Sedem lietajúcich stôp
Dodávkové auto uháňalo k strmým, neúrodným kopcom za Hollywoodom. Peter a Bob sa nezmohli ani na slovo.
„Varovala som vás, chlapci,“ povedala žena po chvíli. „Ale vy ste si nedali povedať.“
Vtedy si Bob uvedomil, kde počul jej hlas - v telefóne, keď Jupiterovi i jemu radila, aby sa nestavali pánu Claudiusovi do cesty.
Konečne, keď už boli dobre ďaleko medzi kopcami, Peter sa odvážil prehovoriť.
„Smiem sa vás na niečo opýtať, pán Claudius? Ako ste odstránili Fitcha a auto?“
„Jednoducho, chlapče,“ zachechtal sa tučný muž. „Zašiel som do požičovne áut a zadovážil som si auto, ktoré nie je také nápadné ako môj ranger. Tam som objavil úžasný rolls-royce, na ktorom jazdíte. Dozvedel som sa aj o prenosnom telefóne v aute. Dnes sme vás sledovali, a zatiaľ čo ste boli v dome, zavolal som z obchodu na rohu váš prenosný telefón. Povedal som Fitchovi, že volám z domu, kde chlapci ostávajú na obed, a že ho nebudú potrebovať do poobedia. A tak odišiel.“
„Claude,“ ozvala sa žena, zrejme jeho manželka, „nemyslíš...“
„Nie, nemyslím!“ skočil jej do reči tučný muž. „Dávaj pozor na cestu. Pozeráš sa do spätného zrkadla?“
„Áno. Spočiatku som videla malé auto, ako nás sleduje, ale stratilo sa.“
„Dobre. Tu zaboč.“
Dodávkové auto spomalilo, zabočilo a ocitlo sa na prázdnom, dlhom priestranstve medzi kopcami. Stál tam dom a pri ňom garáž pre dve autá. Žena zatiahla auto do garáže a zastavila.
„Vystupovať, chlapci moji šikovní, vystupovať,“ povedal Claudius. „Ale neponáhľať sa.“
Bob a Peter pomaly vystupovali, sledovaní pánom Claudiusom.
V druhej polovici garáže bol čierny ranger, športové auto, ktoré viedol pán Claudius vtedy, keď ho Peter videl.
Pán Claudius ich viedol do domu, do veľkej obývačky, ktorá bola zariadená dosť skromne. Na jednom konci stáli na veľkom stole štyri klietky a v nich papagáje so žltými hlavami. Papagáje boli skľúčené a nevšímavé. Ani jeden z nich sa neozval, dokonca ani vtedy, keď pán Claudius k nim pridal klietku s Robinom Hoodom.
Bob a Peter sa posadili na veľkú pohovku a oproti nim si sadol pán Claudius, skúšajúc prstom konček noža.
„Teraz sa chcem dozvedieť niekoľko vecí, moji prefíkaní, sliediví lotríci,“ ozval sa. „Mám päť zo siedmich papagájov, ktoré vycvičil John Silver. Dostanem aj ostatné. Určite ich dostanem. Ale teraz by som chcel vedieť, ako si vás Huganay najal, čo všetko vie?“
„Huganay?“ zažmurkal Peter. Bob nechápavo otvoril ústa. Kto bol Huganay?“
„Nerobte sa, že ho nepoznáte,“ netrpezlivo povedal pán Claudius. „Huganaya, Francúza, jedného z najnebezpečnejších zlodejov obrazov v celej Európe. Viem určite, že mi je na stope.“
„Je ten pán Huganay,“ opýtal sa, „strednej výšky, tmavovlasý, s malými fúzikmi a má francúzsky prízvuk?“
„To je on!“ povedal Claudius. „Poznáte ho teda!“
„Naozaj ho nepoznáme,“ odvetil Peter. Potom opísal zrážku na súkromnej ceste pána Fentrissa, keď sa rolls-royce len-len stačil vyhnúť, a vyrozprával, ako sa muž v aute zaujímal o papagája Billyho Shakespeara a ako sa chcel vyhnúť polícii.
„Áno,“ povedal pán Claudius, „Huganay by sa chcel vyhnúť polícii. Ale nechápem, čo s tým máte vy. Ak nepracujete pre Huganaya, prečo sa teda zaujímate o tieto papagáje?“
Keď Peter vysvetlil, ako sa Traja pátrači dostali k pánu Fentrissovi a ako sľúbili, že mu pomôžu nájsť Billyho Shakespeara, pán Claudius už nevyzeral tak hrozivo. Dal si dolu okuliare a utrel ich. Teraz to už bol len veľmi zmätený tučný muž, ktorý k nim prehovoril tichým hlasom.
„Bol som presvedčený, že pracujete pre Huganaya!“ povedal, potriasajúc hlavou. „V ten deň, keď som sa vracal domov, zbadal som Huganaya na rohu, ako ma pozoruje. Keď som vošiel do bytu, bolo vidieť, že ho niekto prehľadal. Mal som pravdu!“
Pozrel na svoju ženu.
„Ty si mi povedala, že si to namýšľam! Ale Huganay mi bol skutočne na stope. Bol v mojom byte a prečítal si moje poznámky.“
„Áno,“ vzdychla si žena. „Niet pochýb o tom, že ide po nás. Ale som si istá, že o tomto mieste nevie.“
„Nie,“ prisvedčil pán Claudius. „Našťastie,“ povedal chlapcom, „prenajal som si tento domček, aby som tu mohol mať papagáje. Ranger som nechal tu a prenajal som si starý sedan, ktorý si Huganay tak ľahko nevšimne. Vie, že mám rád rangery. Potom, hneď nasledujúci deň, som sa dopočul, že vy, chlapci, sa pokúšate nájsť moje auto. Dozvedel som sa to od správcu domu, pretože jeho syn sa ho vypytoval, kde je môj ranger. Otec mu však povedal, aby nestrkal nos do záležitostí nájomníkov, a tak som tam bol v bezpečí.“
„Ja som sa chlapca povypytovala, a tak som si zistila vaše číslo. Potom som vám zavolala, aby som vás varovala,“ povedala pani Claudiusová. „Môj manžel bol veľmi rozčúlený a ja som sa bála, že by sa niečo mohlo stať, keby sa s vami znovu stretol.“
„Áno,“ povzdychol si tučný muž. „Som hrozný, keď sa nahnevám. Neviem sa kontrolovať. Ohrozujem ľudí. Skoro som sa zbláznil,“ prešiel si rukou po čele, „keď som videl, že Huganay, taký šikovný a nebezpečný chlap, je mi na stope. A keď som sa s vami znovu stretol v dome pána Sáncheza, bol som presvedčený, že pracujete pre Huganaya.“
Zrazu si uvedomil, že ešte stále drží v ruke hrôzostrašnú dýku, a odložil ju.
„Myslím, že ju nepotrebujem,“ poznamenal. „Ale teraz neviem, čo robiť. Vonkoncom neviem. Mám toľko problémov... toľko problémov...“
Posledné slovo povedal takmer pošepky. Zhlboka si vzdychol. Potom sa ozvala jeho žena.
„Claude,“ povedala, „je načase, aby si sa začal správať rozumne. Toto sú milí chlapci, ktorí ti nechcú nijako ublížiť. Navrhujem, aby si sa im ospravedlnil. Mohol by si ich dokonca požiadať o pomoc. Mne sa zdá, že v tejto záležitosti preukázali veľkú inteligenciu. Našli pána Sáncheza, našli toho papagája, ktorého si ty nemohol nájsť.“ Ukázala na Robina Hooda, ktorý bol schúlený na bidielku ako ostatné.
„Áno, máš pravdu.“ Pán Claudius si utrel tvár veľkou vreckovkou. „Chlapci, dovolíte, aby som sa vám pokorne ospravedlnil? Mám ťažkosti so svojou povahou. Strašne sa hnevám, keď sa mi niečo nedarí, a táto vec znamená pre mňa tak veľa. Mal by som byť pokojný. Môj žalúdok je v takom stave, že si vyžaduje pokoj. Ale ja jednoducho nemôžem!“
Peter a Bob si vymenili pohľady. Bob prehovoril za obidvoch.
„Prijímame vaše ospravedlnenie, pán Claudius,“ povedal. „Ale čo bude s pánom Fentrissom a slečnou Waggonerovou? Ukradli ste im papagáje, zviazali ste pána Fentrissa, a... nuž niekoľkokrát ste porušili zákon.“
Pán Claudius si znovu utrel tvár.
„Pokúsim sa s nimi pomeriť,“ vyhlásil. „Naozaj sa vynasnažím, a záleží na nich, či mi odpustia, alebo nie. Ale najprv musím vysvetliť, prečo som to urobil. Viete, ukradol som tie papagáje, pretože ich musím mať. Jednoducho musím. Sú to úžasne dôležité stopy a vedú k neoceniteľnému pokladu, ktorý John Silver pred smrťou skryl!“
Bob ihneď pochopil. Jupiter mal už včera na jazyku svoju teóriu. A teraz Bob uhádol, o čo v nej šlo.
„Pán Claudius,“ opýtal sa, „tých sedem vtákov, to sú hovoriace stopy, však? Slová každého z nich vytvárajú samostatnú stopu a poklad sa dá nájsť tak, že ich všetky musíte dať dokopy a vylúštiť, čo znamenajú?“
„Áno,“ odvetil pán Claudius. „Viete, John Silver si zo mňa urobil žart. Najfantastickejší vo svojom živote. Zanechal mi sedem rozprávajúcich vtákov so záhadnými odkazmi, ktoré musím rozlúštiť, aby som objavil jeho ukrytý poklad! Nikto iný by nevymyslel takú vec. Ale na neho sa to podobá dokonale. Presne takto pracovala jeho vynikajúca, ale čudácka myseľ.“
„Claude,“ prerušila ho manželka, „chlapci pochopia omnoho lepšie, ak začneš od začiatku. Ja zatiaľ pripravím niečo na zahryznutie. Určite ste všetci hladní.“
Bob i Peter si zrazu uvedomili, že sú veľmi hladní. Ale takisto boli veľmi rozrušení tým, že sa konečne dozvedia, čo sa skrýva za záhadou rozprávajúcich vtákov.
„Vy ste poznali pána Silvera v Anglicku?“ opýtal sa Bob.
„Asi pred dvoma rokmi,“ povedal pán Claudius, „som u seba zamestnal Johna Silvera, aby kupoval a predával vzácne umelecké predmety. To bolo v Londýne. Silver bol vysokovzdelaný, ale výstredný človek. Mal zvláštny zmysel pre humor, a preto nikdy nemohol zostať dlho na jednom mieste. Nakoniec bol prinútený zarábať si na živobytie tým, že predával novinám a časopisom vtipy a hádanky.
Potom prišiel pracovať ku mne. Veľmi dobre sa vyznal v umení i literatúre. Prijal som ho, aby chodil na dražby a kupoval pre mňa predmety, ktoré bude považovať za cenné.
Jedného dňa priniesol obraz. Bol to celkom obyčajný obraz, na ktorom boli dva papagáje so žltými hlavami, sediace na vetvičke. Zaplatil zaň veľkú sumu. Nuž, ako viete, som veľmi prchký. Nahneval som sa. Vynadal som mu do bláznov a prepustil som ho.
John Silver - nebolo to jeho skutočné meno, používal ho len ako hádankár - mi povedal, že je presvedčený, že papagáje sú namaľované na staršej, omnoho vzácnejšej maľbe. Povedal, že to dokáže. Možno ste už počuli o tom, že jeden obraz sa namaľuje na druhý niekedy preto, aby sa zakryl prvý obraz?“
Peter o tom nepočul, ale Bob prikývol.
„Nuž,“ pokračoval pán Claudius, „to sa stalo i v tomto prípade. John Silver zotrel papagáje z obrazu. O niekoľko dní sa vrátil, aby mi ukázal prekrásny malý obrázok mladej pastierky, ktorá ošetruje ovečku. Namaľoval to zrejme jeden z veľkých maliarskych majstrov. Hneď som vedel, že je hoden nie menej ako stotisíc dolárov, aj keď bol taký malý.“
„Bože!“ vykríkol Peter. „Toľko peňazí za obraz. V obchode si ho môžem kúpiť za dolár deväťdesiatosem centov i s rámom.“
„To sú len reprodukcie,“ povedal Bob. „Metropolitné umelecké múzeum v New Yorku raz zaplatilo vyše dvoch miliónov dolárov za obraz holandského maliara Rembrandta.“
„Pána!“ užasol Peter. „Dva milióny dolárov za obraz?“
„Teraz prejdeme k nešťastnej časti príbehu,“ pokračoval pán Claudius. Prerušila ho jeho žena, ktorá priniesla na podnose obložené chlebíčky, dva poháre mlieka a dve šálky kávy. Každý sa sám obslúžil, a potom muž pokračoval v rozprávaní príbehu.
„John Silver povedal, že obraz patrí teraz jemu, pretože som ho prepustil. Ja som mu povedal, že patrí mne, pretože ho kúpil za moje peniaze, keď bol u mňa zamestnaný. Navrhol, že sa so mnou rozdelí napoly.“
„To by hádam bolo spravodlivé,“ povedal Peter. „Koniec koncov, on ho našiel.“
„To bolo čestné,“ vyhlásila pevne pani Claudiusová. „Ale Claude sa nikdy nevie ovládať, keď mu niekto odporuje.“
„Áno,“ žalostne súhlasil tučný muž. „Vyhrážal som sa Johnovi Silverovi žalárom. Odišiel i s prekrásnym obrazom. Šiel som na políciu a udal som ho. Ušiel. Neskoršie som sa dozvedel, že obraz prepašoval za hranice na nákladnej lodi. A tak obraz s prekrásnou pastierkou zmizol.“
„Sám si si bol na vine,“ povedala pani Claudiusová.
„Nuž, chlapci, upozornil som všetkých obchodníkov s umeleckými predmetmi, aby si dali pozor na Johna Silvera a obraz. Ale ten sa, samozrejme, nikdy nezjavil. Zdá sa, že sa skrýval tu, v Kalifornii.“
„Áno, pane,“ prikývol Bob. „Býval u pána Sáncheza. Bol veľmi chorý. Mal plochú kovovú skrinku a pánu Sánchezovi povedal, že je v nej kus dúhy a pod dúhou kopa zlata a že sa nemôže odvážiť ju predať.“
„Skvelý opis,“ povedal pán Claudius, „pretože obraz je taký nádherný, akoby bol namaľovaný dúhovými farbami. Teda, nakoniec som dostal od Johna list. Bolo v ňom napísané, že keď dostanem tento list, nebude nažive, ale obraz uložil na bezpečné miesto. Oznámil mi, že ak ho budem chcieť nájsť, budem musieť rozlúštiť hádanku. To bol jeho posledný žart, žart na môj účet, a mal z toho veľkú radosť, keď ho vymýšľal.
Vo svojom liste vysvetľoval, že vycvičil šesť papagájov so žltými hlavami a jedného zvláštneho papagája tak, aby vedeli zopakovať odkaz. Mal som prísť do Ameriky a zaplatiť pánu Sánchezovi tisíc dolárov za vtáky. Potom som ich mal prinútiť hovoriť a rozlúštiť hádanku, ukrytú v ich odkazoch, tá mi vraj povie, kde mám hľadať svoju stratenú Pastierku. Vymyslel to tak preto, písal, že na pôvodnom obraze, pre ktorý sme sa pohádali, boli zobrazené dva papagáje so žltými hlavami.“
„Myslím, že vás takto chcel potrestať za to, ako ste s ním zaobchádzali,“ pripomenul Peter.
„Presne tak. Ale i tak by sa nebolo stalo nič zlé, keby som bol mal šťastie. Ako viete, neprišiel som, a pán Sánchez nakoniec predal papagáje. Bol som totiž obchodne v Japonsku, a list na mňa čakal v mojom londýnskom obchode niekoľko týždňov. Keď som si ho prečítal, veľmi som sa rozčúlil a hneď som sa náhlil sem, do Kalifornie. Iste som niečo spomenul aj na verejnosti. Huganayovi, zlodejovi obrazov, sa to dostalo do uší a začal ma sledovať.“
Pozrel na svoju ženu a tá prikývla.
„Huganay vie vyňuchať príležitosť,“ povedala tvrdo. „Áno, je nám na stope a nezastaví sa pred ničím.“
„Ale to nie je ten najväčší problém,“ pokračoval pán Claudius, hryzúc si peru. „Keď som zistil, že pán Sánchez predal papagáje, skoro som sa zbláznil od sklamania. Pretože je nevzdelaný, nemal nijaké záznamy o tom, komu ich predal. Ale na mape mi ukázal približne oblasť, a tak som začal chodiť z domu do domu a vypytovať sa, či niekto kúpil v poslednom čase papagája od mexického podomového obchodníka. Podarilo sa mi nájsť dva: Sherlocka Holmesa a Kapitána Kidda.
Majitelia ich radi predali, pretože odvtedy, ako sa s nimi Mexičan rozlúčil, papagáje boli mrzuté a nechceli povedať ani slovo.
Potom som zháňal ostatných, v ustavičnom strachu, že niekto nájde môj prekrásny obraz skôr, ako sa mi podarí objaviť, kde ho John Silver ukryl. Potom jedného dňa, keď som šiel do domu pána Fentrissa, uvidel som cez oblok papagája so žltou hlavou. Na zazvonenie mi nikto neotvoril. Bál som sa, že tentoraz mi majiteľ nebude chcieť predať papagája, a tak som sa impulzívne, nerozvážne vlámal dnu a vtáka ukradol.
Ale nechcel hovoriť! Nepovedal ani slovo! Vymyslel som si plán. Vrátil som sa k pánu Fentrissovi a predstieral som, že som od polície. Povedal mi nielen slová, ktoré hovorí Billy Shakespeare, ale aj to, kde môžem nájsť Malú Bo-Peep, a že mexický podomový obchodník, pán Sánchez, keď odchádzal, mal ešte Čiernu Bradu.
Prirodzene, bol som veľmi vzrušený a prezradil som sa. Pán Fentriss začal byť nedôverčivý. V tom okamihu som zbadal na cestičke dvoch chlapcov. Nemohol som si dovoliť, aby ma chytili. Zviazal som pána Fentrissa a zapchal som mu ústa, ale slabo, takže sa mohol skoro vyslobodiť. Potom som vás, chlapci, zadržal a poslal preč. Len čo ste odišli, ušiel som aj ja.
Hneď som išiel vziať Bo-Peep, aby pán Fentriss nestačil varovať slečnu Waggonerovú. Dom bol prázdny. Bo-Peep som tiež musel ukradnúť, nebolo iného východiska. Práve som sa vzďaľoval pomedzi stromy, keď som zbadal dvoch chlapcov, vracajúcich sa so slečnou Waggonerovou.“
„To som bol ja a Jupiter Jones,“ vyčítavo povedal Peter. „To ste vy hodili do nás ten kus škridlice?“
„Áno, áno.“ Pán Claudius si prešiel rukou po čele. „Prosím vás, odpusťte mi. Nechcel som vás zraniť, len nastrašiť.“
„Táto vec len posmelila Jupitera v jeho rozhodnutí,“ povedal Peter.
„Samozrejme. Ale nechajte ma dokončiť. Len čo som mohol, šiel som znovu navštíviť pána Sáncheza. Medzitým som si uvedomil, že Huganay je niekde nablízku, a preto som skryl ranger a prenajal si starý sedan.
Keď som prišiel, nechcel som ublížiť pánu Sánchezovi, hoci to tak mohlo vyzerať. Veľmi kašľal a ja som mu chcel pomôcť posadiť sa a zmierniť záchvat. Ale potom ste prišli vy a napadli ste ma, tak som musel utiecť.
Doteraz som bol presvedčený, že pracujete pre Huganaya. Čo iné som si mohol myslieť? On bol jediná osoba, ktorá o obraze mohla vedieť.
Uvedomil som si, že sa musím skrývať. A tak som si pri najbližšej príležitosti prenajal staré dodávkové auto. Mohol som na ňom jazdiť bez toho, že by ma niekto videl, pretože za volantom bola moja žena. Zdvojnásobil som svoje úsilie nájsť vtáky, ktoré ešte stále chýbali. Dnes ráno, keď sme prechádzali tou hollywoodskou štvrťou, zbadal som váš rolls-royce a sledoval som ho. Je to veľmi nápadné auto.“
„Áno, myslím, že je,“ povedal smutne Bob. „Každý si ho všimne.“
„Zaparkovali sme a pozorovali. Videl som vašu potýčku s tým vysokým, chudým chlapcom, ktorý zrejme získal Zjazvenú Tvár.“
„Dlháň Norris!“ znechutene povedal Peter. „Urobil nám to, pretože žiarli na Jupitera a vždy chce nad ním vyniknúť.“
„Odišiel so Zjazvenou Tvárou v modrom aute. Predstavte si moje zúfalstvo! Chcel som ísť za ním. Ale aj vás som chcel sledovať. Nakoniec som sledoval vás a jeho som nechal odísť. Nazdával som sa, že ho nepotrebujeme, pretože ako prechádzal okolo nášho zaparkovaného nákladného auta, papagáj vykvákal svoj odkaz. Drahá, čo povedal?“
Pani Claudiusová pozrela do papiera, ktorý mala vo vrecku.
„Hovoril: ,Nikdy nedám pijavici ľahkú šancu!'“
„To je starý slangový výraz a ako stopa je dokonale nezrozumiteľný,“ vyjadril sa pán Claudius. „Nuž teda sledoval som vás, pomocou ľsti som poslal preč vaše auto, a... tak sme tu. A všetko to bolo márne... márne.“
„Ako to myslíte, prečo márne?“ opýtal sa Bob.
„Mám päť zo siedmich vtákov,“ povedal pán Claudius. „A doteraz poznám len odkazy, ktoré pán Silver naučil Billyho Shakespeara a Zjazvenú Tvár. Ostatné mi nechcú rozprávať. Nebudú hovoriť. Nič nepovedia! Vyzerá to tak, že nikdy!“