„Perly musím mať!“
„Peter!“ Bob a Čang vyskočili. „Si v poriadku?“
„Som hrozne hladný,“ povedal Peter. „Ináč som v poriadku, hoci ma bolia ruky. Jensenovi chlapi mi ich vykrútili, aby ma donútili povedať, kde som ukryl strašidelné perly.“
„Ty si ich teda ukryl?“ vzrušene sa opýtal Bob.
„Nepovedal si, kde. Som o tom presvedčený,“ dodal Čang.
„Jasné, že nie,“ uškrnul sa Peter. „Tí zúrili. Keby vedeli…“
„Ticho!“ povedal Čang. „Niekto tu počúva.“
Peter zrazu stíchol. Iba teraz si všimol pána Wona.
„Ty nie si myšička,“ povedal pán Won a pozrel na Čanga. „Ty si malý drak, verný obraz svojho praprastarého otca.“ Zamyslel sa. „Chcel by si byť mojím synom?“ opýtal sa, a chlapcom od prekvapenia skoro vyrazilo dych.
„Som bohatý, ale trápi ma, že nemám mužského potomka. Prijmem ťa za svojho syna a moje bohatstvo ťa urobí mocným mužom.“
„Bola by to pre mňa veľká česť, ctihodnosť,“ zdvorilo povedal Čang. „Ale v hĺbke duše sa obávam dvoch vecí.“
„Vymenuj ich,“ žiadal pán Won.
„Prvá vec je tá, že chcete, aby som zradil svojich priateľov a zadovážil vám strašidelné perly,“ povedal Čang.
Pán Won prikývol. „Prirodzene,“ súhlasil, „keby si bol mojím synom, bola by to tvoja povinnosť.“
„Druhá vec, ktorej sa obávam,“ pokračoval Čang, „je to, že vaša ponuka sú len prázdne slová, na ktoré by ste zabudli, len čo by ste mali perly. Nepripadá to však vôbec do úvahy, pretože svojich priateľov nezradím.“
Pán Won si vzdychol. „Keby si prijal, naozaj by som zabudol. Teraz ale viem, že by som ťa skutočne prijal za syna, keby si chcel. Ale ty nechceš. No perly aj tak musím mať. Znamenajú pre mňa život. A znamenajú život i pre vás.“
Pán Won vopchal ruku pod podušku. Z nejakej tajnej skrýše vytiahol malú fľašku, priezračný krištáľový pohár a okrúhly predmet, ktorý podržal na dlani.
„Poďte bližšie a pozrite sa,“ povedal.
Čang, Bob a Peter k nemu pristúpili a hľadeli na vec, ktorá ležala v scvrknutej, vyschnutej ruke pripomínajúcej pazúry.
Vec bola zvláštnej, mŕtvolnej sivej farby a vyzerala ako zle opracovaný mramor.
Ale Čang spoznal, čo je to.
„Strašidelná perla,“ povedal.
„Smiešne pomenovanie,“ vyhlásil pán Won. Vhodil drahocennú perlu do malej fľašky. V tekutine zasyčala, zabublala, a potom zmizla - rozpustila sa.
„Skutočný názov pre tieto perly je,“ hovoril pán Won, keď lial tekutinu z fľašky do krištáľového pohára, „perly života.“
Vypil tekutinu z pohára do poslednej kvapky. Potom opäť odložil pohár a fľašku na tajné miesto, odkiaľ ich predtým vybral.
„Malý drak z krvi Mathiasa Greena,“ povedal, „a vy, jeho priatelia. Poviem vám niečo, čo vie len niekoľko ľudí, a tí sú alebo veľmi múdri, alebo veľmi bohatí, alebo oboje. Svet ich nazval strašidelné perly. Svet vie, aké sú drahocenné. Ale prečo sú drahocenné? Nie pre ich krásu - ako perly sú škaredé. Ak sa smiem tak vyjadriť, vyzerajú mŕtvo. Nie je tak?“
Chlapci prikývli, nevediac, na čo pán Won mieri. Muž pokračoval.
„Stáročia sa ich zopár, veľmi málo, nachádzalo na jednom mieste v Indickom oceáne. Teraz, neviem prečo, ich tam už niet. Na svete sa nachádza sotva šesť šnúr strašidelných perál - budem ich aj ja takto nazývať. Strážia ich v pokladniciach najbohatší ľudia Orientu. Prečo?
Pretože,“ dramaticky sa odmlčal, „keď sa táto perla vypije v nápoji, tak ako som ja teraz vypil poslednú, čo mám, predĺži človeku život.“
Chlapci počúvali s vyvalenými očami. Videli, že pán Won verí všetkému, čo povedal. Pán Won sa zhlboka nadýchol.
„Objavili to V Číne pred stáročiami,“ povedal. „Králi, šľachtici, a neskôr bohatí obchodníci ako ja, to udržiavali v tajnosti. Ja som sa dožil stosedem rokov, pretože za svojho života som vypil vyše sto perál života, ktoré nezasvätenci volajú strašidelné perly.“
Teraz uprel na Čanga svoje malé tmavé oči.
„Vidíš, malý drak, prečo musím dostať náhrdelník za každú cenu. Každá perla predĺži život asi o tri mesiace. Na náhrdelníku je štyridsaťosem perál. Pre mňa to znamená ešte dvanásť rokov života. Ešte dvanásť rokov!“
Zvýšil hlas. „Musím mať tie perly. Nič ma nezastaví. Vy ste malí, ale nech vás pánboh ochraňuje, ak sa budete do toho miešať! Dvanásť rokov života - a ja stosedemročný! Zaiste vidíš, malý drak, aké je to pre mňa dôležité.“
Čang si hrýzol perly.
„On je toho schopný,“ zašepkal Bobovi a Petrovi. „Pred ničím sa nezastaví. Pokúsim sa s ním vyjednávať.“
„Za každú cenu vyjednávať,“ povedal pán Won, ktorý mal zrejme bystrý sluch. „To sa v Oriente robí. Obidve strany budú čestne vyjednávať.“
„Zaplatíte mojej tete za perly, ak vám Peter prezradí, kde sú?“ opýtal sa Čang.
„Už som povedal, že zaplatím Jensenovi. Dodržím slovo. Ale,“ odmlčal sa a pozoroval Čanga, „je tu ten problém so zaplatením hypotéky na vinohrad a pivnice tvojej tety.
Tie zmenky mám ja. A dávam ti slovo, že nebudú nijaké ťažkosti. Tvoja teta bude mať čas na zaplatenie. A strašidlo, ktoré vyplašilo robotníkov, zmizne a robotníci sa vrátia.“
Všetci traja chlapci zažmurkali.
„Vy teda viete, aké je to strašidlo?“ zvolal Čang. „Ako to môžete vedieť?“
Pán Won sa usmial.
„Mám veľkú zásobu múdrosti,“ povedal. „Zaveďte Jensena k perlám, a tvoja teta bude mať po starostiach.“
„To znie dobre,“ vyhlásil Čang. „Ale môžeme vám dôverovať?“
Peter a Bob mimovoľne prikývli. Na to isté mysleli aj oni.
„Ja som pán Won,“ prudko povedal starec. „Moje slovo je mocnejšie ako oceľové obruče.“
„Opýtaj sa ho, či sa môžeme spoľahnúť na pána Jensena!“ vyhŕkol Bob.
„Jensen prisľúbi hocičo, a urobí opak!“ pripojil sa Peter.
Pán Won zvýšil hlas.
„Pošlite mi sem toho chlapa, Jensena,“ povedal.
Všetci čakali. Prešli dve dlhé minúty, a nič sa nedialo. Potom sa otvorili červené dvere výťahu a vstúpil Jensen. Bezočivo a so zachmúrenou tvárou kráčal k pánu Wonovi a ku chlapcom.
„Donútili ste ich hovoriť?“ zavrčal.
„Nerozprávajte sa so mnou ako so seberovným!“ ostro povedal pán Won. „Ste iba červík, ktorého možno zašliapnuť. Podľa toho sa správajte!“
Chlapci videli, ako zlosť na Jensenovej tvári vystriedal strach - smrteľný strach.
„Prepáčte, pán Won,“ ozval sa priduseným hlasom. „Prekvapilo ma len…“
„Čušte a počúvajte. Ak vám dajú títo chlapci dnes večer do rúk náhrdelník, postaráte sa o to, aby sa im nič nestalo. Ak bude treba, zviažte ich, ale nie príliš tuho, tak aby sa po hodine mohli oslobodiť. Ak vám dajú náhrdelník a neublížite im, dostanete stokrát toľko. Ak nebudete dbať na moje varovanie, čaká vás tisíc palíc.“
Jensen najprv niekoľkokrát prehltol, až potom sa mu vrátila reč.
„Pozrite,“ povedal, tentoraz pokorne, „celé Verdant Valley sa bude hemžiť ľuďmi, ktorí ich budú hľadať. Doteraz sa mi podarilo odvrátiť pozornosť od kaňonu Hashknife, kde si nechali kone. Moji chlapi zahlásili, že je prázdny. Ale ak ich vezmem nazad …“
„Možno ich ani nebudeme musieť ta vziať. Možno vám povedia, kde je náhrdelník ukrytý. Aspoň dúfam. Tým sa veci zjednodušia.“
Pán Won sa postavil. Ako tak stál vo svojich splývajúcich šatách, bolo vidieť, že je veľmi malý; nemeral viac ako meter a pol.
„Poďme,“ vyhlásil. „Nech sa dohodnú medzi sebou. Je to otázka života a smrti, majú preto právo slobodne sa rozhodnúť.“
Pobrali sa z izby, pán Won pomalými, opatrnými krokmi, a zmizli za tmavočerveným závesom.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář