Jdi na obsah Jdi na menu
 


                                      Predvolanie pre Boba a Petra

„Aaahhhhh. . . iiiii!“ Znova sa ozval strašidelný výkrik. Ale tentoraz Bob a Peter ostali pokojní, pretože sa ozval z magnetofónu.
Traja pátrači boli vo svojom tajnom Hlavnom stane v Jonesovom bazári a Jupiter pozorne počúval z pásky zvuky, ktoré Bob nahral predošlý večer.
„Viac výkrikov tam už nie je, Jupiter,“ povedal Bob. „Ostatok je už len rozhovor pri stretnutí s tými mužmi, pretože prístroj bol zapnutý a vypol som ho, až keď sme šli do domu.“
Ale Jupiter si vypočul všetko. Hlasy mužov, s ktorými sa rozprávali predošlú noc, boli celkom zreteľné. Keď sa páska skončila, vypol magnetofón a začal si prstami poťahovať spodnú peru, čo bolo znakom, že tuho rozmýšľa.
„Mne to znie ako ľudský výkrik,“ povedal. „Znie to, akoby niekto kričal, keď padá zo schodov, a na konci hlas zaniká, akoby už nemal viac síl kričať.“
„Veru, tak to znie!“ vykríkol Bob. „A to sa aj stalo v tom dome pred päťdesiatimi rokmi. Starý Mathias Green, majiteľ, spadol zo schodov a zlomil si väz. Pravdepodobne pri páde vykríkol!“
„Moment! Počkaj!“ protestoval Peter. „Ako by sme mohli počuť výkrik po päťdesiatich rokoch?“
„Možno,“ povedal vážne Jupiter, „bol ten výkrik nadprirodzenou ozvenou výkriku, ktorý prvý raz zaznel pred päťdesiatimi rokmi.“
„Nehovor také veci!“ namietol Peter. „Nerád to počúvam. Ako by sme mohli počuť päťdesiatročnú ozvenu?“
„Neviem,“ odvetil Jupiter. „Bob, ty máš na starosti záznamy a výskum. Prosím ťa, podaj mi podrobnú správu o tom, čo sa stalo a čo si sa dozvedel o histórii Zeleného panstva.“
Bob sa zhlboka nadýchol.
„Nuž,“ začal, „včera večer sme sa s Petrom vybrali k domu, o ktorom sme sa dopočuli, že ho idú búrať. Myslel som si, že by som mohol o ňom niečo pekné napísať pre prvý jesenný výtlačok školských novín. Zobral som si aj magnetofón, aby som si nahral svoje dojmy, o ktorých by som neskôr napísal.
Boli sme tam asi päť minút, keď vyšiel mesiac, a starý dom vyzeral náramne strašidelné. Potom sa ozval prvý výkrik. Zapol som magnetofón pre prípad, že by sa ozval ďalší. Vedel som, že to bude pre teba veľmi dôležité.“
„Veľmi dobre,“ povedal Jupiter? „Uvažuješ ako detektív. Čo hovorili muži, to som už počul. Pokračuj, ako ste vošli do domu.“
Bob podrobne opísal, ako prehľadali dom, ako videli strašidelnú zelenú postavu najprv na prízemí, potom na odpočívadle, na prvom poschodí, a nakoniec ako sa zakrádala halou a stratila sa v pevnej stene.
„A nenechala nijaké stopy,“ povedal Peter. „Bob na to myslel a presvedčil mužov s baterkami, aby starostlivo prezreli podlahu.“
„Výborná práca,“ povedal Jupiter. „Koľko mužov videlo to zelené zjavenie?“
„Šesť,“ povedal Peter.
„Sedem,“ protirečil mu Bob.
Pozreli na seba. Prvý sa ozval Peter.
„Určite šesť,“ povedal. „Silný muž, ktorý nás viedol, chlapík s  hlbokým hlasom, muž s malým psom, muž v okuliaroch a ďalší dvaja, ktorých som si veľmi nevšimol.“
„Možno máš pravdu,“ priznal Bob, ktorý si nebol istý. „Ja som ich rátal vnútri, keď sa všetci pohybovali. Raz som narátal šesť, druhý raz sedem.“
„Na tom veľmi nezáleží,“ povedal Jupiter, zabúdajúc na vlastné pravidlo, že pri každej záhade môže byť i najmenšia vec veľmi dôležitá. „Povedz mi teraz niečo o minulosti toho starého domu.“
„Teda,“ povedal Bob, „opustili sme dom a muži sa rozdelili do skupín. Jedna skupina zavolala políciu. V raňajších novinách sa o udalosti veľa písalo. Na ceste sem som sa zastavil v knižnici, ale nenašiel som nijaké informácie o Zelenom panstve, pretože ho postavili veľmi dávno, keď Rocky Beach nebolo ešte mestom a nebola tu ani knižnica.
Podľa údajov v novinách postavil ho starý Mathias Green asi pred šesťdesiatimi alebo sedemdesiatimi rokmi. Obchodoval s Čínou a hovorilo sa o ňom, že to bol veľmi nepoddajný človek. Veľa sa o ňom nevie, ale zdá sa, že si v Číne narobil nejaké nepríjemnosti a musel odtiaľ narýchlo odísť. Vrátil sa sem so svojou snúbenicou, prekrásnou čínskou kňažnou.
Jedna verzia hovorí, že sa pohádal so svojou jedinou príbuznou, švagrinou zo San Franciska, a prišiel bývať sem.
Podľa inej verzie sa vraj bál nejakých čínskych šľachticov, asi príbuzných svojej manželky, a preto si tu postavil veľký dom, v ktorom sa ukryl. Vieš, táto oblasť nebola vtedy veľmi osídlená.
Tak či onak, na Zelenom panstve bola celá hŕba orientálnych sluhov. Mathias Green si rád obliekal zelené rúcho ako mandžuskí šľachtici. Zásoby mu dovážali raz do týždňa z Los Angeles na voze alebo nákladným autom. Jedného dňa šofér našiel dom prázdny. Bol tam len Mathias Green. Ležal pod schodmi so zlomeným väzom.
Keď tam konečne prišla polícia, usúdila, že sa opil, spadol zo schodov a zabil sa, a že všetko služobníctvo sa rozpŕchlo do noci, lebo sa bálo, že ich obvinia z vraždy. Dokonca i čínska manželka zmizla.
Nenašli nikoho, kto by im mohol niečo povedať. Číňania, ktorí tu žili, boli vtedy zväčša veľmi tajnostkárski, báli sa zákona, a tak sa všetci sluhovia alebo vrátili do Číny, alebo odišli do San Franciska a tam sa roztratili v čínskej štvrti.
Celá vec ostala záhadou. Majetok zdedila jeho ovdovená švagriná zo San Franciska. Za peniaze, ktoré jej zanechal, kúpila vinohrad vo Verdant Valley blízko San Franciska. V dome bývať nechcela, ale nechcela ho ani predať. Ani po jej smrti sa o dom nik nestaral. Konečne tohto roku slečna Lýdia Greenová, jej dcéra, predala dom, ktorý sa má zbúrať, aby sa na pozemku mohli postaviť moderné domy.
Preto teda dom búrajú. A… nuž, to je všetko, čo ti môžem povedať.“
„Veľmi dobre si to zhrnul,“ pochválil Jupiter Boba. „Prezrime si teraz správy z novín.“
Rozprestrel na stole v malej kancelárii Hlavného stanu niekoľko novín. Boli tam noviny z Los Angeles, San Franciska a miestne noviny. Miestne noviny písali o udalostiach predošlej noci s najväčšími titulkami, ale i v novinách z veľkomiest im venovali veľa miesta s dramatickými nadpismi ako:
VRIESKAJÚCE STRAŠIDLO OPÚŠŤA ZBÚRANÝ DOMOV A PRINÁŠA HRÔZU BO ROCKY BEACH
ZELENÉ STRAŠIDLO V ROCKY BEACH NA SLOBODE, PRETOŽE MU BÚRAJÚ DOMOV
ZELENÉ STRAŠIDLO OPÚŠŤA ZBÚRANÝ DOMOV A HĽADÁ SI NOVÉ PRÍSTREŠIE
Potom nasledovali príhody písané humorným tónom, ale uvádzajúce všetky fakty tak, ako ich pred chvíľou povedal Bob. Chýbalo tam však, že šerif Reynolds a dvaja jeho ľudia skutočne videli na cintoríne zelenú postavu. Šerif si to nechal radšej pre seba. Nechcel riskovať, že sa stane terčom posmechu.
„V novinách sa píše,“ poznamenal Jupiter, narážajúc na Rocky Beach News, „že strašidlo videli pri veľkom obchodnom dome, potom na dvore u tej ženy a nakoniec medzi kamiónmi pri reštaurácii. Vyzerá to skoro tak, akoby si strašidlo, ktorému teraz búrajú dom, skutočne hľadalo nejaké iné prístrešie.“
„Hm,“ povedal uštipačne Peter, „možno odišlo z Rocky Beach autostopom.“
„Možno.“ Jupiter sa rozhodol brať túto poznámku vážne. „Hoci o nadprirodzených bytostiach nie je známe, že by používali pozemské dopravné prostriedky.“
„Panebože, Jones,“ zaúpel Peter a chytil si hlavu do dlaní. „Vieš veľmi dobre, že ti nerozumiem, keď sa vyjadruješ takto zložito.“
„Znamená to, že sa nevozia v autách,“ povedal Jupiter. „Celá záležitosť vyzerá veľmi záhadne. Kým nevyjdú na svetlo ďalšie fakty…“
Prerušil ho tetin hlas. Pani Matilda Jonesová bola objemná žena so silným hlasom. Viedla Jonesov bazár a bola hlavou tohto rodinného podniku.
„Bob Andrews!“ počuli ju chlapci volať. „Vyjdi spoza toho odpadu a ukáž sa. Je tu tvoj otec a chce sa s tebou rozprávať. Aj s Petrom.“