Pirát Čierna Brada
Nasledujúce ráno Bob Andrews prešiel na bicykli hlavnou bránou Jonesovho bazára a hneď pochopil, že Traja pátrači pravdepodobne nebudú mať teraz schôdzku. Peter a Jupiter usilovne pracovali a pani Jonesová na nich dozerala.
Len čo Bob vošiel, už ho pani Jonesová zazrela.
„Ideš práve vhod, Bob Andrews!“ zavolala. „Dnes robím inventúru.“
Pani Jonesová mala zlaté srdce, ale keď zbadala niektorého chlapca, mala v hlave len jednu myšlienku - zapriahnuť ho do roboty!
Peter a Jupiter pracovali tak usilovne, že nemali ani čas zotrieť si pot z tváre. Počítali vane, výlevky, dvíhali kopy železných žrdi, aby ich mohli zrátať, premiestňovali staré nepotrebné veci, aby zistili, čo je za nimi, a hlásili kusy pani Jonesovej.
„Jeden päťapolmetrový trám v tvare I!“ volal Peter.
„Jeden päťapolmetrový trám v tvare I,“ zopakovala pani Jonesová a zapísala si to. Keď prišiel Bob, podala mu blok a ceruzku. „Prevezmi to, Bob.“
Sotva stačil chytiť ceruzku, Jupiter už kričal: „Dvanásť železných výleviek!“ Bob to zapísal. Potom sa Jupiter presunul bližšie a zašepkal: „Chceme si zarobiť nejaké peniaze, Bob. Mám jeden nápad a chcem ho vyskúšať.“
Všetci boli zabraní do usilovnej práce, keď si Bob všimol, že pani Jonesová sa motá okolo ich Hlavného stanu. Hľadela na veľkú kopu starých zhrdzavených kotlov, oceľových rúr, stavebného materiálu a iných odpadových kusov, ktoré Hans a Konrád na Jupiterov príkaz ukladali v priebehu jedného roku tak, že úplne zakryli asi desať metrov dlhý príves, ktorý im slúžil ako Hlavný stan.
„Jupiter!“ zavolala. „Prečo ste nezapísali tento materiál?“
Jupiter pozrel na Boba, ten na Petra a Peter na obidvoch.
Ani jeden sa neozval.
„Jupiter!“ volala pani Jonesová. „Počujete ma? Poďte mi pomôcť pozrieť sa, čo to tu je!“
Začala vyťahovať rúry a kotly, a Jupiter s Petrom sa ponáhľali k nej. Báli sa, že v nasledujúcej chvíli by mohla objaviť Hlavný stan.
„Prepáčte, teta Matilda,“ povedal Jupiter, „ale tento materiál nemá takmer nijakú cenu. Nestojí za námahu.“
„Nestojí za námahu!“ hundrala pani Jonesová. „Pozrite, aká veľká je tá kopa! Chcem vedieť, čo tam je,“ povedala. „Možno by sme sa jednoducho mali zbaviť všetkého tohto haraburdia a využiť tento priestor užitočnejšie.“
Práve vtedy trikrát zatrúbil klaxón a veľké nákladné auto s Konrádom za volantom vošlo s rachotom do dvora.
Pani Jonesová sa obrátila, a keď zbadala, čo je na nákladnom aute, hneď zabudla na kopu materiálu, ktorý kryl Hlavný stan.
„Preboha živého!“ vykríkla. „Titus Andronicus Jones, čo si to doviezol?“
Doviezol zväčša nepotrebné pokazené veci, ale vzadu na nákladnom aute stál železný jeleň s obrovskými parohmi a v životnej veľkosti.
„Hm!“ uvažovala pani Jonesová. „Nuž, myslím, že ho budeme môcť predať zberateľovi, ale stavím sa, že si zaplatil zaň príliš veľa.“
„Nekúpil som ho na to, aby som ho predal,“ namietol Titus. „Postavím ho pred bránu.“ Zoskočil z auta a stisol svoju ženu v páse. „Laň už mám, a teraz budem mať aj jeleňa,“ povedal.
Bol to síce dosť nepodarený žart, ale pani Jonesová sa rozchichotala a úplne zabudla, že sa má pozrieť na kopu vecí, ktoré zakrývali Hlavný stan.
„Nebesá!“ zvolala, pozerajúc na slnko. „Je čas obedovať. Ľudkovia, musíte byť poriadne hladní. Kde ste boli celé dopoludnie?“
Nečakajúc na odpoveď, pobrala sa z dvora smerom k malému domu, ktorý stál hneď za ohradou.
„Chlapci, chcete riadny obed, alebo obložené chlebíčky?“ spýtala sa.
„Obložené chlebíčky, prosím, teta Matilda,“ odvetil Jupiter. „Chceme mať schôdzu.“
„Ó, áno, váš klub,“ poznamenala neurčito a šla ďalej. Jupiter jej povedal, že si zakladajú spolok pátračov, ale podrobnosti jej vyprchali z pamäti. Utkvelo jej to ako klub.
Jupiter šiel za ňou, aby priniesol chlebíčky, a Peter a Bob pomáhali vykladať auto. Bob potom rýchlo zapísal všetko, čo sa vyložilo.
Hans a Konrád robili všetku ťažkú prácu. Konrád si našiel čas a povedal chlapcom, čo ich zdržalo.
„Boli sme tam, kde býva váš priateľ, to chlapča Carlos,“ povedal. „Nuž sme zaskočili k nemu a pomohli mu opraviť dom. Všetko je teraz pekné, úhľadné. Ten Carlos, to je dobrý chlapec. Jeho strýko sa už cíti lepšie.“
Chlapci sa potešili, keď sa dozvedeli, že Carlos so svojím strýkom sa dávajú do poriadku. Obdivovali Carlosovu odvahu.
„Pán Jones videl, že nemajú peniaze,“ pokračoval Konrád. „Tak predstieral, že sa pani Jonesová pomýlila pri účtovaní za materiál. Vrátil Carlosovi päť dolárov a sedemnásť centov. Pán Jones je skvelý. Jednoducho mu daroval päť dolárov. Pridajte k tomu sedemnásť centov, a to už je niečo!“
Potom Konrád na nich zažmurkal.
„Mám pre Jupitera prekvapenie,“ povedal. „Carlos mu poslal darček. Idem ho vybrať z auta.“
Darček? Peter a Bob pozreli na seba. Čo to môže byť?
Konrád vliezol do kabíny a vrátil sa s kartónovou škatuľou. Bola pevne previazaná špagátom a navrchu boli vyrezané otvory. Podal ju Petrovi.
„Carlos prikázal, aby ste ju neotvárali vonku. Vo vnútri je lístok s vysvetlením.“
Potom sa vrátil pomôcť Hansovi a pánu Jonesovi s vykladaním.
„Poď, Bob!“ povedal Peter. „Otvoríme ju v Hlavnom stane. Cítim, že je to niečo, z čoho bude mať Jupiter ukrutnú radosť, keď to uvidí.“
Zakrádali sa popri hromadách haraburdia, až sa dostali k tlačiarenskému lisu. Bob odtisol staré železné mreže, ktoré viedli do Tunela č. 2, a vliezol dnu. Peter ho nasledoval. Doplazili sa k doske, ktorá sa odsunula, keď ju Bob potlačil na správnom mieste. Obidvaja potom vošli do Hlavného stanu, zažali elektrické svetlá, ktoré tu boli potrebné, pretože veci nakopené zvonku okolo prívesu neprepúšťali dostatok denného svetla. Peter najprv priklopil otvor na povale.
„Nemá zmysel riskovať,“ povedal, keď rozrezával špagát na škatuli. Otvoril škatuľu, a v nej, celkom v kúte, sa chúlil zúbožený tmavý vták strednej veľkosti so zlatým zobákom.
„Veď je to Čierna Brada!“ vykríkol Peter.
V škatuli bol papierik. Bob ho vybral. Bol napísaný tak, akoby sa niekto bol dlho pokúšal dať písmenám správny tvar.
Drahý seňor Jupiter,
tu máte seňora Čiernu Bradu. Vrátil sa domov večer. Posielam Vám ho. Doprajem Vám ho, pretože je môj priateľ a aj Vy ste môj priateľ. Okrem toho mám strach, že ho tučný muž bude chcieť ukradnúť. Náš dom je teraz pekný a ďakujem Vám tisíckrát.
Carlos Sánchez
Keď Bob nahlas dočítal lístok, tmavý vták našuchoril perie a vyskočil na okraj škatule. Pozrel na Petrove prsty, akoby uvažoval, či sa budú dať zjesť. Peter odtiahol ruku.
„Nie, nesmieš!“ zakričal. „Včera si chcel moje ucho. Nedostaneš už viac z mojej krvi. Mohol by si sa zmeniť na upíra.“
Za nimi sa ozval lomoz. Jupiter vliezol do Hlavného stanu a práve vstával. Ešte sa len narovnával, keď zočil Piráta Čiernu Bradu, ako sedí na okraji škatule. Jupiter i Čierna Brada zmeraveli. Chvíľu na seba uprene hľadeli. Potom Čierna Brada zatrepotal krídlami.
„Ja som Pirát Čierna Brada! Zakopal som svoj poklad tam, kde ho stále mŕtvi ľudia strážia!“ zakrákal. „Nikdy nedám pijavici ľahkú šancu, to je isté ako olovená rúra.“
Zasmial sa potmehúdsky ako človek, ktorý vie dobrý vtip, a nechce ho povedať.