Tři pátrači

 

 V dome profesora Freemana zatiaľ Jupiter, Bob a profesor Yarborough čakali, kým egyptológ už asi dvadsiaty raz počúval čudné šepkanie Ra-Orkona natočené na páske.

 „Myslím, že sa mi to podarí rozlúštiť,“ povedal. „Kde-tu niektoré slová dávajú zmysel.“ Vypol magnetofón a ponúkol profesora Yarborougha cigarou. „Povedzte,“ spýtal sa, „ako ste získali túto nahrávku? A veľmi by ma zaujímalo, keby ste mi porozprávali, ako na vás skoro spadla Anubisova socha a ako vás takmer zadlávila ozdobná žulová guľa zo stĺpa pri bráne.“

 Pozorne si vypočul profesorovu príhodu.

 Zrazu ich prerušil zvonček. „Prepáčte,“ ospravedlnil sa profesor Freeman, „niekto je hore pred garážou. Pôjdem sa pozrieť, kto to je. Cíťte sa tu ako doma. Hneď sa vrátim. Aj tak nám nezaškodí malá prestávka. Potom začneme znovu.“

 Počas Freemanovej neprítomnosti profesor Yarborough opäť nadobudol istotu. „Vravel som vám, že ak niekto porozumie Ra-Orkona, bude to určite môj starý priateľ Freeman,“ povedal. „Jeho otec, ako som už spomínal, bol mojím tajomníkom v čase, keď som objavil Ra-Orkonovu hrobku.“

 „Bol to ten, čo ho týždeň po otvorení hrobky zavraždili?“ spýtal sa Bob.

 Profesor Yarborough vyzeral unavene. „Áno,“ odvetil. „Ale prosím vás, aby ste jeho smrť nespájali s nijakou kliatbou. Aleph Freeman mal rád dobrodružstvá. Obávam sa, že ho stihlo nešťastie, keď sa sám túlal nočnou Káhirou. A jeho syn sa napriek tomu začal zaujímať o egyptológiu a dnes je jedným z najlepších odborníkov na jazyky Stredného východu.“

 Profesor Freeman sa vrátil s podnosom, na ktorom niesol poháre naplnené zázvorovým pivom. „Bol to iba sused. Vyberal akési milodary,“ vysvetľoval. „Ale keď je tak teplo, myslel som si, že nám dobre padne malé občerstvenie. Teraz si znovu prehráme pásku a ja si budem robiť poznámky. Doniesol som si zo svojej zbierky veľmi vzácny slovník, ktorý by nám mohol pomôcť.“

 Znovu a znovu prehrával pásku, listoval v slovníku a sem-tam si zaznamenal nejaké slovo. Bob a dokonca aj Jupiter sa už vrteli od netrpezlivosti.

 Nakoniec profesor Freeman prestal, unavene sa pretiahol, podišiel k oknu, zhlboka sa nadýchol čerstvého vzduchu a potom sa obrátil k nim. „Myslím, že som urobil všetko, čo bolo v mojich silách. Aby som bol úprimný, profesor, zdá sa, že je to veľmi stará arabčina, ktorá sa úplne líši od dnešnej podoby jazyka. Ale jednako to dáva istý zmysel. Neodvažujem sa zopakovať to...“

 „Len smelo pokračujte,“ naliehal profesor Yarborough. „Nech je to čokoľvek, chcem to vedieť!“

 „Nuž,“ začal profesor Freeman váhavo, „ak sa nemýlim - a nezabúdajte, že je to iba domnienka - zmysel posolstva je asi takýto: ,Ra-Orkon je ďaleko od domova. Jeho spánok bol narušený. Beda každému, kto ho ruší v odpočinku. Nebude mať pokoja, kým nevráti pokoj Ra-Orkonovi. Ba veru zomrie, ak nevráti Ra-Orkona späť.“

 Bob Andrews cítil, ako mu po chrbte prebehli zimomriavky. I Jupiter trochu zbledol.

 Profesor sa zatváril veľmi nešťastne. „Viete, že som nikdy neveril ani slovo z tej takzvanej kliatby,“ povedal a tvrdohlavo vystrčil bradu. „Odmietam to aj teraz!“

 „Samozrejme,“ prisvedčil druhý profesor. „Bolo by to nevedecké.“

 „Vyslovene nevedecké,“ zdôraznil profesor Yarborough.

 „Ale aj tak by som vám azda mohol pomôcť,“ navrhol profesor Freeman. „Čo keby ste doviezli Ra-Orkona na niekoľko dní sem? Možno by prehovoril aj ku mne. Keby som sa mohol dozvedieť viac o tomto šepote, ktorý ma, priznávam sa, privádza do rozpakov a znepokojuje...“

 „Práve tak aj mňa,“ skočil mu do reči profesor Yarborough. „Ďakujem vám. Ale nenechám sa vodiť za nos nejakou múmiou. Títo chlapci,“ ukázal na Boba a Jupitera, „mi pomôžu. Nejako sa už len dostaneme na koreň tej záhade.“

 Rozlúčili sa s mladším profesorom a vyšli po schodoch hore na cestu. Worthington na nich čakal v starom veľkom rolls-royce na mieste, kde sa cesta rozširovala, asi sto metrov od domu.

 „Myslel som si, že ak niekto môže vysvetliť Ra-Orkonovo posolstvo, bude to profesor Freeman,“ utrúsil Yarborough cestou domov. „Povedzte, Jupiter, máte ešte nejakú teóriu o tom, ako môže Ra-Orkon šepkať? Úprimne povediac, to ma zaujíma oveľa viac ako nejaké hrozby či kliatby.“

 „Nie, pane,“ priznal sa Jupiter. „Nateraz je celý prípad veľmi zamotaný.“

 „Je to zabijak,“ zamrmlal Bob obľúbený výraz Petra Crenshawa.

 „Tak, už sme tu,“ vyhlásil Worthington a zabočil s autom k profesorovmu domu.

 „Nevidím dodávku, ale Peter už musí byť tu,“ poznamenal Jupiter, keď všetci vystúpili. „Telefonoval Worthingtonovi, že tu na nás počká.“

 Vstúpili do domu. Vnútri svietilo svetlo, ale nikto tam nebol.

 „Wilkins mi obyčajne príde oproti,“ povedal profesor zamračene. Potom hlasnejšie zavolal: „Wilkins! Wilkins!“

 „Peter!“ zvolal hlasno Jupiter. „Si tu?“

 Všade bolo ticho.

 „To je veľmi čudné,“ divil sa profesor.

 Jupiter vyzeral znepokojene. „Mali by sme ich pohľadať.“

 „Výborná myšlienka. Možno sú v múzeu.“

 Prešli cez halu do múzea. Na prvý pohľad nezbadali nič zvláštne. Ale odrazu si uvedomili, že sarkofág zmizol.

 „Ra-Orkon!“ vykríkol Bob. „Je preč!“

 Profesor pribehol k miestu, kde predtým ležal sarkofág. Na dlážke zostalo iba niekoľko škrabnutí a pokrčená modrá vreckovka, ktorú Jupiter našiel za vitrínou. Profesor neveril vlastným očiam. „Poškriabaná dlážka ukazuje, kadiaľ ťahali sarkofág. Ale kto môže mať záujem o starú egyptskú múmiu? Veď celkom iste nemá nijakú predajnú hodnotu.“ Potom zvraštil čelo. „Ten obchodník s kobercami Achmed Neviemaký!“ zvolal. „On chcel Ra-Orkona! To urobil on! Oznámim ho polícii. Ale ...“ zaváhal sa poobzeral sa okolo seba. „Ale keď zavolám políciu, budem musieť povedať, že múmia šepká. Bude to vo všetkých novinách a ja sa stanem terčom posmechu. Nie, nemôžem sa obrátiť na políciu.“ Zmätene si zahryzol do pery. Vyzeral nešťastne. „Čo mám robiť? Moja vedecká povesť mi je hodna viac ako celá múmia.“

 Bob nemal nijaký návrh.

 Jupiter rozprestrel modrú vreckovku. „Museli byť na to aspoň dvaja, aby odniesli sarkofág i s Ra-Orkonom,“ povedal. „A tak Achmed, ak má v tom prsty, nemohol to urobiť sám. Takéto vreckovky obyčajne používajú robotníci. To by mohla byť spoľahlivá stopa. Možno ju stratil spolupáchateľ. Ale je tiež možné, že tento pán Achmed je nevinný a Ra-Orkona ukradol niekto iný.“

 Profesor si prešiel po čele. „Všetko je také pomotané. Najprv mi múmia čosi šepká, a potom zmizne. Naozaj neviem ...“ zastavil sa uprostred vety. „Wilkins! Úplne sme zabudli na Wilkinsa. Bol predsa tu. Čo ak mu tí lotri ublížili? Musíme ho nájsť.“

 „Ale však ho nepodozrievate, že je s nimi v spojení?“ spýtal sa Bob. Spomenul si na detektívky, v ktorých sa z komorníka nakoniec vykľuje zločinec.

 „Samozrejme, že nie. Wilkins je u mňa už desať rokov. Poďte mi pomôcť, pohľadám ho!“

 Malý šedivý profesor vybehol na terasu. Hneď zbadal meč ležiaci na kachličkách. Zdvihol ho zo zeme. „Z mojej zbierky! Wilkins ho určite použil na svoju obranu. Aj jeho uniesli. Obávam sa, že teraz už budem musieť zavolať políciu.“

 Práve sa chcel vrátiť do domu, keď mu k ušiam doľahol slabý vzdych. Vychádzal odkiaľsi spoza kríkov pod terasou. Aj Jupiter ho začul, a už aj bol tam. „To je Wilkins!“ zvolal.

 Wilkins ležal na tráve s rukami skríženými na prsiach. Skrývalo ho krovie, preto ho predtým Peter a Hamid nezbadali.

 „Nespadol, niekto ho sem položil,“ povedal profesor, a naklonil sa nad komorníka. „Zdá sa, že sa už preberá. Wilkins! Počujete ma?“

 Wilkins pohýbal viečkami a opäť prestal javiť známky života.

 „Aha!“ zvolal Bob, ktorý práve zbadal v tieni akési zvieratko. „Mačka!“ „Čšš - čšš - čšš!“ privolával ju. „Poď sem, mačička!“

 Mačka sa prestala olizovať, vstala a pohla sa k nemu. Bob ju vzal do náručia. „Pozrite! Jedno oko má modré a druhé oranžové. Jakživ som takú mačku nevidel.“

 „Preboha!“ znepokojil sa profesor Yarborough. „Rôznofarebné oči? Ukážte!“ Bob ju pred ním podržal. Profesor Yarborough sa zamračil. „Líbyjská mačka s rôznofarebnými očami! Naozaj neviem, čo si mám o tom myslieť. Celá záležitosť je až príliš - príliš fantastická. Povedal som vám už, mládenci, že s Ra-Orkonom pochovali aj jeho obľúbeného kocúra. Bol to líbyjský kocúr, kráľovská mačka starého Egypta, a mal rôznofarebné oči a čierne predné labky.“

 A naozaj, kocúr mal predné labky čierne ako smola. „Možno nám Wilkins niečo povie, ak ho preberieme,“ povedal profesor a začal komorníkovi trieť zápästie. „Wilkins, priateľko, povedzte niečo! Čo sa stalo?“

 Komorník otvoril oči. Zadíval sa na profesora Yarborougha neprítomným pohľadom. Zdalo sa, že ho nevidí.

 „Wilkins! Čo sa stalo?“ zopakoval vedec svoju otázku. „Kto ukradol Ra-Orkona? Bol to ten kupec s kobercami?“

 Wilkins sa s námahou snažil odpovedať: „Anubis!“ zašepkal s hrôzou, „Anubis!“

 „Anubis?“ čudoval sa profesor Yarborough. „Chcete povedať, že Anubis, šakalí bôžik, ukradol Ra-Orkonovu múmiu?“

 „Anubis!“ opakoval s hrôzou Wilkins. Potom znovu zatvoril oči.

 Profesor mu priložil ruku na čelo. „Má horúčku. Musím ho hneď odviezť do nemocnice. Ale myslím, že zatiaľ nebudem volať políciu. Noviny by z toho urobili senzáciu. Podľa toho, čo nám tu Wilkins tvrdí, Ra-Orkonovu múmiu ukradol starý egyptský bôžik. A tu hľa, táto mačka vyzerá ako prevtelenie Ra-Orkonovho kocúra spred tritisíc rokov. Som z toho načisto zmätený. Ale najprv sa musíme postarať o Wilkinsa. Ak dovolíte, odveziem ho do nemocnice vaším autom. Keď nám bude môcť povedať, čo sa stalo, uvidíme, čo a ako ďalej. Vy si zatiaľ vezmite na starosť kocúra a zajtra mi zatelefonujte. Uvidíme, na čom sme. Teraz mi pomôžte zdvihnúť Wilkinsa. Musíme ho preniesť do auta.“

 Worthington ich odviezol do malej súkromnej nemocnice, ktorú viedol profesorov priateľ. Keď bolo o Wilkinsa postarané, Bob a Jupiter sa pobrali späť do Hlavného stanu. Bob držal kocúra, ktorý spokojne priadol v jeho náručí.

 „Preboha, Jupiter!“ zvolal Bob. „Myslíš, že tento kocúr má niečo spoločné so zmiznutím Ra-Orkona?“

 Jupiter sa zachmúril. „Som si istý, že má. Ale nemám ani najmenšej potuchy, čo.“

 Bob vedel, že Jupiter neznáša, keď ho niečo privedie do rozpakov. A práve teraz bol zmätený ako ešte nikdy. Bol natoľko vyvedený z miery, že pozabudol aj na Petra, kým mu ho Bob nepripomenul. „Povedz, čo myslíš, kde je Peter? Už by sa mohol ozvať.“

 Jupiter sa prekvapene strhol. „Naozaj! Možno je ešte stále u pani Banfryovej, ale radšej tam zavolám.“

 V luxusnom aute bol namontovaný telefón, ktorým sa dalo aj počas jazdy zavolať na akékoľvek číslo. Jupiter zatelefonoval pani Banfryovej a tá mu oznámila, že Peter už dávno odišiel. Potom vytočil Hlavný stan, ale nikto nezdvíhal. Nakoniec zavolal svojho strýka Titusa. Strýko mu povedal, že Hans a Konrád odišli na dodávke do kina. Potom sa na jeho žiadosť poobzeral a dodal, že Petrov bicykel je opretý na dvore.

 „Kde len môže byť?“ starostil sa Bob.

 „Neviem,“ krútil Jupiter hlavou. „Celkom iste mal namierené k profesorovi, ale nemám ani poňatia, kde je teraz. Budeme musieť čakať, kým sa vráti. Petrovi dokonale dôverujem.“

 Jeho dôvera by sa však bola poriadne otriasla, keby bol vedel, že v tú chvíľu sa Peter a Líbyjčan Hamid, uväznení v Ra-Orkonovom sarkofágu, vezú na neznáme miesto kdesi v Los Angeles.