Osudné rozhodnutie
„Nehovorte nič, čo nesmú počuť,“ zašepkal tým dvom Čang, keď muži zmizli. „Steny majú uši. Rozprávajte len tak, aby sme zabili čas. Čas je na našej strane.“
„Som rád, že aspoň niečo je na našej strane,“ skľúčene povedal Peter. „Lebo všetko ostatné je v tejto chvíli zrejme na strane niekoho iného. Chcel by som vedieť, ako vás dvoch chytili.“
„Keď som svietil okolo seba,“ povedal Čang, „zazrel som tvár muža. Zakričal som na teba, Peter. Potom asi piati na nás skočili. Hneď nás zviazali a zapchali nám ústa.“
„Potom ťa chceli oklamať, aby si prišiel za nami,“ ozval sa Bob. „Našťastie si im na to nenaletel. Jensen naozaj zúril, keď si neprišiel. Chcel, aby sa niekto za tebou cez Hrďlo pustil, ale všetko to boli veľkí chlapi a báli sa to skúsiť.“
„Neviem si vysvetliť, ako sa ta dostali,“ povedal Peter.
„Jensen povedal, že práve keď bol na vrchole hory, zbadal nás, ako sme sa obrátili nesprávnym smerom dolu kaňonom Hashknife,“ odvetil Čang. „Chvastal sa, že bol šikovnejší ako nejakí fagani a hneď uhádol, že sa chceme dostať domov cez bane a pivnice. Odkiaľsi vedel, že obidve údolia sú spojené Hrdlom. Pobral sa hneď na druhú stranu a tam na nás čakal. Niekoľkých chlapov nechal pri jaskyni v kaňone Hashknife, ak by sme sa tadiaľ vrátili.“
Čang znechutene potriasol hlavou. „A ja som si myslel, že som bohvieako šikovný!“ povedal. „A hral som mu rovno do karát.“
„Mali sme smolu, že nás Jensen zbadal skôr, ako sme sa stačili ukryť,“ povedal Peter. „Teraz aspoň vieš, že pre Jensena pracovalo naozaj veľa robotníkov a že je to podvodník. Týmto sa vysvetľujú všetky nehody a škody, o ktorých si nám rozprával.“
„Áno,“ súhlasil Čang. „Musel ich spôsobiť Jensen so svojimi chlapmi. Ale neviem prečo. Všetko sa začalo viac ako pred rokom, keď ešte o strašidelných periach nikto nič nevedel.“
„Nuž, keď nás zviazali,“ pokračoval Bob, „jeden z Jensenových chlapov šiel povedať, že sme sa stratili, a Čangova teta rozkázala, aby nás hľadali všade po údolí a v baniach. Jensen nás chcel zviazať. Ale potom si na niečo spomenul.
Prišli sme na miesto, kde boli uskladnené veľké staré vínové sudy. Čanga i mňa dal do dvoch sudov a zaklincoval ich. Potom ich dali na vozík, vytiahli von a naložili na nákladné auto. Myslím, že dva vínové sudy, naložené na nákladné auto, nikomu nepripadali čuďné.“
„Bol to šikovný nápad,“ pripustil Čang. „V sudoch sme boli bezmocní. Počul som, ako sa niekto pýtal Jensena, či nás nevidel, a on povedal, že nie, ale že sa ide pozrieť k priesmyku, ktorý vedie z údolia na sever do San Franciska. Povedal, že nás videli ísť tým smerom a že sa nevráti, kým nás nenájde. Vieš, takto mal dôvod nezúčastniť sa hľadania s ostatnými.“
Peter prikývol. Jensen mohol byť podvodník, ale určite nebol hlúpy.
„Myslím, že sme na aute prešli niekoľko kilometrov,“ pokračoval Bob. „Potom sme zastali. Sudy zložili a vypustili nás von. Boli sme na hrozne opustenom mieste.“
„Bolo to niekoľko kilometrov nad priesmykom, ktorý vedie do San Franciska,“ prerušil ho Čang. „Tam čakalo auto. Jensen nás dal dozadu, hodil na nás prikrývku a povedal ďalším chlapom, aby sa rýchlo vrátili späť a pripojili sa k tým, čo nás hľadajú, ale aby nejakým činom odvrátili pozornosť od kaňonu Hashknife, ak by tam chceli ísť hľadať, pretože tam boli naše kone. A ak by chytili teba, Peter, aby ťa i s perlami priviedli na určitú adresu v San Francisku.“
„Nuž, chytili ma, ale bez perál,“ spokojne povedal Peter.
„Jensen na tom aute priam letel,“ pokračoval Čang. „Myslím, že sme prekonali všetky rekordy medzi Verdant Valley a San Franciskom. Keď sme sa sem dostali, vošli sme do akejsi podzemnej garáže. Nejakí čínski sluhovia nás rozviazali, dali sa nám umyť, najesť, a potom nás odviedli k pánu Wonovi, ktorý sa chcel s nami rozprávať.“
„Aj mne by sa mohli dať najesť,“ vzdychol si Peter, „a umyť. Pozrite na moje ruky! Ale vráťme sa k môjmu príbehu. Keď som ťa začul kričať, hneď som vedel, že znamenia, ktoré robil Jensen, sú falošné. Nemohol som urobiť nič iné, len sa vrátiť tou cestou, ktorou sme prišli. Ešte šťastie, že Bob označkoval cestu. To mi pomohlo.“
Bob zodvihol ruku. Tak aby ju zakryli tri telá, nakreslil prstom vo vzduchu „?“, značku Troch pátračov.
„Označil som aj sud, v ktorom som bol,“ zašepkal. „Podarilo sa mi dostať sa ku kriede. Ale kto by sa medzi tisíckami sudov pozrel akurát do tohto. A keby aj, čo by mu povedala naša značka?“
„Dokonca ani Jupiter by si nevedel poradiť,“ povedal Peter tiež šeptom. „Ale hovorme radšej normálne, aby si nemysleli, že kujeme nejaké plány.“
Čang predstieral, že im Peter rozprával niečo dôležité, aby tak zahral na niekoho, kto by ich mohol sledovať.
„Nie, Peter!“ povedal nahlas. „Nehovor o periach. Povedz nám len, ako ťa chytili.“
Peter im vyrozprával svoj príbeh. Vedel, že Čang nechce, aby povedal niečo o tom, kde sa perly vlastne nachádzajú, a preto povedal, že baterku schoval za skalou a potom vyliezol von, kde ho chytili.
Chlapi, ktorí ho chytili, mu vy krútili ruky, ale keď im povedal, že baterka je v bani, na takom mieste, kde sa nedostanú, zaviazali mu oči, vyviedli ho z kaňonu k autu, ktoré tam čakalo, a priviezli ho sem, do tej istej skrýše, kam ich priviedol Jensen.. Z ich rozhovoru usúdil, že všetkých troch hľadajú na pustatine za Verdant Valley. Jensenovým chlapom sa asi podarilo odvrátiť pozornosť od kaňonu Hashknife, kde by boli našli tri kone.
Čang sa ozval veľmi vážnym hlasom.
„Moja teta a strýko Harold nás asi zúfalo zháňajú,“ povedal. „Odtiaľto sa nám nepodarí ujsť. Pán Won, nech je to ktokoľvek, je nesmierne bohatý a mocný muž a môže urobiť všetko, čo sa mu zachce. My môžeme urobiť len jedinú vec. Dať mu perly.“
„Len tak jednoducho mu ich dať?“ opýtal sa Peter a pomyslel si pritom na všetky starosti a útrapy, ktorými musel prejsť, len aby náhrdelník ukryl.
„Ja pánu Wonovi dôverujem,“ povedal Čang. „Sľúbil, že sa nám nič nestane. Povedal, že teta Lýdia nebude mať viac ťažkosti. Ja mu verím.“
„Myslíš, že on naozaj verí, že mu tie perly predĺžia život?“ opýtal sa Peter. „Mne sa to zdá bláznivé.“
„Som presvedčený, že tomu verí,“ odvetil Čang. „Dokonca to tak môže byť. Mne sa to tiež nepozdáva, ale pamätaj si, že Čína má tisícročnú tradíciu. Západná veda len nedávno objavila, že koža istej ropuchy obsahuje vzácny liek, ktorý v Číne poznali už pred stáročiami. A bohatí Číňania vždy verili v liečivé účinky tigrích fúzov a vyhrabaných obrích kostí.“
„Čítal som o tom,“ ozval sa Bob. „Obrie kosti boli vlastne mamutie kosti odniekiaľ zo Sibíri.“
„Kto teda môže dokázať, či sivé perly naozaj nepredlžujú život?“ opýtal sa Čang. „Pán Won tomu verí, a viera sama osebe je niekedy najlepším liekom pre chorých alebo umierajúcich.“
„Mňa len prekvapuje, čo vie o zelenom strašidle,“ povedal nahlas Bob. „Je zaujímavé, že strašidlo a perly sa objavili v tom istom čase a na tom istom mieste.“
Ale Čang ho nepočúval. Hlasno zavolal.
„Pán Won!“ povedal. „Rozhodli sme sa.“
Závesy sa roztvorili. Pán Won podišiel k nim. Za ním šiel Jensen a traja sluhovia v papučiach.
„Ako ste sa rozhodli, malý drak?“ opýtal sa pán Won. Vypočul si asi všetko, čo hovorili, okrem šepotu, ale Čang sa o tom nezmienil.
„Dáme Jensenovi perly pre vás,“ povedal. „Perly sú v bani.“
„Jensen ich pôjde vziať,“ zamrmlal pán Won. „Vy budete zatiaľ mojimi hosťami. Potom vás pustíme. Nepoznáte ani moje meno, ani miesto, kde žijem. Môžete povedať, čo len chcete. Verte mi, nikto ma nenájde. Dokonca aj pre tých, ktorí žijú na okolí v čínskej štvrti, som dnes nevyjasnenou záhadou.“
„Nie je to také ľahké,“ vyhŕkol Peter. „Jensen je príliš veľký na to, aby sa preplazil cez miesto, kde je povala sčasti zrúcaná. Prejde tadiaľ len chlapec alebo veľmi chudý muž!“
„Zoženiem muža …“ spustil Jensen. Pán Won nahnevane pľasol rukami.
„Nie!“ povedal. „Musíte mi ich priniesť vy. Nikomu nemôžeme dôverovať. Povypytujem sa chlapca. Pozri na mňa, chlapče.“ Peter zbadal, že sa na neho upreli malé čierne oči pána Wona. I keby chcel, nemohol sa pozerať inde.
„Je to pravda?“ opýtal sa pán Won. „Nedostane sa Jensen k miestu, kde si ukryl perly?“
„Nie, pane.“ Peter akosi cítil, že nemôže klamať. Pán Won na neho tak pozeral, že nemohol povedať nič iné, len pravdu.
„Perly boli v starej baterke?“
„Áno, pane.“
„A ty si baterku skryl. Kde?“
„Pod skalu.“
„Kde je tá skrýša?“
„Neviem to presne opísať,“ povedal Peter. „Môžem ju nájsť, ale mapu, ani nič iné, nakresliť neviem.“
„Aha.“ Pán Won sa zamyslel. Potom sa obrátil na Jensena. „Už to mám. Chlapa poslať nemôžete. Jedine chlapec môže baterku nájsť. Musí ísť s vami. Musí nájsť baterku a perly a dať ich vám. Zoberiete všetkých troch.“
„Ale to je nebezpečné!“ Jensenovu počernú tvár zalial pot. „Ak ešte stále prehľadávajú kaňon …“
„Musíte riskovať. Musíte dostať perly. Chlapcov potom pustíte.“
„Ale oni budú rozprávať! Dajú ma zavrieť!“
„Ja vás ochránim. Dobre vám zaplatím a v bezpečí dostanem z krajiny. Vašich pomocníkov nepoznajú. Teda nijako vám nemôžu uškodiť. Pokiaľ ide o mňa - nikto ma nenájde, a keby ma aj našiel, nič by mi nemohli dokázať. Rozumiete?“
Jensen ťažko dýchal. „Áno, pán Won,“ povedal konečne. „Urobím, ako chcete. Ale čo keď ma oklamú? Čo keď mi nedajú perly?“
V izbe sa rozhostilo ticho.
Potom sa pán Won usmial.
„V takom prípade,“ povedal „ma už nezaujímajú. Urobte s nimi, čo chcete, a vy sa zabezpečte, ako najlepšie budete vedieť. Myslím si však, že sa nebudú pokúšať klamať. Život im je takisto drahý ako aj mne.“ Bob sa roztriasol. Dúfal, že Petrovi sa podarí perly znovu nájsť.
Peter rozmýšľal o tom, že pán Won sa ho vlastne vypytoval na baterku a on mu povedal pravdu. Pánu Wonovi ani na um neprišlo, že by perly neboli v baterke. Peter nevedel, ako to vypáli, ale aspoň sa Bob, Čang a on dostanú späť do Verdant Valley alebo aspoň do kaňonu Hashknife.
„Teraz sa už pohnite,“ povedal pán Won. „Je neskoro.“
„Zviažem ich a …“ začal Jensen.
„Nie!“ povedal pán Won. „Budú spať, kým neprídete na miesto. Bude to jednoduchšie, ľahšie a pre nich pohodlnejšie.“
„Malý drak, pozri na mňa!“
Čang mu neochotne pozrel do očí. Pán Won na neho uprene hľadel.
„Maličký, si ustatý -veľmi ustatý. Chce sa ti spať. Spánok ťa ukladá do svojho mäkkého náručia. Oči sa ti zatvárajú.“
Bob a Peter, ktorí sa prizerali, zbadali, ako sa Čangovi na chvíľu zavreli oči. S námahou ich znovu otvoril.
„Zatvor oči!“ znovu povedal pán Won jemne, ale naliehavo. „Nemôžeš mi odporovať. Moja vôľa je tvojou vôľou. Máš ťažké viečka. Klesajú… zatvárajú sa… sú pevne zavreté…“
A naozaj, Čangovi sa oči zavreli, akoby si nemohol ovládať viečka. Jemný, naliehavý hlas pána Wona pokračoval.
„Si ospanlivý,“ povedal. „Veľmi ospanlivý. Spánok na teba zostupuje ako vlna tmy. Ponáraš sa do spánku. Premáha ťa spánok. O chvíľu budeš spať, a zobudíš sa len vtedy, keď ti povedia. Spi, malý drak … spi… spi… spi… spi…“
Jeho hlas stále opakoval toto slovo, až sa zrazu Čang zatackal, zvalil sa a skutočne spal. Jeden z čakajúcich sluhov ho šikovne zachytil, keď padal, a vyniesol ho. Čang sa neprebudil.
„A teraz ty, ktorý si ukryl vzácne perly. Pozri na mňa!“
Teraz bol na rade Peter. Pokúšal sa vyhnúť pohľadu pána Wona, ale jeho oči priťahovali Petrov pohľad ako magnet. Peter sa nemohol odvrátiť, hoci veľmi chcel. Zúfalo sa bránil spánku, ktorý ho premáhal, keď pán Won znovu a znovu šepkal slová, ale nadarmo. Pocítil takú únavu ako nikdy predtým. Po chvíli sa mu oči tuho zavreli a takisto sa zvalil do náručia čakajúceho sluhu.
Bob si uvedomil, že pán Won používa na uspávanie hypnózu. Naozaj čítal o tom, že tak uspávajú pacientov pri operáciách, aby necítili bolesť. A preto sa nebál, keď Won uprel zrak na neho.
„Najmenší, ale smelý,“ povedal pán Won, „ty si tiež ustatý. Rád by si si pospal ako tvoji priatelia…Spi…“
Bob zavrel oči, naklonil sa dopredu, ale zachytili ho skôr, ako mohol padnúť na zem. Tretí sluha ho vyniesol.
Pán Won zadržal Jensena ešte na slovíčko.
„To je v poriadku,“ povedal. „Budú spať tuho, až kým neprídete na miesto. Potom im jednoducho povedzte, aby sa zobudili, a oni sa zobudia. Potom perly… a chlapcov pustiť. Ináč…“
Odmlčal sa a potom doložil: „Ináč im môžete podrezať hrdlá.“
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář