Jdi na obsah Jdi na menu
 


Rozhovor so strašidlom
 
 Obaja muži boli ohromení, rovnako ako aj Peter, Bob a Worthington.
 „Ale...“ začal Peter.
 „Boli len preoblečení do ženských šiat a na hlavách mali parochne,“ vysvetlil Jupiter. „Prišiel som na to, keď som im ohmatal topánky a zistil som, že sú mužské. Vtedy som pochopil, že piati členovia bandy, ktorí nás zajali, boli v skutočnosti len dvaja muži, oblečení vždy v iných šatách.“
 „Chceš tým povedať, že dvaja Arabi a orientálec a tie dve ženy, že to boli vždy pán Rex a pán Grant?“ vypytoval sa Peter celý ohúrený.
 „Má pravdu,“ ozval sa otrávene pán Rex. „Predstierali sme, že sme veľká banda, aby sme vám nahnali poriadny strach. Kostýmy, dámske šaty a sukne sme si mohli obliecť a vyzliecť veľmi rýchlo. Nechcem však, aby ste si mysleli, že sme vám chceli ublížiť. Vracal som sa práve nazad, aby som vás rozviazal, a vtedy ma zazreli vaši priatelia.“
 „My nie sme vrahovia,“ povedal pán Grant, územčistý chlapík. „Ani pašeráci. Sme iba strašidlá.“
 Usmieval sa pod fúzy, no pán Rex sa tváril vážne.
 „Ja som vrah,“ vyhlásil. „Zabil som Štefana Terrilla.“
 „No áno, to je pravda,“ prisvedčil územčistý chlapík. Povedal to tak, akoby išlo o bezvýznamnú maličkosť, na ktorú pozabudol - ako keď si človek zabudne natiahnuť hodinky. „Pravda, poslal si ho na druhý svet, ale to sa dá ťažko dokázať.“
 „Možno polícia bude mať na to iný názor,“ povedal Worthington. „Chlapci, myslím, že bude najlepšie zavolať políciu.“
 „Nie, počkajte,“ zdvihol Šeptoš ruku. „Dajte mi ešte chvíľku času, a ja vám dovolím pozhovárať sa so Štefanom Terrillom.“
 „Chcete povedať s jeho duchom?“ zvolal Peter.
 „Áno, s jeho duchom. On vám vysvetlí, prečo som ho zabil.“
 Prv než mohol niekto Šeptoša zastaviť, prekĺzol dverami do vedľajšej izby.
 „Žiadne strachy,“ ozval sa pán Grant. „Neutečie. Hneď príde. Mimochodom, tu je váš nôž, Jupiter Jones. Vraciam vám ho.“
 „Ďakujem,“ povedal Jupiter. Mal ten nôž veľmi rád.
 Ubehla sotva minúta, keď sa dvere znova otvorili a na prahu zastal muž. Ale to už nebol Šeptoš. Tento muž bol nižší, vyzeral mladšie a mal úhľadne učesané hnedé prešedivené vlasy. Na sebe mal tvídové sako a milo sa usmieval.
 „Dobrý večer,“ pozdravil. „Som Štefan Terrill. Želáte si so mnou hovoriť?“
 Vyvalili naňho oči, nevediac, čo robiť. Tentoraz dokonca aj Jupiter zmĺkol.
 Napokon prerušil mlčanie pán Grant. „Je to naozaj Štefan Terrill,“ povedal.
 Jupiter sa v tej chvíli tváril, akoby si bol odhryzol z pekného šťavnatého jablka a zistil, že zahryzol do červíka. Zlostil sa sám na seba.
 „Pán Terrill,“ prehovoril. „Vy ste aj Jonatán Rex, Šeptoš, však?“
 „On a Šeptoš?“ vykríkol Peter. „Ako to? Veď nie je taký vysoký, má vlastné vlasy a ...“
 „K vašim službám,“ povedal Štefan Terrill. Šmahom si strhol parochňu a odkryl plešivú hlavu. Stál vzpriamene, takže vyzeral oveľa vyšší, zagúľal očami, vykrivil ústa a zasyčal: „Stáť! Ani krok, ak je vám život milý!“
 Bolo to také presvedčivé, že všetci vyskočili. Bol to Šeptoš. Dobre. A bol aj slávnym filmovým hercom, ktorý - ako sa každý domnieval - už dávno zomrel. Aspoň toľko už Bob a Peter pochopili.
 Pán Terrill vybral z vrecka čudný predmet. Bola to umelá jazva, zhotovená z plastickej látky.
 „Keď som si ju prilepil na krk, odložil parochňu a obul si topánky s hrubou podošvou a s vyššími podpätkami, prestal som byť Štefanom Terrillom,“ vysvetľoval. „Zmenil som si hlas na zlovestný šepot a stal som sa obávaným indivíduom, známym pod menom Šeptoš.“
 Nasadil si späť parochňu a znova vyzeral ako normálny človek. Hneď mu všetci začali klásť otázky, ale on zdvihol ruku.
 „Radšej si všetci posadajte,“ povedal, „ja vám to vysvetlím. Vidíte ten obraz?“ Ukázal na fotografiu na stole, na ktorej si podáva ruku so Šeptošom - v skutočnosti sám so sebou.
 „To bol, pravdaže, iba trik na podoprenie klamnej predstavy, že ide o dve úplne odlišné osoby. Viete, keď som sa stal pred mnohými rokmi filmovou hviezdou, odrazu som zistil, že moja plachosť a Šušlanie mi veľmi prekážajú v úspešnom vedení mojich obchodných záležitostí. Z duše nerád som vyjednával s ľuďmi. Nevedel som sa prieť o svoje práva. A tak som vytvoril postavu Šeptoša, ktorý bol akýmsi mojím obchodným zástupcom. Šeptoš vždy odporne šepkal, takže zakryl moje šušlanie; aj jeho vzhľad budil hrôzu, a preto som nemal pri vyjednávaní s ľuďmi nijaké ťažkosti. Nik, okrem tuná môjho priateľa Granta, nevedel, že Šeptoš a ja je jeden a ten istý človek. Karol bol mojím maskérom a vždy mi pomáhal, keď som sa chcel zmeniť zo Štefana Terrilla na Šeptoša.
 Tento trik sa mi daril, kým som nenakrútil svoj prvý zvukový film. Potom sa mi celý svet vysmial! Bol to pre mňa strašný úder. Utiahol som sa do svojho domu, a keď som sa dozvedel, že banka ma chce pripraviť aj o ten, upadol som do malomyseľnosti a zúfalstva.
 Počas výstavby môjho zámku našli robotníci v skalách Čierneho kaňonu rozsadlinu, ktorá sa tiahla cez celý horský hrebeň až na druhú stranu a vyúsťovala na okraji Veterného údolia. Dal som túto prírodnú podzemnú chodbu zamurovať, ale potajomky som tam namontoval tajné dvere. Potom som ako Jonatán Rex kúpil pozemok na druhom konci tajného priechodu a postavil som si tam domček. Touto chodbou som mohol kedykoľvek vojsť a odísť zo zámku, a nik nemal podozrenie, že žijem dvojakým životom.
 V tých dňoch som často chodieval autom na dlhé samotárske vychádzky a usiloval som sa striasť hlbokej depresie. Jedného dňa som uháňal vysoko nad morom a odrazu mi skrsla v hlave skvelá myšlienka o fingovanej nehode.“
 „Tak vy ste sami pustili auto z toho útesu, však?“ prerušil ho Jupiter.
 Terrill prikývol.
 „Áno. Najprv som napísal list na rozlúčku a nechal som ho na takom mieste, kde ho musel určite niekto nájsť. Potom jednej tmavej búrlivej noci som naaranžoval nehodu: svoje auto som pustil do priepasti. Pravdaže, ja som v ňom nebol. Štefan Terrill bol mŕtvy. Aspoň pre svet. A pre mňa tiež. Aj pre mňa bol mŕtvy a pochovaný a chcel som, aby to ostalo tak. Okrem toho som si chcel udržať svoj zámok. Myšlienka, že by ho vlastnil alebo býval v ňom niekto iný, bola príliš bolestná.
 Hoci bol zámok prázdny, mohol som doň vojsť, kedykoľvek sa mi zažiadalo, podzemnou chodbou. Takže som bol pánom situácie, keď polícia viedla pátranie, a presvedčil som sa, ako vždy všetci rýchlo opustili zámok. Viete, keď som zámok staval, namontoval som v ňom rozličné zariadenia, aby som postrašil priateľov. Neskôr mi dobre poslúžili a pomohli mi rozšíriť chýr, že v zámku straší.
 Keď banka poslala svojich ľudí, aby sa zmocnili môjho majetku, privítal som ich, ako sa na strašidlo patrí. Čoskoro už ani nebolo treba odháňať strašením tých, čo vkročili do zámku. Odohnali ich vlastné predstavy. Len som sa zavše presvedčil, či hrozná povesť budovy nezaniká. A pre to, aby sa môj zámok zdal ešte nevyhovujúcej ši pre každého, kto by čo len pomyslel na to, že by ho mohol kúpiť, občas som zhadzoval kamene dolu úbočím na cestu.
 Plán sa mi daril. Nik nechcel od banky zámok kúpiť. Medzitým som začal šetriť peniaze, aby som si ho mohol kúpiť ja sám. Ako Jonatán Rex, chovateľ vzácnych vtákov, nadobudol som dosť peňazí, už som chcel vyplatiť zálohu... A vtedy ste prišli vy, chlapci.“
 Herec si vzdychol.
 „Boli ste oveľa húževnatejší ako ktokoľvek predtým,“ povedal.
 „Pán Terrill,“ spýtal sa Jupiter, ktorý dychtivo počúval, „telefonovali ste nám po našej návšteve u vás a zmenili ste hlas, akoby volalo strašidlo, aby ste nás poľakali?“
 Muž prikývol. „Myslel som, že to pomôže a že sem viac neprídete.“
 „Ako ste vedeli, že prídem v tú noc, a ako ste poznali, kto sme?“ spýtal sa Jupiter.
 Herec sa usmieval.
 „Tuná môj priateľ Karol Grant je mojou hliadkou,“ povedal. Územčistý muž prikývol. „Práve pri vchode do Čierneho kaňonu stojí malý, sotva viditeľný zrub. A býva v ňom Karol. Len čo zbadá, že niekto vchádza do kaňonu, zatelefonuje mi, a ja sa už náhlim podzemnou chodbou, aby som sa na návštevu pripravil.
 Keď mi hlásil, že hore kaňonom uháňa rolls-royce, usúdil som podľa jeho opisu, že to bude auto, o ktorom som čítal v novinách. A, pravdaže, čítal som aj to, že ty si ten šťastlivec, čo vyhral súťaž a má právo používať auto.
 V ten večer ste odišli dosť rýchlo. Prosím, nevysvetľujte si moje slová po zlom. Iní odišli ešte rýchlejšie. Vrátil som sa do svojho zrubu a hľadal som tvoje meno v telefónnom zozname. Keď som ho tam nenašiel, zavolal som telefónnu informačnú službu a zistil som, že máš telefón. Tak som vám zavolal.“
 „Och,“ vzdychol Jupiter a Peter sa poškrabal na hlave. Presne, ako vravel Jupiter. Odpoveď na záhady môže byť celkom jednoduchá - ak ju poznáme. Ale kým na ňu prídeme, môže sa zdať veľmi ťažká.
 „Tak preto Dlháň Norris so svojím spoločníkom - tí ďalší dvaja chlapci - tak rýchlo zdupkali zo zámku v ten večer, keď sme vás s Petrom prišli navštíviť,“ poznamenal Jupiter.
 „Áno, Karol ma varoval, a ja som si na nich počkal. Ale váš príchod takmer v tom istom čase nás zastihol nepripravených.“
 Pán Grant sa tváril rozpačito.
 „Rád by som vám to vysvetlil, chlapci,“ povedal. „Keďže ste šli hore autom, už som nemohol svojho priateľa včas upozorniť. Tak som rýchlo vkĺzol bočným chodníkom do kaňonu, aby som mohol pozorovať, čo sa bude diať. Videl som tých druhých chlapcov utekať a sledoval som, ako ich prenasledujete. Pritom som náhodou zhodil kameň a vy ste sa pozreli hore a zbadali ste ma.“
 „Tak to vás sme sa pokúšali chytiť!“ vybuchol Peter. „A vy ste zvrhli dolu tú skalu priamo na nás.“
 „To bola naozaj nešťastná náhoda,“ povedal vážne pán Grant. „Máme tam prichystané na kope kamene, ktoré zavše zhadzujeme na cestu, aby sme odradili prípadných kupcov. Pokúsil som sa za ne skryť, a vtedy jeden zletel. Nesmierne ma trápilo, či nie ste vážne zranení, hoci som vás videl vbehnúť do skalnej rokliny. Potom som zazrel koniec palice, ako sa vystrčil z hŕbky kameňov a zeminy, čo vám zatarasili východ... a usúdil som, že ste živí a zdraví. Ešte som počkal, kým stadiaľ bezpečne vyleziete. Keby ste sa boli dostali do ťažkej situácie, bol by som vám prišiel na pomoc.“
 Petrovi v tej chvíli nevedelo prísť na um nič, čo by ešte mohol povedať. Napokon, vysvetlenia pána Terrilla a pána Granta objasnili niekoľko záhad. Teraz bolo ľahké pochopiť, ako sa títo dvaja muži mohli na nich pripraviť, kedykoľvek navštívili zámok.
 Jupiter sa ešte stále mračil.
 „Myslím, že rozumiem mnohému, čo sa stalo,“ ozval sa. „No niektoré veci ešte stále zostávajú nejasné.“
 „Pýtajte sa, čokoľvek chcete,“ povzbudil ho herec. „Vydobyli ste si právo poznať pravdu.“
 „Keď sme vás vtedy popoludní navštívili, pán Terrill,“ povedal Jupiter, „mali ste na stole džbán čerstvej limonády, akoby ste nás boli čakali. Povedali ste, že ste osekávali suché kríky, a nebola to pravda. Sú to síce iba maličkosti, ale bol by som rád, keby ste ich objasnili.“
 Herec sa usmial. „Keď ste vyliezli z jaskyne,“ odvetil, „boli ste veľmi zamyslení a nezbadali ste môjho priateľa, ako vás sleduje na spiatočnej ceste k autu. Ukryl sa nablízku a začul, ako udávate šoférovi moju adresu. Len čo ste odfrčali, šiel mi zatelefonovať. Hneď som sa na vás prichystal. Z obloka mám výhľad na jeden úsek cesty do Veterného údolia. A ten váš starodávny rolls-royce so zlatými ozdobami poznať veľmi ľahko už zďaleka. Len čo som ho zbadal, pripravil som limonádu, potom som vybehol von a vkĺzol som do kríkov s mačetou v ruke, aby sa zdalo, že osekávam kríky. Pozoroval som vás, ako sa blížite po chodníku. V tej chvíli som si vlastne ešte nebol istý, ako sa k vám budem správať. Napokon som sa raz rozhodol, že budem k vám milý, ponúknem vám osviežujúci nápoj a pokúsim sa vzbudiť vo vás dojem, že v Strašidelnom zámku naozaj straší a že by ste sa ta vo vlastnom záujme nemali vracať.   Spomeňte si, prosím, že som sa všemožne snažil povedať vám tak málo neprávd, ako to len bolo možné. Pravdaže, povedal som, že Štefan Terrill je mŕtvy - ale on v mojej mysli naozaj bol mŕtvy. A ešte som povedal, že som sa zaprisahal nikdy viac neprekročiť prah zámku. Ani som neprekročil. Vchádzal a odchádzal som podzemnou chodbou. Keďže vchod do chodby bol v mojej klietke na vtáky, mohol som vkĺznuť do zámku a vykĺznuť z neho bez toho, že by si to niekto všimol. Dnes som sa tak ponáhľal, že som nechal otvorené dvere, a vtáky vleteli do podzemnej chodby.“
 Jupiter si opäť poťahoval spodnú peru.
 „Pán Terrill, tá cigánka, čo ste za nami poslali, aby nás vystríhala,“ povedal, „to bol váš priateľ Grant, preoblečený za starú cigánku, však?“
 „Správne, chlapče. Keď som sa dozvedel, že vy traja ste pátrači, hneď som vedel, že určite budete vytrvalí. A tak sa Karol prestrojil za cigánku a odkázal vám druhú výstrahu. Naozaj som dúfal, že vás zastraší a viac sa do zámku nevrátite.“
 „Práve to podnietilo moju zvedavosť, pán Terrill,“ povedal Jupiter zdvorilo. „Nikto pred nami nikdy podobné výstrahy nedostal. Čudoval som sa, prečo sme ich dostali práve my. Veď strašidlá nezvyknú ľudí vystríhať. Z toho som usúdil, že určite nejaká živá bytosť si neželá vidieť nás v blízkosti Strašidelného zámku. Keď som neskôr skúmal fotografie, ktoré zhotovil Bob, všimol som si, že brnenie v Hale ozveny nie je hrdzavé a že vo vašej knižnici vôbec nie je veľa prachu. Po toľkých rokoch by ho tam malo byť oveľa viacej. Vyzeralo to tak, akoby sa niekto tajne staral o všetky predmety v Strašidelnom zámku. A človekom, ktorému na zámku muselo najviac záležať, bol jeho majiteľ Štefan Terrill. Napokon som prišiel na to, že musíte žiť, pane. Je pravda, že ste ma dnes večer zviedli z pravej stopy, pretože keď ste nás chytili, predstierali ste, že patríte k bande medzinárodných pašerákov. Domnievam sa, že vy ste boli Arab, orientálec a Angličanka a pán Grant bol druhý Arab a stará cigánka. Je to tak?“
 „Áno, chlapče.“ Štefanovi Terrillovi sa zablyslo v očiach. „Použili sme niektoré z mojej veľkej zbierky parochní a kostýmov. Chcel som vám dať poriadnu príučku, aby ste si ju navždy zapamätali. Myslel som, že ak vám namiesto obyčajných strašidiel bude hroziť pomsta bandy pašerákov, vzdáte sa pátrania v Strašidelnom zámku. Boli ste naozaj čoraz dotieravej ši! No a to je už vlastne všetko. Chcete sa ešte na niečo spýtať?“
 „Ešte na veľa vecí,“ spustil teraz Peter. „Predovšetkým nám povedzte o tom oku, čo sa na nás prvý večer dívalo z obrazu.“
 „To bolo moje oko,“ povedal Štefan Terrill. „Za obrazmi je tajná chodba. A v tom obraze bola malá dierka.“
 „Ale keď sme neskôr s Bobom obraz prezerali,“ dokazoval Peter, „nebola v ňom nijaká dierka.“
 „Keď ste utiekli, zavesil som tam iný podobný obraz,“ odvetil Terrill. „Pre prípad, že by ste sa náhodou vrátili a chceli ho preskúmať.“
 „A čo Modrý prízrak?“ spýtal sa Peter. „A starý organ, vyludzujúci tie záhadné tóny? A Hmla strachu? A strašidlo v zrkadle? A studený prievan v Hale ozveny?“
 „Nerád vám to prezrádzam,“ povedal herec. „Je to tak, ako keď má kúzelník vysvetľovať, ako robí svoje triky. Potom už nie sú také zaujímavé. Ale vy ste si vydobyli právo, dozvedieť sa pravdu, a ak naozaj chcete...“
 „Myslím, že ja by som vedel vysvetliť niektoré z postupov, ktoré ste použili, pane,“ prerušil ho Jupiter. „Studený prievan bol prúd schladeného vzduchu, vháňaného dierou v stene. Záhadná hudba vychádzala z magnetofónu, na ktorý bol napojený amplión, umiestený za organom. Modrý prízrak bol pravdepodobne urobený z gázy, pokrytej svetielkujúcim náterom. Hmla strachu bol bezpochyby nejaký chemicky vyrobený dym, prerážajúci do tajnej chodby malými dierkami v stene.“
 „Máš pravdu, chlapče,“ pripustil Štefan Terrill. „Predpokladám, že keď si si už raz uvedomil, že za strašidelnými úkazmi sa skrýva ľudská činnosť, potom si už mohol ľahko uhádnuť, ako sa tie triky robia.“
 „Áno, pane,“ povedal Jupiter. „A strašidlo v zrkadle, to ste nám asi premietli z nejakého filmu. Ale jedna vec mi nie je jasná. Ako sa vám podarilo vyvolať v zámku ten pocit nervozity a strachu?“
 „Prosím vás, nežiadajte odo mňa, aby som vám povedal všetko,“ odvetil herec. „Niektoré svoje tajomstvá by som si rád nechal pre seba. Vypátrali ste toho dosť na to, aby ste mohli zničiť všetky moje plány... Chcem vám niečo ukázať. Pozrite!“
 Prudko otvoril dvere, v ktorých pred chvíľou zmizol, aby sa prestrojil zo strašného Šeptoša na Štefana Terrilla. Za dverami sa zjavila obliekáreň. Na stenách viseli kostýmy od výmyslu sveta a na stojanoch boli do výšky poukladané parochne. A v jednom kúte bola obrovská kopa okrúhlych plechových škatúľ, používaných na úschovu filmov.
 „Tu, v tejto miestnosti,“ povedal herec, „...tu je skutočný Štefan Terrill. Tie kostýmy. Tie parochne. Všetky tie filmy, uschované v plechových škatuliach. To som naozaj ja. Štefan Terrill je iba nástroj, ktorý pretváral tie kostýmy a parochne na neznáme postavy, aby poskytoval zábavu, plnú vzrušenia a pôžitku miliónom ľudí na celom svete. Dlhé roky bol Strašidelný zámok mojou poslednou pýchou. Tu sa mi ľudia nevysmievali - tu som im ešte vždy naháňal strach. A po celý ten čas som cvičil. Vyliečil som sa zo šušlania. Naučil som sa rozprávať hlbším hlasom. Teraz, keď chcem, viem hlasom napodobniť strašidlo, ženu, piráta, Araba, Číňana - a veľa iných postáv. Sníval som o návrate na filmové plátno.
 Ale prešli roky, a filmy, v akých som hrával, vyšli z módy. Teraz sa hrôzostrašné filmy uvádzajú často len preto, aby ľudí rozosmiali. K starým nemým filmom, čo vysielajú v televízii, pridávajú smiešne hlasy a zvuky, aby boli ešte komickejšie. A ja odmietam degradovať svoj talent len na zdroj lacného smiechu!“
 Pán Terrill bol veľmi vzrušený. Udieral si päsťou do dlane a ťažko dýchal. „Ale teraz mi už neostáva celkom nič. Už nemôžem byť ani prízrakom Strašidelného zámku. Aj o ten zámok ma oberú. Nemôžem byť ani Šeptošom. Naozaj neviem, čo si počnem.“
 Stíchol a snažil sa ovládnuť. A znova sa ozval Jupiter, ktorý si medzitým skoro rozmliaždil peru.
 „Pán Terrill,“ spýtal sa, „v tamtých škatuliach sú všetky vaše nádherné hrôzostrašné filmy, ktoré ste nakrútili a ktoré už dlhé roky nikto nevidel?“
 Herec prikývol a uprene sa naňho zahľadel.
 „Na čo myslíš?“ spýtal sa.
 „Mám výborný nápad, ako by ste mohli dostať zámok nazad a ďalej zabávať ľudí strašením,“ povedal Jupiter. „Viete...“

 A Jupiter, ako zvyčajne, prišiel na neuveriteľne dobrú myšlienku