Pán Hitchcock uzatvára dohodu
Na druhé ráno ich Worthington viezol na rolls-royce do Hollywoodu navštíviť pána Hitchcocka. Jupiter bol akýsi namosúrený. Peter vedel, čo ho trápi. Jupiter bol ešte stále na seba napálený, lebo neuhádol, že Šeptoš a Štefan Terrill sú jedna a tá istá osoba.
Chlapci šli navštíviť pána Hitchcocka sami dvaja, bez Boba, lebo ten na nešťastie musel predpoludním pracovať.
„Len čo sa Worthington zmienil o tom, že tajná chodba pod Strašidelným zámkom je plná papagájov,“ vravel Jupiter, vychádzajúc zo svojich hlbokých úvah, „hneď som si uvedomil, že to musia byť papagáje pána Rexa... a že podzemná chodba musí vyúsťovať do klietky, kde chová vtáky a že Rex nechal náhodou otvorené dvere. A ešte stále som nepochopil, že Jonatán Rex je v skutočnosti pán Terrill.“
„Na všetko ostatné si prišiel,“ povedal mu Peter. „Dokonca aj na to, že pán Terrill ešte žije, hoci si na čas stratil stopu. Mal by si byť na seba hrdý.“
Ale Jupiter iba pokrútil hlavou.
Tentoraz im už nerobilo starosti dostať sa k pánu Hitchcockovi. Vrátnik im pokynul, aby šli ďalej, a o chvíľu už sedeli v kancelárii slávneho režiséra.
„Tak, mládenci,“ povedal hromovým hlasom pán Hitchcock. „Čo máte nové?“
„Našli sme strašidelný dom, pane,“ odvetil Jupiter.
„Ó? Naozaj?“ Režisér zdvihol komické obočie. „A aká mátoha tam straší?“
„Je to smola,“ priznal sa Jupiter. „V zámku nestraší duch, ale živý človek.“
„Hm. To je zaujímavé.“ Pán Hitchcock sa oprel o stoličku. „Tak mi všetko pekne porozprávajte.“
Pozorne počúval ich rozprávanie. Keď Jupiter skončil, poznamenal: „Rád počujem, že Štefan Terrill žije. Na svoju dobu to bol veľký umelec. Ale priznám sa, že som zvedavý, ako vyvolával ovzdušie strachu, ktoré napĺňalo zámok a zachvacovalo každého, kto doň vkročil.“
„Vravel, že nám to radšej nepovie, pane,“ odvetil Jupiter. „Ale ja verím, že to uhádnem. Preštudoval som jednu knihu, aby som pomohol strýkovi zmontovať organ, ktorý si kúpil, a náhodou som narazil na zmienku, že podzvukové vibrácie - príliš hlboké a nízke - majú zvláštny účinok na ľudskú nervovú sústavu. Som toho názoru, pane, že medzi píšťalami naschvál rozladeného organa pána Terrilla sú niektoré píšťaly, vyvolávajúce takéto hlboké vibrácie, ktoré pôsobia na ľudskú nervovú sústavu, a nie na sluch. V istej vzdialenosti účinok vibrácií môže človeka znervózňovať. Teda pocit úzkosti a strachu je pravdepodobne ich dôsledkom. No, prirodzene, ich účinok sa nešíri mimo zámku; tento fakt mi skutočne moji priatelia jedného večera overili.“
Peter zagánil na svojho zavalitého kamaráta. Tak preto Jupiter naliehal, aby ešte v ten večer navštívil s Bobom Strašidelný zámok! Mal sto chutí utrúsiť nejakú uštipačnú poznámku, ale to už znovu hovoril pán Hitchcock.
„Chlapče,“ povedal, „urobil si zrejme dobrú vec, keď si vypátral tajomstvo Strašidelného zámku. No teraz, keď sa ti to podarilo, čo bude s Terrillom? Nevidí sa mi, že by si mu bol preukázal nejakú láskavosť odhalením jeho tajomstva.“
Jupiter sa pomrvil na stoličke.
„Pán Terrill má istý plán,“ povedal. „Zdá sa, že je ním skutočne veľmi nadšený. Pôjde vraj do banky s peniazmi, ktoré si ušetril chovom papagájov, a dohodne sa o opätovnej kúpe zámku. Som presvedčený, že keď im predostrie svoj plán, požičajú mu chýbajúcu sumu. Viete, najprv sa znovu zjaví ako Štefan Terrill, dlho nezvestná filmová hviezda, a nasťahuje sa späť do zámku. Samozrejme, budú o tom písať vo všetkých novinách.“
„To áno,“ prisvedčil pán Hitchcock, prezerajúc si zvrchu Jupitera. „A čo ďalej?“
„Potom sprístupní zámok širokej verejnosti za určitý poplatok. V súkromnej premietacej sieni bude uvádzať svoje staré hrôzostrašné filmy. Ďalej dovolí návštevníkom, aby si poprezerali celý zámok, ktorý ponechá skoro presne v tom istom stave, ako je dnes. Turisti sa budú hrnúť v celých húfoch, aby sa pobavili na filmoch a okúsili aj trochu hrôzy z Hmly strachu a iných zariadení, ktoré pán Terrill inštaloval v zámku, aby poskytol ľuďom neškodné vzrušenie. Pán Terrill bude tiež predvádzať v rozličných kostýmoch portréty príšerných postáv, ktoré kedysi predstavoval vo svojich najslávnejších filmoch. Určite to bude mať veľký úspech.“
„Hm,“ pán Hitchcock si premeriaval zavalitého mládenca. „Mám podozrenie, mladý Jones, že na pláne, ktorý si mi práve predložil, sa tvorivo podieľala tvoja mladá fantázia. Ale nechajme to. Traja pátrači vykonali záslužnú prácu, aj keď sa im nepodarilo nájsť mi dom, v ktorom straší pravé strašidlo. Dodržím slovo a uvediem rozprávanie o vašom prípade, ak vám ho niekto napíše.“
„Ďakujem vám, pane,“ povedal Jupiter. „Pre Troch pátračov to bude znamenať veľmi veľa.“
„Ak je to nejaká útecha,“ pokračoval pán Hitchcock, „poviem vám, že nájsť dom, v ktorom naozaj straší, je také ťažké, že som sa toho zvláštneho plánu nakoniec musel vzdať. Ale povedzte mi, čo mienite robiť ďalej?“
Peter bol v pokušení ozvať sa prvý a povedať, že po vzrušujúcich chvíľach, ktoré zažili v Strašidelnom zámku, si naplánovali trochu odpočinku a pokoja. Ale Jupiter ho predbehol.
„Sme pátrači, pán Hitchcock, začneme teda hneď hľadať nový prípad.“
Režisér si ho premeral ostrým pohľadom.
„Dúfam, že nemienite prísť znova za mnou a žiadať ma, aby som uviedol váš druhý prípad, ak nejaký dostanete. Alebo áno?“ spýtal sa.
„Nie, pane,“ povedal Jupiter dôstojne. „Vôbec som na to nepomyslel. Keby ste však boli ochotný...“
„Nie tak zhurta, chlapče!“ ozval sa hromovým hlasom pán Hitchcock, a Jupiter sa zháčil. „Nič také som nepovedal. Nič také. Rozumel si?“
„Áno, pane,“ odvetil Jupiter pokorne.
Režisér sa naňho chvíľku chmúrne díval a potom pokračoval:
„Zišlo mi na um, že mám pre vás prípad. Jednému môjmu priateľovi, bývalému predstaviteľovi shakespearovských postáv, sa stratil papagáj. Veľmi na ňom lipol. Polícia mu zrejme nevie pomôcť. Vy ste ukázali - to musím priznať - určitú vynaliezavosť. Azda mu pomôžete papagája nájsť. Iba že by,“ zamyslene pozrel na Jupitera a Petra, „honba za strateným papagájom bola príliš nedôstojná úloha pre Troch pátračov.“
„Ale kdeže!“ ozval sa tentoraz Peter. Ak sa už mali pustiť do nejakého prípadu, poskytlo by mu hľadanie strateného papagája zrejme práve toľko vzrušenia, koľko si ho v tejto chvíli želal. „Naším heslom je: Vypátrame všetko.“
„Radi sa vynasnažíme pomôcť vášmu priateľovi, pane,“ sľúbil Jupiter.
Pán Hitchcock sa usmieval. Bol to úsmev, za ktorým sa možno skrývali nejaké tajné myšlienky, ale chlapci si tým neboli istí.
„Ak je to tak,“ povedal, „uvediem aj tento váš prípad.“
„Ďakujeme, pane!“ zvolali obaja jednohlasne.
„Ale len pod jednou podmienkou!“ rázne dodal režisér. „Musí to byť prípad, ktorý stojí za to, aby sa o ňom písalo. Pochopiteľne, jednoduché nájdenie strateného papagája, aj keď je to papagáj, ktorý sa zajakáva, nie je dostatočným dôvodom na napísanie knihy. Ak sa ukáže, že prípad bol jednoduchý a ľahký, ja, prirodzene, nebudem mať viac do činenia ani s ním, ani s Tromi pátračmi.“
„Vravíte, že sa papagáj zajakáva?“ spýtal sa Jupiter a od záujmu mu až oči zažiarili.
„Áno,“ potvrdil režisér. „Rozumeli ste všetkému, čo som vám povedal?“
„Áno, pane!“ odvetil Jupiter. „Ešte nikdy som nepočul o papagájovi, čo sa zajakáva. Poď, Peter, dostali sme druhý prípad!“
„Moment!“ zarazil ich pán Hitchcock a chlapci zastali. „Myslím, že vám pomôže, keď vám dám meno a adresu svoj ho priateľa.“ Napísal niečo na kúsok papiera. „Tu je.“
„Ďakujeme,“ povedal Jupiter. Vopchal si papier do vrecka a už sa s Petrom rozbehli k dverám. Ale prv než odišli, Jupiter sa ešte obrátil a povedal: „Oznámime vám, ako sme si s tým poradili.“
Pán Hitchcock s úsmevom hľadel za nimi. Ako rozprávka, pomyslel si - Tajomstvo Strašidelného zámku.