Nečakaný telefonát
Na druhý deň Peter v Hlavnom stane vystrihoval z novín články a obrázky a Bob ich lepil do veľkého výstrižkového albumu. Pánu Andrewsovi sa nepodarilo zabrániť, aby sa príhoda so zeleným strašidlom na Zelenom panstve v Rocky Beach nedostala na verejnosť.
Sama príhoda so strašidlom by asi nenarobila taký veľký rozruch. Ale keď potom objavili tajnú miestnosť a kostru Greenovej manželky, ktorá mala na krku šnúru povestných perál - boli toho hneď plné noviny.
Novinári teraz vynášali na denné svetlo celú históriu Mathiasa Greena. Písali vo svojich článkoch, že bol nebojácnym kapitánom, ktorý obchodoval s Čínou, vedel čeliť každej búrke a nebál sa nijakých prekážok.
Objavili, že bol osobným priateľom a poradcom niekoľkých mandžuských šľachticov a že dostal od nich šperky. Ale strašidelné perly od nich neboli. Tie ukradol, a potom aj so svojou nevestou opustil Čínu a nikdy viac sa ta nevrátil. Zvyšok života strávil v ústraní na Zelenom panstve.
„Predstav si, že toto všetko sa odohralo tu, v Rocky Beach!“ vykríkol Bob. „Vieš, čo zistil otec a šerif Reynolds?“
Prerušil ho kovový štrkot. Niekto odsúval železnú mriežku, ktorá bola pred vchodom do Tunela č. 2. Hneď nato počuli tlmený šramot. Bol to Jupiter, ktorý sa plazil dlhou pokrivenou rúrou - Tunelom č. 2. Potom nasledovalo dohodnuté zaklopanie na sklápacie dvere; otvorili sa dohora a vliezol nimi Jupiter, celý spotený a rozhorúčený.
„Fuj!“ povedal. „To je ale horúčava.“ Potom dodal: „Rozmýšľal som.“
„Mal by si si dať pozor, Jupiter,“ povedal Peter. „Aby si to neprehnal. Podľa toho, ako vyzeráš, musia byť tvoje mozgové závity veľmi preťažené. Bola by to veľká škoda, keby ti vypovedali službu a ostal by z teba len taký obyčajný chlapec ako my ostatní.“ Bob sa uškrnul. Peter bol v skutočnosti na svojho priateľa veľmi pyšný, no niekedy sa nemohol zdržať štipľavej poznámky. Nikomu to neublížilo, pretože Jupiter nebol zvlášť skromný. Jupiter vrhol na Petra príkry pohľad.
„Rozmýšľal som.“ Hodil sa do otáčavej stoličky za obhoreným stolom, ktorý tvoril nábytok ich Hlavného stanu. „Dedukoval som, čo sa stalo na Zelenom panstve pred mnohými rokmi.“
„Nemusel si sa namáhať, Jupiter,“ povedal Bob. „Otec mi povedal, čo zistil so šerifom Reynoldsom.“
„Prišiel som na to, že …“ pokračoval Jupiter, akoby nepočul Boba, „po prvé …“
„Otec a šerif Reynolds sa zhodujú v tom, že pani Greenová zomrela na nejakú chorobu,“ nedal mu dopovedať Bob. Zriedkakedy mal takéto dobré informácie a nechcel si nechať ujsť príležitosť, aby ich povedal. „Potom ju jej manžel, starý námorný kapitán, položil do nádhernej truhly, ale nechcel sa s ňou navždy rozlúčiť. Uložil ju teda do tej malej miestnosti na konci chodby, zamuroval oblok i dvere a vytapetoval stenu, aby nikto neprišiel na to, že tam je tajná miestnosť.
Tak teda ostala u neho. Ako dlho tam bola, to sa nedá zistiť, ale jednej noci sa Mathias Green potkol, keď schádzal po schodoch.
Sluhovia sa vyľakali, keď ho uvideli mŕtveho. Rozpŕchli sa. Niektorí odišli do San Franciska a roztratili sa medzi príbuznými v čínskej štvrti, alebo sa vrátili do Číny. Niektorí možno ani nemali povolenie žiť v tejto krajine. Nech je, ako chce, Číňania vtedy držali veľmi pohromade a belochovi by za nič na svete neboli nič povedali. Preto ich útek bol úplne prirodzený.
Všetko zdedila švagriná pána Greena, jeho jediná príbuzná. Za peniaze si kúpila veľký vinohrad neďaleko San Franciska - vinohrad vo Verdant Valley. Tu nikdy nebola. Ani slečna Lýdia Greenová, jej dcéra, ktorá po smrti svojej matky zdedila Verdant Valley i Zelené panstvo, nikdy nevkročila do tohto domu.Mali na to asi nejaký dôvod, že nechali starý dom po celý čas len tak. Konečne tohto roku sa slečna Greenová rozhodla dom predať.“
„A keď ho začali búrať, duch starého Mathiasa Greena sa nahneval,“ ozval sa Peter. „Preto vrieskal a išiel do tajnej izby. Bol sa rozlúčiť so svojou ženou. Potom… no, asi jednoducho zmizol.“
Jupiter vyzeral trochu nahnevane. Sám dospel k takému istému vysvetleniu. Uspokojil sa však s tým, že sa zatváril pohŕdavo.
„Ste si akosi veľmi istí, že to bolo strašidlo,“ poznamenal, „a že to bol duch Mathiasa Greena.“
„Ty si ho nevidel. My áno,“ odvrkol Peter. „Nech sa prepadnem, ak som ho nevidel.“
„Ak to nebolo strašidlo, čo to teda bolo?“ opýtal sa Bob. „Šerif Reynolds by sa ti asi odmenil, keby si prišiel na niečo iné.“
Jupiter zažmurkal. „Ako to myslíš?“
„Naozaj,“ pripojil sa Peter, ktorého to tiež zaujalo, „čo je so šerifom?“
„Včera sme všetci počuli, ako povedal, že videl strašidlo,“ povedal Bob. „Otec mi povedal, že šerif je poriadne zmätený, pretože úradne nemôže pripustiť, že by existovalo nejaké strašidlo. Preto ani nemôže prikázať svojim ľuďom, aby sa pokúsili ho chytiť. Ale nemôže zabudnúť na to, že ho sám videl, že teda strašidlá existujú. Určite by bol vďačný každému, kto by mohol dokázať, že to bolo alebo skutočné strašidlo, alebo niečo iné, a v tom prípade, čo sme to teda videli?“
„Hm.“ Jupiterovi sa zjavil na tvári spokojný výraz. „Myslím, že by sme sa mali ujať tohto prípadu už kvôli policajnému šerifovi Reynoldsovi. Okrem toho, zdá sa mi, že je omnoho záhadnejší, ako si myslíme.“
„Počkaj!“ vykríkol Peter. „Nepožiadal nás predsa, aby sme sa tohto prípadu ujali. A ja odmietam pátrať po zelených strašidlách!“
Boba to však zaujalo tak isto ako Jupitera. „Naše heslo znie: ,Vypátrame všetko',“ pripomenul Petrovi. „Ja sám by som chcel vedieť, či sme skutočne videli strašidlo, alebo niečo iné. Ale z ktorého konca sa do toho pustíme?“
„Preberieme si prípad od začiatku,“ povedal Jupiter. „Po prvé, videli strašidlo včera večer?“
„Podľa novín nie,“ odpovedal Bob. „Šerif Reynolds povedal otcovi, že nijaké nové správy neprišli.“
„Rozprával sa tvoj otec s mužmi, ktorí videli prízrak v tú noc?“ opýtal sa Jupiter Boba.
„Zašli za nimi so šerifom Reynoldsom,“ odvetil Bob. „Ale našli len štyroch. Toho silného muža, muža s malým psom a dvoch susedov. Všetci hovorili to isté - presne to, čo som si zaznamenal.“
„A čo ďalší dvaja? Alebo traja?“
„Tých nemohli nájsť. Ako hovorí otec, asi nechceli, aby si z nich známi uťahovali, že videli strašidlo. Ale ja som presvedčený, že boli traja, a nie dvaja.“
„Ale predsa, ako sa vôbec dostali na Zelené panstvo?“ opýtal sa Jupiter.
„Hovorili, že na ceste stretli dvoch mužov, ktorí navrhli, aby si všetci šli obzrieť dom pri mesačnom svetle, kým ho ešte nezbúrajú. Všetkým sa to zapáčilo a šli. Keď prišli na súkromnú cestu, počuli hrôzostrašný výkrik, a to ostatné už poznáš.“
„Zastavili búranie domu?“ opýtal sa Jupiter.
„Na určitý čas,“ povedal Bob. „Šerif dal prehľadať dom, ale nijaké ďalšie tajné miestnosti sa nenašli. Dal ho strážiť pred zvedavcami a otec hovoril, že počul také reči, že pre zlú povesť by sa mohlo búranie a nová výstavba zastaviť.“
Jupiter chvíľu usilovne rozmýšľal.
„Bob, pustíme si ešte raz to, čo si nahral,“ povedal nakoniec. „To sú zatiaľ jediné stopy, ktoré máme.“
Bob pustil magnetofón. Znovu zaznel príšerný výkrik. Potom bolo počuť rozhovor mužov, ktorí sa k nim pridali tej noci. Jupiter počúval so zmrašteným čelom.
„Keď počúvam tento záznam, niečo mi chodí po rozume,“ povedal, „ale neviem presne, čo. Počul som tam štekať psa. Aký to bol pes?“
„Čo na tom záleží,aký to bol pes?“ vybuchol Peter.
„Všeličo môže byť dôležité, Peter,“ povedal naduto Jupiter.
„Bol to malý foxteriér s krátkou srsťou,“ povedal Bob. „Pomohlo ti to nejako, Jupiter?“
Jupiter musel priznať, že nie. Znovu a znovu prehrávali záznam. Jupitera niečo na ňom znepokojovalo, ale nemohol prísť na to, čo. Nakoniec magnetofón odložil a začal si po jednom prezerať novinové výstrižky.
„Zdá sa mi, akoby sa zelené strašidlo vysťahovalo z mesta,“ konečne spokojne povedal Peter. „Búrajú mu dom, tak odišlo!“
Jupiter mu chcel na to odpovedať, ale vtom sa ozval telefón. Zdvihol slúchadlo.
„Haló?“ povedal. Rozhovor počuli všetci cez zosilňovač, ktorý zostrojil a k telefónu pripojil Jupiter.
„Tu medzimesto,“ ozval sa ženský hlas. „Mám výzvu pre Róberta Andrewsa.“
Chlapci pozreli na seba. Bol to ich prvý medzimestský hovor.
„Bob, to je pre teba,“ Jupiter podal Bobovi slúchadlo.
„Haló,“ ozval sa Bob. „Tu je Bob Andrews.“ Hlas mu od vzrušenia trochu preskakoval.
„Haló, Bob,“ ozval sa iný ženský hlas. Zrejme to bola dosť stará žena, hoci hlas mala silný. „Tu je Lýdia Greenová z Verdant Valley.“
Lýdia Greenová! Neter starého Mathiasa Greena, ktorého ducha - ak to bol duch - videli Peter a Bob!
„Počúvam, slečna Greenová,“ povedal.
„Mám k tebe prosbu,“ povedala slečna Greenová. „Mohol by si prísť so svojím priateľom Petrom Crenshawom do Verdant Valley?“
„Do Verdant Valley?“ Bob bol v pomykove.
„Musím sa s vami súrne rozprávať,“ povedala slečna Greenová. „Videli ste… vy ste videli pred dvoma dňami ducha môjho strýka a ja by som chcela vedieť všetky podrobnosti od očitých svedkov. Ako vyzeral, čo robil, jednoducho všetko. Vieš …“ na chvíľu zaváhala, „vieš, strašidlo sa zjavilo vo Verdant Valley. Včera večer som… videla som ho vo svojej izbe.“
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář