Po stope z otáznikov
Worthington a Bob Andrews začali mať obavy. Už hodinu sedeli v rolls-royce a čakali na Jupiterov a Petrov návrat, no o tých nebolo ani chýru ani slychu. Bob každých päť minút vyskočil z veľkého auta, aby sa pozrel hore Čiernym kaňonom. Aj Worthington podchvíľou vystúpil a prebehol očami po kaňone. Bolo to, akoby sa človek díval na obrovského hada.
„Pán Andrews,“ povedal napokon Worthington, „myslím, že by som mal ísť za nimi.“
„Ale veď vy nesmiete odísť od auta, Worthington,“ pripomenul mu Bob. „Zabudli ste, že ho nemáte spúšťať z očí?“
„Pán Jones a pán Crenshaw sú dôležitejší ako auto,“ povedal Worthington. „Idem ich hľadať.“
Vystúpil z auta a otvoril kufor. Bob stál pri ňom, keď vyťahoval veľký elektrický lampáš.
„Idem s vami, Worthington,“ vyhlásil Bob. „Sú to moji kamaráti.“
„Výborne, pôjdeme spolu.“
Worthington chvíľu uvažoval, potom vybral z kufra ťažké kladivo, ktoré im mohlo v prípade potreby poslúžiť ako zbraň, a už sa uberali hore Čiernym kaňonom. Bob s chorou nohou nestačil držať krok s vysokým, svalnatým šoférom, a tak ho Worthington cez najväčšie kopy skál spola niesol. Za malú chvíľu dorazili k Strašidelnému zámku.
Hneď zistili, že brána sa nedá zvonka otvoriť, lebo v nej chýba kľučka. Potom Worthington zbadal kľučku spadnutú na zemi.
„Zrejme chlapci nevošli do zámku dverami,“ povedal. „Musíme pohľadať iný vchod.“
Pobehúvali pred zámkom hore-dolu, svietiac lampášom do oblokov. Odrazu Bob zazrel na mierne odchýlenom krídlovom obloku značku - kriedou nakreslený veľký otáznik.
„Tadiaľto museli vojsť dnu!“ zvolal Bob a vysvetlil Worthingtonovi, že otáznik je tajná značka Troch pátračov.
Otvorili oblok a potichu vkĺzli dnu. Worthington posvietil lampášom okolo seba a zistil, že sú v starej jedálni.
„Ktovie, kam išli chlapci odtiaľto,“ povedal Worthington zmätene. „Je tu viacero dverí a ani jedny nie sú označené.“
Vtedy Bob zazrel veľké zrkadlo, uprostred ktorého bol nakreslený otáznik.
„Pochybujem, že by mohli vojsť do zrkadla,“ poznamenal Worthington rozpačito. „Ale aj tak to treba preskúmať.“
Siahol na zrkadlo a na ich veľké prekvapenie otvorilo sa ako dvere. Za ním sa odkryla úzka chodba.
„Tajné dvere?“ vykríkol Worthington. „Chlapci určite šli tadiaľto. Musím ísť za nimi.“
Bob by iste nebol mal odvahu vliezť sám do tej úzkej chodby, čiernej ani smola, no Worthington vkročil do nej bez váhania. Bobovi teda nezostávalo nič iné, len ísť s ním. Keď objavili značku Prvého pátrača na dverách na druhom konci chodby, otvorili ich a ocitli sa v premietacej sieni.
„Worthington!“ vykríkol. „Tu je Petrova nová baterka!“ závesy, starožitné kreslá a na starý organ pokrytý vrstvou prachu. Ale Jupiterovu a Petrovu značku nenašli nikde.
Potom si Bob všimol slabučký lúč svetla, vychádzajúci spod kresla. Čiahol po ňom.
„Worthington!“ vykríkol. „Tu je Petrova baterka!“
„Pán Crenshaw by ju tu len tak z ničoho nič nenechal,“ povedal Worthington. „Tu, na tomto mieste, sa muselo niečo stať. Pozorne hľadajme, možno nájdeme nejaké stopy.“
Kľakli si v uličke medzi kreslami a Worthington posvietil lampášom na zem celkom zblízka. „Aha, tu je na veľkej ploche zotretý prach.“
Mal pravdu. Uprostred plochy, kde bola zotretá vrstva prachu, nakreslil niekto trasľavou rukou biely otáznik.
Worthington vyzeral veľmi vzrušene, keď zbadal značku, no Bobovi nepovedal, na čo myslí. Vstal a pozorne sliedil dookola. Vtom zbadal v prachu šľapaj e, ktoré viedli popri sedadlách, pokračovali smerom za rozpadávajúce sa premietacie plátno a vychádzali dverami, ktoré boli za ním. Za dverami bola chodba a z tej sa dolu, do ešte nepriehľadnejšej tmy stáčalo schodište. Ale z chodby sa dalo vyjsť aj iným smerom.
Ako tam tak stáli, nevediac, ktorým smerom sa pustiť - či dolu schodišťom, alebo ďalej po chodbe - Worthington zočil na prvom schode slabo viditeľný otáznik.
„Dolu schodmi!“ povedal. „Pán Jones je veľmi vynachádzavý. Zanechal nám stopu všade, kadiaľ šli.“
„Ale, čo myslíte, Worthington, čo sa s nimi stalo?“ spýtal sa Bob, keď bežali dolu schodmi, ktoré sa jednostaj krútili a krútili, až sa mu z toho zakrútila hlava.
„To môžem iba tušiť,“ odvetil Worthington, keď sa nakrátko zastavil, aby preskúmal ďalšiu značku, nakreslenú kriedou na odpočívadle medzi schodmi. „Keby bol pán Jones šiel na vlastných nohách, bol by napísal značku na stenu v rovine očí. Z toho vyvodzujem, že ho niekto niesol. Využil príležitosť a nakreslil značku, keď ho osoba, alebo osoby, ktoré ho niesli, položili na zem, aby si odpočinuli. Pravdepodobne sa dotkol zeme, keď ho nik nepozoroval.“
„Kto ho len mohol zniesť do tejto pivnice?“ spýtal sa Bob ustráchané. „Ak je to vôbec pivnica. Pripadá mi to skôr ako podzemné väzenie.“
„Je to naozaj ako podzemné väzenie, ktoré som raz videl v starom anglickom zámku, kde som bol zamestnaný,“ povedal mu Worthington. „Bolo to príšerné miesto. Nemám ani tušenia, kto sem mohol zniesť pána Jonesa. Žiaľ, zdá sa, že sme stratili stopu.“
Zostúpili z posledného schoda. Tri rozličné chodby, jedna tmavšia ako druhá, viedli rôznymi smermi. Ale tu už nebolo kriedových značiek.
„Zhasnime svetlo a počúvajme,“ navrhol šofér. „Možno potme niečo začujeme.“
Nastražili uši do tichej tmy, zvykajúc si na vlhké, potuchnuté povetrie. Vtom náhle začuli zvuky, ako keď niekto škriabe kameňom o kameň. O chvíľku zazreli tancujúce svetlo, prichádzajúce z diaľky strednou chodbou.
„Pán Jones!“ zvolal Worthington. „Ste to vy?“
Na zlomok sekundy zazreli ženu, nesúcu rozsvietený lampáš. Potom svetlo zmizlo a počuli škrabot kamenia. A vzápätí bolo opäť všade tma a ticho.
„Za ňou!“ vykríkol Worthington a rozbehol sa dolu chodbou. Bob krivkal za ním tak rýchlo, ako mu len nohy stačili. Po chvíľke chlapec dobehol šoféra. Worthington búchal na hladkú betónovú stenu. Na tom mieste sa chodba jednoducho končila.
„Prešla tadiaľto!“ povedal Worthington. „Môžem to odprisahať. Túto stenu treba preskúmať.“ Vytiahol spoza pása ťažké kladivo a začal ním tĺcť do steny. Odrazu obaja nastražili uši. Stena bola na jednom úseku dutá.
Niekoľko ráz silno udrel kladivom na to miesto. Omietka začala odskakovať. Rýchlo prerazil do steny dieru. Stenu tvorila asi desaťcentimetrová hrubá cementová platňa, zabudovaná do železného rámu. Tajné dvere?
Keď videl, že má dvere za čo chytiť, začal nimi lomcovať. Po štvrtom zalomcovaní sa otvorili a za nimi sa odkryla ďalšia tajná chodba. Podľa všetkého viedla priamo do úbočia. Strop a steny boli celé z kameňa.
„Podzemná chodba!“ vykríkol Worthington. „Tí, čo chytili chlapcov, museli odísť touto chodbou. A tá žena patrí určite k nim. Rýchlo za ňou! Kým nám neujde.“
Chytil Boba pod pazuchu, aby mohol rýchlejšie kráčať, a vošiel do podzemnej chodby. Po niekoľkých krokoch sa drsné steny chodby zúžili a strop bol taký nízky, že sa Worthington musel zohnúť, ak chcel cez ňu prejsť. Keď sa zohýnal, narazil do steny a lampáš mu vypadol z rúk. Svetlo zhaslo. Kým Bob hmatal okolo seba a hľadal lampáš, rozľahol sa okolo nich trepot krídel a potom podráždený piskot a štebot. V nasledujúcej chvíli narazilo doňho v tme čosi mäkké. A ďalšie tvory mu plieskali krídlami do hlavy.
„Netopiere!“ poľakane vykríkol Bob. „Worthington, napadli nás obrovské netopiere.“
„Nonono, chlapče!“ upokojoval ho Worthington. „Nerobte paniku.“
Kľakol si na kolená a hľadal po zemi lampáš, zatiaľ čo Bob si rukami chránil hlavu. Veľké mäkké tvory doňho vrážali zo všetkých strán a jeden sa pokúsil sadnúť mu na hlavu. Bob šialene zvrieskol a zrazil ho na zem.
„Worthington!“ zvolal. „Sú veľké ako holuby! Iste sú to obrovské upíry!“
„Nemyslím, pán Andrews,“ namietol Worthington, keď opäť rozsvietil lampáš. Posvietil ním hore a v žiare svetla zbadali nad hlavami množstvo poletujúcich tvorov. Ale neboli to netopiere, lež vtáky. Len čo zazreli svetlo, vrhli sa všetky k nemu a podráždene pišťali a škriekali.
Worthington zhasol lampáš.
„Svetlo ich priťahuje,“ povedal Bobovi. „Naspäť pôjdeme potme. Podajte mi ruku.“
Bob chytil Worthingtona za ruku. Angličan šiel vpredu, habkajúc rukami po drsných kamenných stenách. Vtáky sa napokon v tme znova upokojili a zmizli, takže dvaja pátrači sa dostali k dverám do podzemia Strašidelného zámku bez ďalších prekážok. Zatvorili ich, aby vtáky nevleteli dnu.
„Pochybujem, že by boli chlapcov niesli cez túto podzemnú chodbu,“ poznamenal Worthington. „Tí, čo ich chytili, by ich boli museli položiť pri tajných dverách na zem, aby mohli otvoriť. Potom by bol mal pán Jones možnosť nakresliť tu značku. A tu nijakej značky niet.“
Otáznik tam naozaj nebol. No znezrady začuli akýsi hlas. A nebolo pochýb, čí je to hlas. Jupiter volal o pomoc. A o chvíľku sa k nemu pripojil aj Peter.
Ich hlasy prichádzali zozadu a boli veľmi tlmené. Robustný šofér sa náhlivo pustil späť hore tmavou chodbou a natrafil na zatvorené dvere, ktoré minuli, keď prenasledovali záhadnú ženu. Za dverami bolo ozajstné podzemné väzenie so železnými kruhmi, zabudovanými v stene. A tam našli Petra a Jupitera poviazaných ako balíky. Ani neprejavovali bohvieakú radosť nad tým, že ich zachránili. Boli skôr nazlostení, že ich nezačuli prv.
Keď ich Worthington rozviazal, vysvetlil im, že pri prenasledovaní záhadnej ženy a búchaní na tajné dvere podzemnej chodby narobili príliš veľa hrmotu, a preto nemohol počuť ich volanie.
„Musíme odtiaľto hneď zmiznúť a zavolať políciu,“ vyhlásil anglický šofér, kým sa Jupiter a Peter oprašovali. „Títo ľudia sú nebezpeční. Nechali vás tu napospas smrti.“
Ale Jupiter si neveľmi všímal, čo vraví. Natrčil uši, až keď sa Bob zmienil o tom, že ich v podzemnej chodbe napadli vtáky.
„Aké vtáky?“ zvolal Bob bojovne. „Ja som sa ich nepýtal. Podľa toho, ako sa na nás vrhli, mohli to byť mladé orly.“
„Vlastne boli neškodné,“ povedal Worthington. „Iba ich priťahovalo svetlo. Vyzerali ako papagáje, pán Jones.“
„Papagáje!“ Prvý pátrač vyskočil, akoby ho poštípal sršeň. „Poďte za mnou! Musíme rýchlo konať!“
Vybral si spoza pása baterku a vybehol von.
„Čo mu je?“ spýtal sa Peter, keď mu Bob podával svoju baterku.
„Možno našiel kľúč k rozlúšteniu tajomstva,“ odpovedal Bob. „Tak či onak, nemôžeme ho pustiť samého.“
„Pravdaže nie,“ súhlasil Worthington. „Chlapci, musíme ísť za ním.“
Bežali za Jupiterom, ktorý bol už napriek vyvrtnutému členku aspoň päťdesiat metrov pred nimi. Peter predbehol Worthingtona, ktorý sa zastavil, aby pomohol Bobovi. Keď poslední dvaja vbehli do podzemnej chodby, zbadali už len svetlá, blikajúce ďaleko pred nimi... Klesali, potom stúpali, až napokon zmizli za zákrutou prírodnej kamennej chodby.
Bežali, čo im nohy stačili, nevšímajúc si vyplašené papagáje, ktoré okolo nich trepotali krídlami. Na niektorých úsekoch sa musel Worthington zohnúť, aby vôbec mohol prejsť. Konečne došli na schodnejší úsek chodby a opäť zazreli pred sebou blikajúce svetlá, ako sa v diaľke zastavili. Rýchlo prebehli posledný úsek chodby a dorazili k dreveným dverám, otvoreným dokorán. Keď prekročili ich prah, ocitli sa pri Jupiterovi a Petrovi, vo veľkej drôtenej klietke plnej papagájov, ktoré vyľakane trepotali krídlami a pišťali od strachu.
„Sme vo veľkej klietke, v ktorej pán Rex chová papagáje!“ povedal im Jupiter. „Ústie Čierneho kaňonu musí ležať rovnobežne s okrajom Veterného údolia a oddeľuje ich asi len niekoľko sto metrov skalnatého hrebeňa. Nikdy som nepomyslel na takúto možnosť - veď sa začínajú na opačných stranách pohoria, vzdialených od seba pekných pár kilometrov.“
Jupiter sa mocne zaprel do drôtených dvier klietky, až sa otvorili. Všetci štyria vybehli von a ocitli sa len pár metrov od malého zrubu pána Rexa. Nazreli do obloka. Pán Rex a ďalší pomenší muž s hustými vlasmi hrali karty, akoby ich nič iné na svete nezaujímalo.
„Prekvapíme ich,“ zašepkal Jupiter. „Zhasnite všetky svetlá.“
Zhasli baterky a ticho kráčali za ním okolo zrubu k prednému vchodu. Zazvonili. O chvíľku sa dvere otvorili. Pán Rex stál na prahu a chmúrne sa na nich díval. Bob mal po prvý raz príležitosť vidieť na vlastné oči, ako zlovestne vyzerá s plešinou na hlave a jazvou na krku.
„Čo chcete?“ zašepkal Rex hrozivým tónom.
„Radi by sme sa s vami pozhovárali, pán Rex,“ povedal Jupiter.
„A čo ak si neželám, aby ste ma obťažovali, chlapci?“
„V tom prípade budeme musieť zavolať políciu, aby vec vyšetrila,“ povedal nahlas Worthington.
Pán Rex sa naľakal. „To netreba,“ šepol. „Poďte ďalej, poďte ďalej.“
Všetci štyria vošli za ním do izby, kde sedel za kartárskym stolíkom druhý muž.
Bol to veľmi nízky chlap, nemeral viac ako stošesťdesiat centimetrov.
„Toto je môj starý priateľ Karol Grant,“ predstavil ho Rex. „Karol, a toto sú chlapci, ktorí pátrajú v Strašidelnom zámku. Nuž, chlapci, už ste objavili strašidlá?“
„Áno,“ odvetil Jupiter trúfalo. „Rozlúštili sme tajomstvo zámku.“
Tváril sa tak presvedčivo, že ohromil aj Petra a Boba. Keby aj boli niečo rozlúštili, nikto im o tom nič nepovedal.
„Naozaj?“ spýtal sa Šeptoš. „Aké je to tajomstvo?“
„Vy dvaja,“ povedal Jupiter, „ste tie mátohy, ktoré strašia v zámku a odháňajú ľudí. A práve pred chvíľou ste zviazali Petra Crenshawa a mňa a uvrhli ste nás do podzemného väzenia.“
Šeptoš ho preklal očami tak zlovestne, že Worthington mocne zovrel v pästi kladivo.
„To je veľmi vážne obvinenie, chlapci,“ zašepkal Rex. „Stavím sa, že to nemôžete dokázať.“
Na to myslel aj Peter. Neprestrelil Jupiter náhodou? Veď ich zväzovala Angličanka a stará cigánka.
„Pozrite sa na špičky topánok,“ vyzval ich Jupiter, „Označil som ich našou tajnou značkou, keď ste stáli pri mne a zväzovali ma.“
Dvaja muži si pozreli na topánky. Pozreli sa ta aj ostatní. Na vyleštenej čiernej koži pravej topánky mali obaja kriedou nakreslený otáznik - značku Troch pátračov.