním zabalzamovaný jeho obľúbený kocúr. Nijaký nápis, ktorý by hovoril, kto to bol alebo čo urobil, ako to bolo zvykom. Vyzeralo to, že bol pochovaný tak, aby nevzbudzoval pozornosť, alebo akoby ho jeho príbuzní neskôr chceli pochovať oveľa okázalejšie. Keby niektorý z vtedajších vykrádačov hrobov objavil hrob, nebol by tam našiel nič. A predsa starostlivosť, s akou bol zabalzamovaný, svedčí o tom, že to nebol obyčajný človek. Ale nevieme určiť ani dátum jeho smrti. Aj meno má akési popletené. Prvá časť Ra sa spája s kráľmi starších dynastií. Časť Orkon zase poukazuje na líbyjský vplyv. Líbyjčania sa začali sťahovať do Egypta niečo pred vyše tritisíc rokmi a nakoniec sa stali vládcami krajiny. Chcem určiť presný dátum jeho pohrebu. A potom začnem skúmať, prečo ho pochovali tak jednoducho a v tajnosti. Nesmiete sa nechať mýliť tým, čo vám Wilkins navravel o nešťastí, ktoré sa prihodilo členom našej skupiny. Lord Carter zomrel pri automobilovom nešťastí. Aleph Freeman - samouk, ale znamenitý človek - bol mojím tajomníkom a otcom môjho priateľa profesora Freemana, ktorý žije tamto,“ ukázal na protiľahlý svah. „Zavraždili ho v Káhire, na bazári. Fotograf a osobný tajomník lorda Cartera boli zranení v zrážke, pri ktorej lord Carter zahynul, ale oni potom žili ešte veľa rokov. Egyptského dozorcu nad robotníkmi smrteľne uštipol had. Je iba prirodzené, že v priebehu štvrťstoročia sa členom hocijakej skupiny môže niečo prihodiť a niektorí z nich zomrú. Verte mi, nie je v tom nijaká kliatba.“
 Peter a Bob pozreli na seba. Chceli mu veriť, ale nebolo to také ľahké. „Ach, ešte je tu jedna vec. Nemá nič spoločné so šepotom, ale minulý týždeň, v ten istý deň, keď priviezli Ra-Orkona, prišiel ku mne líbyjský kupec s kobercami. Volal sa Achmed Neviemaký a snažil sa ma presvedčiť, aby som mu dal Ra-Orkona. Vraj zastupuje rod Hamidovcov z Líbye a Ra-Orkon je predok jeho zamestnávateľa. Vravel, že sa to zjavilo akémusi čarodejníkovi. Také hlúposti! Ukázal som tomu chlapíkovi dvere. Keď odchádzal, varoval ma, že ak mu nedovolím vziať Ra-Orkona späť, aby ho rodina mohla pochovať, ako sa patrí, jeho duch mi spôsobí veľa nepríjemností.“
 Peter a Bob si znovu vymenili pohľady. Celá záležitosť sa im v tej chvíli zdala ešte horšia, hoci Jupiter sa tváril veselo i napriek strašidelnej záhade.
 „A teraz,“ povedal profesor, „nabok všetky hlúpe povery a poďme sa pozrieť, prečo sa skotúľala tá ozdobná guľa.“
 Zamierili hore svahom ku kamennému stĺpu, na vrchu ktorého bola žulová guľa predtým umiestnená. Hneď si všimli, že okolo gule bola obruč z malty, tvoriaca malé hniezdo, v ktorom bola upevnená guľa. Zdalo sa, že roky a počasie uvoľnili cementovú obruč. Na jednej strane bola porušená. Navyše ešte sklon pôdy spôsobil, že kamenný stĺp sa trochu nakláňal z kopca.
 „Celkom ľahko možno vysvetliť, ako sa to stalo,“ poznamenal profesor Yarborough. „Počasie narušilo ochrannú obruč z cementu. Postačil i malý sklon stĺpu, aby sa guľa mohla skotúľať dolu. Možno ju pohol slabý otras zemetrasenia. V tejto oblasti máme každoročne celé desiatky slabých zemetrasení, pretože sa nachádzame v hlavnej zlomovej čiare.“
 Komorník od nich odchádzal nepresvedčený, potriasajúc hlavou. Ostatní sa vrátili na terasu a odtiaľ do múzea, kde sa zhŕkli okolo sarkofágu Ra-Orkona.
 „Veľmi duchaplne ste prinútili múmiu šepkať,“ obrátil sa profesor na Jupitera. „Ale jednako váš postup nemôže byť správny, pretože v sarkofágu nie je ukryté nijaké rádio.“
 „Hľadali ste už, pane?“ úctivo sa spýtal Jupiter.
 Profesor zažmurkal. „Veru nie,“ odvetil, „a myslím, že by som mal.“
 Vybral Jupiterovu vysielačku zo záhybu plátna, v ktorom bol Ra-Orkon zabalený, a potom hmatal ďalej, aby zistil, či tam ešte nie je niečo schované. Keď nič nenašiel, opatrne zdvihol múmiu. Všetci videli, že pod ňou nič nie je. Jupiter sa zatváril zmätene. Sám začal prezerať sarkofág, najprv vrchnák a potom vnútro. Nakoniec sarkofág trochu nadvihol, aby si bol úplne istý.
 „Nijaké drôty, nijaký prijímač. Nič. Ľutujem, profesor, ukázalo sa, že moja prvá teória nie je správna.“
 „To sa stáva,“ utešoval ho profesor. „Ale dúfam, že si vypracujete druhú teóriu, ktorá vysvetlí, prečo múmia šepká.“
 „Nateraz ešte nijakú nemám,“ priznal sa Jupiter. „Vravíte, že múmia rozpráva, iba keď ste sám?“
 „Áno,“ prisvedčil profesor. „A doteraz vždy iba podvečer.“
 Jupiter si potiahol peru. „Býva v tomto dome ešte niekto iný?“ spýtal sa.
 „Iba Wilkins. Je u mňa zamestnaný už desať rokov. Predtým bol hercom. Myslím, že hral v muzikáloch. Trikrát do týždňa prichádza upratovačka, ale Wilkins je hlavným kuchárom, šoférom i komorníkom.“
 „A čo záhradník? Nie je to náhodou nový zamestnanec?“
 „Nie, nie,“ pokrútil hlavou profesor. „Bratia Magasayovci - spomínal som, že ich je sedem - pracujú pre mňa už sedem rokov. Raz príde jeden, inokedy druhý, ale ani jeden z nich nebol ešte v dome.“
 ,,Hm,“ uvažoval Jupiter zamračene. Potom pokýval hlavou. „Áno, musím múmiu počuť.“
 „Ale ona šepká iba mne,“ namietal profesor. „Mlčala aj pri Wilkinsovi, aj pri profesorovi Freemanovi.“
 „Veru tak,“ ozval sa Bob. „Prečo by mala šepkať tebe, Jupiter. Veď ťa vôbec nepozná!“
 „Len pomaly, pomaly,“ protestoval Peter. „Vôbec sa mi nepáči, že hovoríte, akoby múmia vedela, čo robí.“
 „A nie je to ani vedecké,“ pripustil profesor Yarborough. „Ale predsa sa zdá, že vie.“
 Jupiter sa tváril sebavedome. „Verím, že múmia ku mne prehovorí. Potom budem mať viac materiálu na skúmanie. Prídeme dnes večer ešte raz, pán profesor, a pokúsime sa o to.“
 
 „Doparoma, kde ten Jupiter trčí?“ zašomral Peter a pozrel na elektrické nástenné hodiny v Hlavnom stane. „Už je štvrť na sedem a kázal nám, aby sme tu boli presne o šiestej.“
 „Nepovedal svojej tete, kam išiel?“ opýtal sa Bob, odtrhnúc oči od zošita, do ktorého práve písal poznámky o raňajšej príhode. Bol celé popoludnie v knižnici, kde robil na polovičný úväzok, a nedostal sa skôr k svojej povinnosti.
 „Nie, nepovedal,“ odvetil Peter. „Ale šiel s Worthingtonom. Hneď sa pozriem, či nevidno prichádzať auto.“
 Podišiel k Vševidovi a vysunul ho. „No, konečne!“ zvolal, keď nakukol do okulára. „Prichádzajú po ceste od mesta. Jupiter sa vykláňa z okna. Možno sa nás snaží zachytiť na prijímači.“ Rýchlo pristúpil k stolu. Jupiter upravil malý reproduktor tak, aby všetci naraz mohli počúvať každý telefonický rozhovor. Ale minulý týždeň ho prerobil bez toho, že by im o tom niečo povedal. Teraz to bola súčasť vysielačky, ktorá - ak ju nevypli - vysielala všetko, čo sa hovorilo v miestnosti. „Jupiter a jeho čítanie myšlienok!“ zavrčal Peter, keď sa usadili. „Dnes ráno, keď sa vracal domov na svojom bicykli, vypočul od slova do slova celý náš rozhovor o listoch pani Banfryovej a pána Hitchcocka.“ Nahol sa k reproduktoru a cvakol vypínačom. „Tu Hlavný stan. Volám Prvého pátrača. Počuješ ma?“ Prepol vypínač, v reproduktore silne zašumelo, a potom sa ozval Jupiterov hlas. „Tu Prvý pátrač. Pripojím sa k vám, len čo budem môcť. Vidím, že ste používali Vševida. Stiahnite ho, ak ste už skončili. Končím a prepínam.“
 „Počujem a rozumiem,“ odpovedal Peter a vypol reproduktor. Bob sa vrátil k periskopu. „Už ide. Auto prechádza bránou a on vystupuje. Nesie malú tašku na zips a mieri k nám. O chvíľu tu bude. Worthington čaká s autom.“ Stiahol Vševida a znovu zaujal svoje miesto. „Som zvedavý, kde bol,“ uvažoval. Keď prešlo niekoľko minút a ich priateľ sa neukazoval, dodal: „Čo ho zase zdržalo? Vari len neuviazol v Tuneli číslo 2?“
 Ale v tej chvíli sa ozvalo zvláštne klopanie na dvere, ktoré oznamovalo, že vstupuje jeden z ich skupiny. Padacie dvere sa nadvihli a v otvore sa zjavila hlava a ramená. Peter s Bobom vypleštili oči. Bol to starší muž s hustými bielymi vlasmi, okuliarmi v zlatom ráme a malou bielou briadkou.
 „Profesor Yarborough!“ vykríkol Peter. „Ako ste sa sem dostali? A čo je s Jupiterom?“
 „Dopadla na neho Ra-Orkonova kliatba.“ Starec sa neobyčajne šikovne vyšvihol do malej kancelárie. „Ra-Orkon ho premenil na mňa.“ Potom odhodil bielu parochňu, okuliare a briadku a zaškeril sa na nich. „Keď som dostal vás, mal by som oklamať aj múmiu. Tým skôr, že má zatvorené oči.“
 „Jupiter!“ zvolal Bob. „Pánabeka, Jupiter!“ povedal Peter zmätene. „Ale si nás dostal! Prečo si sa preobliekol za profesora Yarborougha?“
 „Na skúšku,“ vysvetľoval Jupiter, keď už bol v Hlavnom stane a kládol parochňu, okuliare a briadku do tašky, ktorú priniesol so sebou. Na svetle videli, že na čele a okolo očí má kozmetickou ceruzkou nakreslené vrásky, takže jeho mladá tvár vyzerala oveľa staršia. „Bol som u pána Granta. Opísal som mu, ako vyzerá profesor, a on ma zamaskoval.“ Pán Grant bol vynikajúci maskér, s ktorým sa stretli pri jednom z predošlých dobrodružstiev. Ako keby bol kúzelník, vedel skoro každú tvár zmeniť na nepoznanie.
 „Ale prečo?“ dozvedal sa Bob.
 „Aby som oklamal múmiu.“
 „Oklamať múmiu! Čo to má znamenať?“ zvolal Peter.
 „Keď si múmia bude myslieť, že ja som profesor Yarborough, možno prehovorí. Zdá sa, že nechce hovoriť s nikým iným.“
 „Počkaj, len pomaly,“ pokračoval Peter. „Hovoríš tak, akoby si si myslel, že múmia je schopná nielen rozprávať, ale aj počuť a vidieť. Doparoma, veď je to len múmia, stará už vyše tritisíc rokov! Ak sa v tomto prípade treba maskovať, aby sme oklamali už dávno mŕtveho človeka, nechcem mať s tým viac nič spoločné. Navrhujem, aby sme pustili múmiu z hlavy a dali sa do hľadania strateného kocúra.“
 Bob už-už chcel niečo povedať, potom však preglgol a mlčal. Jupiter si poťahoval peru a vyzeral zamyslene. „Teda ty nechceš ísť s nami presvedčiť sa, či sa mi podarí prinútiť múmiu, aby šepkala?“ spýtal sa.
 Peter zaváhal. Už ľutoval, že tak vybuchol, ale nechcel odvolať, čo už raz povedal, pretože bol tvrdohlavý. Prikývol. „Presne tak,“ zahundral. „Druhý raz sa môže zvaliť celá strecha. Dnes ráno sa tá kliatba zo všetkých síl snažila s nami skoncovať.“
 „Dobre,“ súhlasil Jupiter. „Sme traja a nevidím príčinu, prečo by sme nemohli odrazu riešiť viac prípadov. Ty choď k pani Banfryovej, majiteľke kocúra, a my s Bobom pôjdeme pekne podľa plánu k múmii. Však, Bob?“
 Bob vedel, že Peter nečakal, že ho Jupiter vezme za slovo, ale nedalo sa nič robiť. Jupiter bol hlavou podniku. A ako povedal, naozaj nebolo príčiny, prečo by zároveň nemohli skúmať viacero prípadov. A tak prikývol.
 „Výborne,“ povedal Jupiter. „Ty, Peter, skôr než sa zotmie, môžeš ešte vykonať prvú návštevu. Pretože rolls-royce potrebujeme my, popros Hansa, nech ťa odvezie do Santa Moniky na dodávke.“
 Peter na chvíľu zaváhal. Potom namrzene povedal: „Dobre, Jupiter. Vykonám.“ Zdvihol padacie dvere, vkĺzol cez ne do Tunela číslo 2 a plazil sa až ku vchodu za tlačiarenským lisom v dielni. Potom vyšiel a predieral sa do kancelárie pomedzi kopy haraburdia. Hans už zamykal, ale súhlasil, že ho odvezie do Santa Moniky. Veď on Jupiterovi ukáže! - myslel si. Nájde strateného kocúra, zatiaľ čo Prvého pátrača a zapisovateľa môže Ra-Orkonova kliatba pekne doriadiť. Ale ak si to prajú, prosím!
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Podakovanie

(Katka, 13. 10. 2011 19:16)

velmi pekne ti dakujem ze si tu pridal tuto knihu potrebovala som to do skoly a nemala som cas precitat knihu lebo som ju uz mala vratit a ked som sa dozvedela o tejto stranke bola som nadsena