Pán Hitchcock má ešte niekoľko otázok
Slávny režisér Alfréd Hitchcock sedel za stolom vo svojej pracovni. Práve dočítal poslednú stránku dobrodružstiev Troch pátračov pri riešení záhady šepkajúcej múmie.
Zdvihol oči a premeral si Jupitera, Boba a Petra, ktorí sa už hniezdili na stoličkách. „Dobrá robota, mládenci. Ale ako vidím, zažili ste aj horúce chvíľky, kým ste dosiahli úspech.“
Horúce chvíľky! Peter len preglgol, keď si spomenul na svoj výlet v sarkofágu.
Ale na Jupiterovej okrúhlej tvári sa teraz, keď už bolo po všetkom, rozhostil výraz zadosťučinenia. „Áno, pane,“ povedal. „Ujmete sa teda nášho príbehu, však?“
„Pravdaže,“ odvetil pán Hitchcock. „Ale je tu ešte niekoľko bodov, ktoré by som si rád ujasnil.“
„Vynechal som niečo?“ spýtal sa s úzkosťou v hlase Bob, ktorý mal na starosti záznamy.
„Len jedno alebo dve vysvetlenia,“ odvetil Alfréd Hitchcock. „Chápem, že si ich neuviedol. Celý príbeh by potom pri čítaní nebol taký napínavý. Ale jednako by som ich rád vedel.“
„Prosím, pane.“
„Myslím,“ Alfréd Hitchcock si podoprel bradu, „že pozadie udalostí mi je dostatočne jasné. Môj priateľ profesor Yarborough objavil pred dvadsiatimi piatimi rokmi Ra-Orkona. V tom istom čase Aleph Freeman, otec profesora Freemana, náhodou prišiel na to, že v sarkofágu je ukryté veľké bohatstvo, a zaumienil si, že ho získa pre seba. Zavraždili ho skôr, než sa mu to podarilo. Upovedomil však o tom svojho syna, pre ktorého sa šperky stali životným cieľom.“
„Áno,“ prerušil ho Bob. „Profesor Yarborough už prišiel na to, prečo pochovali Ra-Orkona tak jednoducho a bez slávy do tajnej hrobky, a iba s jeho kocúrom. V tých časoch bolo veľa zlodejov, ktorí otvárali kráľovské hrobky, aby z nich vyrabovali cenné predmety. Príbuzní Ra-Orkona dúfali, že takto oklamú zlodejov, a tajne s ním pochovali aj jeho zbierku drahokamov.“
„To znie prijateľne,“ povedal režisér. „Ale dovoľte, aby som pokračoval. Profesor Freeman, preoblečený za čarodejníka Sardona, vymyslel si fantastický príbeh, aby zatiahol do veci Hamidovcov, ktorí ho mali potom nevedomky kryť. Keď uvidel fotografiu kocúra pani Banfryovej, ktorý sa ponášal na Ra-Orkonovho kocúra, zaplietol do príbehu aj jeho, aby všetko vyzeralo ešte dôveryhodnejšie. Potom ho ukradol pani Banfryovej, zafarbil mu predné labky a hodil ho do Hamidovej izby.“
„Áno,“ prikývol Jupiter. „Priznal sa k tomu.“
„Takto vlastne Achmed a Hamid v snahe získať múmiu nevedomky postupovali podľa Freemanovho plánu. Freeman dúfal, že keď múmia bude šepkať, profesor Yarborough mu ju požičia. Keď sa mu to nepodarilo, najal si Joa a Harryho, aby ju ukradli. Veľmi sa rozčúlil, keď mu priniesli iba múmiu, lebo celý čas sa hnal vlastne za sarkofágom.“
„Tak to bolo, pane,“ potvrdil Bob. „Doviezli múmiu, keď sme my s Jupiterom a profesorom počúvali pásku v dome profesora Freemana. Worthington by ich bol určite videl, ale musel zaparkovať asi sto metrov poniže domu. Profesor Freeman nám doniesol zázvorové pivo, aby tak zamaskoval hlavnú príčinu svojej dlhej neprítomnosti. To vtedy ich poslal späť po sarkofág a nás zdržiaval počúvaním magnetofónovej pásky, aby mali čas ukradnúť ho. Aj nápad použiť šakalie masky v prípade, že by natrafili na Wilkinsa, bol jeho.“
„Niet pochýb, že Freeman bol veľmi šikovný,“ povedal Alfréd Hitchcock. „Napriek tomu sa tebe, Peter, a Hamidovi podarilo sledovať sarkofág tou nezvyčajnou cestou v ňom. Chápem aj to, ako si ty, Jupiter, znovu vystopoval sarkofág. Ale teraz prichádzame k niečomu, čo nechápem.“
Zvraštil čelo a uprene sa na nich zadíval. Chlapci sa rozpačito zamrvili na stoličkách.
„A čo je to, pane?“ opýtal sa Jupiter neobyčajne pokorne.
„Ako je možné, že hoci ostatní stratili stopu modrého nákladného auta a teba v ňom, dorazili na miesto, kde si nachytal profesora Freemana, a to práve vo chvíli, keď si ich potreboval?“ zahrmel režisér.
„To radšej vysvetli ty, Peter,“ navrhol Jupiter.
„Jasné. Totiž, áno, pane,“ odvetil Peter. „Bolo to takto, pán Hitchcock. Keď sme stratili modré auto, usúdili sme, že vinníkom je iste Achmed. Šli sme rovno po profesora Yarborougha a potom rýchlo k Achmedovmu domu. Ale Achmed sa práve lúčil s nejakými obchodníkmi. Bol veľmi prekvapený, keď sme mu všetko povedali. Ukázalo sa, že je nevinný, a tak sme sa rozhodli, že zavoláme políciu. Ale najskôr sa profesor Yarborough chcel poradiť so svojím priateľom, čo má vlastne polícii povedať, a tak...“
„Stačí, stačí,“ prerušil ho Alfréd Hitchcock. „Už mi to začína byť jasné. Všetci ste sa ponáhľali k Freemanovi, a tam pred garážou stálo modré nákladné auto. Keď mu cestou zlodeji zatelefonovali, že ich nikto nesledoval, oznámil im, aby doviezli sarkofág podľa pôvodného plánu. A tak, vďaka tomu, že sa Yarborough chcel poradiť so svojím priateľom, prišli ste ako na zavolanie.“
„Áno, pane,“ prisvedčil Jupiter. „Harry a Joe sú vo väzení. Majú toho veľa na svedomí. Profesor sa snaží dostať Freemana z toho von. Tvrdí, že Freeman nie je nijaký zločinec a že nikdy viac nič zlé neurobí. Profesor Freeman sa vzdal svojho miesta na univerzite a chce ísť pracovať na Stredný východ pre OSN. Profesor Yarborough pošle šperky do Egypta. Kocúra sme vrátili pani Banfryovej a Hamid s Achmedom už odcestovali do Líbye. Boli radi, že sa podvod včas odhalil. Hamid prisľúbil, že nám pošle orientálny koberec pre náš Hlavný stan. Vraj bude mať vo vzorke votkaný náš tajný znak - otáznik. A to je, myslím, všetko.“
„Nie celkom!“ povedal Alfréd Hitchcock a div neprepichol Jupitera pohľadom. „Vynechali ste najväčšiu záhadu celého prípadu. Ako mohla múmia šepkať?“
„Ach tak,“ Jupiter potlačil úsmev. „Bruchovravectvo, tak ako to povedal Bobov otec.“
Alfréd Hitchcock sa zatváril ešte vážnejšie. „Počuj, chlapče, robím v oblasti divadla už veľa rokov. Viem veľmi dobre, že bruchovravci neprenášajú svoje hlasy, ako si to mnohí myslia. Môžu síce vytvoriť ilúziu, že nejaká figurína hovorí, ale musia byť pri nej. Nemôžu rozprávať na diaľku!“
Bob a Peter si vymenili pohľady. Vždy si mysleli, že bruchovravci hovoria na diaľku.
Jupiter iba prikývol. „Áno, pane. Ale profesor Freeman mohol. Viete, on bol vždy tak ďaleko, že som ho spočiatku nepodozrieval. A mal som, pretože pozná mnohé východné jazyky, a ak niekto mohol vyvolať dojem, že múmia šepká v starej arabčine, tak to mohol byť jedine on. Nepodozrieval som ho až do okamihu, keď som zistil, že kocúr bol zafarbený. Videl som, že v Sardonovej historke niečo neklape. Potom som začal premýšľať, či Sardon bol naozajstný čarodejník, alebo niekto iný v prestrojení. Ak to bol niekto iný, musel to byť profesor Freeman, pretože jeho otec, ktorý pracoval s Yarboroughom, vedel o múmii, a Freeman bol jedinou osobou v celom prípade, ktorá sa mohla plynné dohovoriť s pánom Hamidom a potom rozprávať cudzími jazykmi v predstieranom tranze.“
„To je dobre premyslené,“ pripustil režisér. „Ale neodpovedal si na moju otázku.“
„Nie, pane, ale hneď k tomu prídeme. Ako jazykový expert profesor Freeman vedel narábať s rozličnými mikrofónmi a záznamovými prístrojmi. Som si istý, že ste už počuli o novom špeciálnom mikrofóne, ktorý, keď je správne zameraný, môže prenášať rozhovor i na veľkú vzdialenosť.“
Alfrédovi Hitchcockovi sa vyjasnila tvár. „Pravdaže. Len pokračuj, Jupiter.“
„Existujú aj smerové zosilňovače, ktoré môžu priamočiaro zamerať hlas a vysielať ho do vzdialenosti niekoľko desiatok metrov, takže ho bude počuť len na jednom určenom mieste. Profesor Freeman mal tento prístroj na balkóne. Jeho dom je presne oproti, na druhej strane kaňonu, asi deväťdesiat metrov od profesorovej vilky. Profesor Freeman si nahral na pásku niečo, čo znelo ako stará arabčina. Ďalekohľadom pozoroval svojho priateľa, keď pracoval v múzeu s oknami otvorenými dokorán - profesor totiž nemal rád zatvorené miestnosti - a potom stačilo iba zapnúť magnetofón a vysielať nahrávku cez údolie na miesto, kde ju bolo možno počuť len vtedy, keď človek stál blízko pri múmii. Obyčajne to robieval popoludní, keď sa vrátil z práce, a len ak bol profesor Yarborough v miestnosti sám - až na ten jeden prípad, keď som sa ja preobliekol za profesora. Preto sa zdalo, že múmia pozná profesora Yarborougha a k nikomu inému neprehovorí. Keď profesor Freeman súhlasil, že sa príde pozrieť na múmiu, pustil magnetofón, skôr než odišiel z domu. Páska bola načasovaná, takže chvíľu bolo ticho, potom sa ozval čudný zvuk, ale len čo Freeman dorazil k profesorovmu domu, hlas opäť prestal. Poistil sa, aby bol úplne mimo podozrenia. V ten večer, keď si Harry a Joe navliekli šakalie masky a ukradli múmiu, profesor Freeman si našiel dosť času, aby vybehol hore a zamieril prístroj na Wilkinsa. Vedel, že to starého pána vyľaká na smrť. Vidíte, že to naozaj bol určitý spôsob prenášania bruchovravectva. Môžete to nazvať vedeckým bruchovravectvom.“
„Úžasné,“ povedal pomaly Alfréd Hitchcock. „Sfinx sa vrátil k svojej majiteľke, múmia prestala šepkať, šperky sa pošlú späť do Egypta a celý prípad je vyriešený. Som zvedavý, do akého dobrodružstva sa zapletiete nabudúce.“
„Nuž,“ povedal Bob, vyťahujúc z vrecka kúsok papiera, „máme niekoľko možností. Napríklad...“
„Nie!“ zaprotestoval režisér. „Nič mi nehovorte. Ešte by sa mi mohlo stať, že by som na to musel myslieť, aj keď budem mať na práci iné, dôležitejšie veci. Nechám sa radšej prekvapiť. Ale teraz už do videnia, mládenci. Naozaj mám robotu.“
Keď chlapci vypochodovali z pracovne, muž za stolom sa zahľadel na kopu papierov, ktorú mu tam nechali. A napriek svojim slovám sa mimovoľne zamyslel, s akým dobrodružstvom asi prídu za ním Traja pátrači nabudúce. Nech to už bude čokoľvek, bude to iste niečo neobyčajné. O tom ani trochu nepochyboval.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář