Šialená jazda
O pol hodiny vyrazili na dodávkovom aute. Pán Claudius šoféroval a všetci boli veľmi veselí. Peter a Bob sedeli na prednom sedadle. Klietky s piatimi papagájmi viseli na tyči, ktorú upevnili v zadnej uzavretej časti auta, a pani Claudiusová sa viezla vzadu, aby na ne dohliadla.
Bola to dlhá cesta z miesta v horách za Hollywoodom, kde sa ukrýval pán Claudius, k domu na nížine pri pobreží, kde býval Carlos so strýkom. Ale predpokladali, že sa ta dostanú najneskôr okolo štvrtej.
Po niekoľkých minútach, ako sa skrúcali osamelou hradskou dolu kopcom, zakričala pani Claudiusová zo zadnej časti dodávkového auta na svojho manžela znepokojeným hlasom.
„Claude! Pozerala som oblokom na zadných dverách. Sleduje nás nejaké auto!“
„Nás, že sleduje?“ Tučný muž nazrel do spätného zrkadla upevneného na prednom blatníku. „Drahá, ja nič nevidím.“
„Tam je, za zákrutou. Asi štyristo metrov za nami.“
„Áno, vidím ho,“ povedal. „Veľká sivá limuzína. Si si istá, že nás sleduje?“
„Neviem určite,“ zaváhala jeho žena. „Ale tak to vyzerá.“
„Sivá limuzína?“ vzrušene sa opýtal Peter. „Dovoľte mi pozrieť sa.“ Do vonkajšieho spätného zrkadla sa nemohol pozrieť. Nakoniec to vyriešil tak, že na svojej strane otvoril dvere, vyklonil sa a Bob ho chytil okolo pása.
„Nevidím...“ začal. Potom: „Doháňa nás! Vyzerá takisto ako auto, ktoré sme stretli na súkromnej ceste pána Fentrissa!“
„Huganay!“ zaúpel Claudius. „Ide po nás! Čo urobíme?“
„Nedaj sa predbehnúť, pokiaľ neprídeme do mesta!“ prikázala mu ostro jeho žena.
„Ešte osem kilometrov nebude nijaké mesto,“ povedal pán Claudius. „Len osamelé kopce. Ale urobím, čo budem môcť.“
Pridal plyn a staré nákladné auto sa začalo rútiť dlhou krivolakou cestou cez kopce.
Do zákruty zabočilo tak prudko, že obidvaja chlapci vleteli do rohu k dverám. Zozadu bolo počuť papagáje, ako znepokojene škriekajú. Pán Claudius sa nakláňal nad volantom, pevne ho zvieral, pneumatiky kvílivo zaškrípali zakaždým, keď sa ocitli v zákrute. V jednej zákrute uvideli pod sebou asi tridsať metrov hlboký zráz, od ktorého ich oddeľovalo len chatrné ochranné zábradlie na okraji cesty. Dodávkové auto sa kúsok šmýkalo pozdĺž ochranného zábradlia a skočilo späť na cestu, zatiaľ čo Bob a Peter ťažko pregĺgali a srdcia im divo búšili.
„Huganay je teraz rovno za nami!“ kričala pani Claudiusová. „Chce nás predbehnúť.“
„Vidím ho v zrkadle,“ zašomral jej muž. „Robím, čo môžem.“
Zamieril s autom do stredu cesty. Vzadu zahučal klaxón a zaškrípali brzdy. Sivá limuzína, ktorá ich chcela predbehnúť, sa stiahla. Dodávkové auto sa rútilo dolu horskou cestou, nakláňajúc sa v zákrutách z boka na bok a držiac sa stredu, aby ho auto vzadu nemohlo predbehnúť.
Vtom vpredu na dlhom úbočí zbadali veľké dieselové nákladné auto, ktoré sa hnalo priamo na nich.
„Pozor!“ zajačal Bob. Pán Claudius skrútol volant. Dostali sa na správnu stranu cesty a preleteli popri nákladnom aute takou rýchlosťou, že sotva stačili zachytiť prekvapený výraz na šoférovej tvári.
Sivá limuzína sa tiež vyhla veľkému nákladnému autu a prefrngla popri ňom. Potom prudko pridala plyn, a už jej motor reval vedľa nich. Bob a Peter, plní strachu o svoje životy, zbadali v limuzíne troch mužov a chlapca. Peter spoznal muža, ktorý bol k nim najbližšie, a mával, aby zastali. Bol to Huganay. Ale obidvaja spoznali aj bledú tvár, pritlačenú na oblok zadných dvier. Bola to chudá tvár s dlhým nosom, na ktorej sa zračilo víťazstvo i strach. Bola to dobre známa, i keď nie veľmi obľúbená tvár E. Skinnera Norrisa.
„Dlháň Norris!“ vybuchol Peter. „Počkaj, až ťa dostanem! Ja ti ukážem!“
Ale v tom okamihu to vyzeralo tak, že už nikdy nebude mať príležitosť ukázať mu. Dostali sa na úsek cesty, kde strmé úbočie na ich strane klesalo stovky metrov k malému potoku. Sivá limuzína ich centimeter po centimetri pritláčala k okraju.
„Musím zastaviť. Huganay nás zabije!“ kričal pán Claudius, stláčajúc brzdy. Dodávkové auto zastalo niekoľko centimetrov od kraja a limuzína tesne vedľa, tak blízko, že ich v aute doslova uväznila. Nemohli vyjsť ani jednými dverami. Na jednej strane sa otvárala pod nimi hlboká priepasť, na druhej strane im nedovolila otvoriť dvere sivá limuzína.
Z nej sa na nich usmieval dobre oblečený Francúz, bafkajúci cigaru.
„Á, Claudius,“ povedal, predstierajúc dobrú náladu. „To je fantastické, že ťa stretávam. Tá Amerika nakoniec ani nie je taká veľká.“
„Čo chceš, Huganay?“ opýtal sa tučný muž. Potil sa a tvár mal bledú. „Teda, skoro si nás zabil.“
„Nezmysel,“ odvetil Huganay. „Vedel som, že zastavíš. Mám taký dojem, že máš v aute papagáje. Zbožňujem papagáje, preto ťa rád zbavím zodpovednosti. Adams, prejdi dozadu a vyber papagáje z dodávky.“
„Áno, pane!“ Malý chlap, ktorý sedel za volantom, vykĺzol von a prešiel dozadu, odkiaľ sa ozývali hlasné protesty pani Claudiusovej.
„Daj mu vtáky, Olívia!“ zakričal pán Claudius svojej žene. „Nedá sa nič robiť.“
Peter a Bob videli, ako podáva mužovi na ceste päť klietok. Videli aj tvár E. Skinnera Norrisa, na ktorej, keď už pominulo nebezpečenstvo, sa zračila radosť z víťazstva. Otvoril na limuzíne zadné okienko, takže sa mohol s nimi rozprávať.
„Ha!“ vysmieval sa. „Pátrači! Aké ste vy smiešne decká! Pomáhate vlastne podvodníkovi.“
Bob a Peter ho nepovažovali za hodného odpovede. Adams už mal všetky klietky na ceste vedľa auta, ale čakal.
„Šéf,“ povedal, „klietky zaberajú veľa miesta. Ten chalan zavadzia.“
„Nedá sa nič robiť, chlapče,“ povedal Huganay, „choď von.“
„Ja mám ísť von?“ Dlháň Norris bol ohromený. „Veď ja vám pomáham.“
„Už ťa nepotrebujeme. Laster, vyhoď ho.“
„Rozkaz, šéfko,“ povedal tretí muž v limuzíne. Bol to silný, hrozivý boxer, ktorý sedel s Dlháňom na zadnom sedadle. Stačil okamih, a Dlháň už letel z auta tak prudko, že skoro padol na cestu.
Keď znovu nadobudol rovnováhu, obrátil sa na Huganaya. Vyzeral skoro smiešne so zdeseným výrazom na tvári.
„Ale sľúbili ste mi odmenu stopäťdesiat dolárov,“ namietal, „keď vysliedim tohto zločinca a pomôžem vám dostať papagáje.“
„Pošli účet, fagan,“ uškrnul sa Adams. Práve naložil do limuzíny poslednú klietku s papagájom. „Hej, šéf, jeden chýba. Ten tmavý tu nie je.“
„Nie je?“ Huganay sa vyklonil z auta tak, že len niekoľko centimetrov oddeľovalo jeho tvár od bledej tváre pána Claudiusa.
„Claude,“ povedal hlbokým hlasom, ktorý znel hrozivo, „kde je Čierna Brada? Musím mať všetkých sedem vtákov, aby bol odkaz úplný.“
„Ty si sa teda dostal do môjho bytu a prečítal si moje poznámky?“ osmelil sa tučný muž. „Tak si mi prišiel na stopu!“
„Claude,“ opakoval ten druhý, „kde je Čierna Brada? Musím mať všetkých sedem.“
„Neviem!“ kričal pán Claudius. „Nevidel som ho!“
„Ale tí chlapci ho videli.“ Francúz pozrel na Petra a Boba, akoby ich chcel prebodnúť sivými očami. „Sú to veľmi šikovní šuhaji. Chlapci, povedzte mi, kde je Čierna Brada?“
„My ho nemáme,“ vzdorovite povedal Bob. Hovoril pravdu, oni ho nemali. Bol v Hlavnom stane.
Sivé oči ich chvíľu skúmali, potom zbadali kus papiera, ktorý si pán Claudius vopchal do vonkajšieho náprsného vrecka. Bol to ten papier, na ktorý Bob napísal mená všetkých papagájov a doteraz známe odkazy.
Pán Huganay natiahol ruku a vytrhol papier z vrecka pána Claudiusa.
„Claude, poznám ťa ako veľkého pedanta,“ zamrmlal. „Toto môže byť dôležité. Ak... Ach!“ S potešením prezeral papier. „Štyri zo siedmich častí. Teda Čiernu Bradu nepotrebujeme. Teraz, keď máme ďalšie tri papagáje, môžeme rozlúštiť vo voľnom čase celý odkaz. Au revoir, Claude. Do videnia v Londýne.“
Veľká limuzína naštartovala a o chvíľu jej už nebolo. Pán Claudius, bledý v tvári, sa oprel o volant a zastonal.
„Čo je Claude?“ opýtala sa jeho žena. „Si chorý?“
„Znovu ten žalúdok.“ Tučný muž ťažko dýchal. „Bolesti sa vrátili.“
„Obávala som sa, že sa to stane. Musíme ťa zaviezť do nemocnice.“
Žena vyliezla zo zadnej časti dodávkového auta, pribehla dopredu, vkĺzla za volant a čo najjemnejšie odtisla svojho muža. Bob si sadol Petrovi na kolená, aby jej urobil miesto. Pán Claudius stonal, zvíjal sa a rukami si držal žalúdok.
„To je žalúdok,“ povedala žena chlapcom, keď naštartovala motor. „Chytí ho to vždy, keď sa veľmi rozčúli. Bude musieť ostať v nemocnici niekoľko dní.“ Pozrela na chlapcov.
„Prosím vás, nepovedzte nikomu, čo sa stalo,“ povedala. „Nanešťastie, v tejto krajine Huganaya polícia nehľadá a my ho nemôžeme obviniť. Keby sa dostal tento príbeh o obraze na verejnosť, mohol by ho niekto nájsť, kým bude Claude v nemocnici. Prirodzene, ak ho nejakým spôsobom nájdete, odmena, ktorú ponúkol, stále platí. Ale dajte si pozor na Huganaya. Vie byť veľmi nebezpečný... veľmi nebezpečný.“
Takmer zabudli na E. Skinnera Norrisa. Ale teraz, keď už chceli odísť, vysoký, chudý chlapec rýchlo prešiel cez cestu a položil ruku na dvere dodávkového auta. „Počkajte!“ zvolal. „Však ma zveziete do mesta?“
Pani Claudiusová pozrela naňho tak, že sa vysoký chlapec schúlil pod jej pohľadom.
„Nasadni,“ povedala prísne. „Chcem, aby si nám presne povedal, ako si priviedol Huganaya na našu stopu. Bude lepšie, keď začneš rozprávať... rýchlo!“
„Nuž,“ spustil Dlháň Norris, „išiel som práve dolu ulicou v Rocky Beach, keď to auto zastalo a ten pán Huganay sa mi prihovoril. Opýtal sa ma, či poznám nejakých chlapcov, čo sa vozia na starodávnom sedane rolls-royce, ktorý vystopoval podľa čísla.“
„Povedal som, že ich určite poznám...“ rozpačito sa usmial na Boba a Petra, „že sa pokladajú za pátračov, ale že sú...“
Zbadal, že chlapci naňho zazerajú, a zaváhal. Peter sa ozval. „Pokračuj, Dlháň,“ vyzval ho. „Povedz to.“
„Povedal som, že ste len také decká, čo sa hrajú na pátračov a ktoré môžu používať auto tridsať dní ako výhru v súťaži,“ rýchlo povedal Dlháň. „Pán Huganay sa ma vypytoval, či niektorý z vás získal nedávno jedného alebo viaceré papagáje, najmä papagáje so žltými hlavami. Povedal som, že to zistím, a tak mi dal číslo, aby som mu zavolal. Povedal, že ukradli nejaké vzácne papagáje so žltými hlavami a že mi dá stopäťdesiat dolárov, keď niektorého nájdem. Potom odišiel.
Tej noci som bol v Hollywoode a náhodou som sa dozvedel, že skutočne hľadáte papagáje so žltými hlavami, a dostal som adresu jedného z majiteľov. Preto som ta prišiel prvý a kúpil ,som ho. Potom, keď som sa s vami zrazil, ponáhľal som sa telefonovať pánu Huganayovi.
Bol veľmi milý. Povedal mi, že je presvedčený, že pomáhate zločincovi, ktorý sa zaoberá kradnutím vzácnych papagájov, ale že vy to asi neviete. Požiadal ma, že ak môžem, aby som vás sledoval, kam chodíte.
Vozil som sa po okolí, až som zbadal rolls-royce. Zaparkoval som teda za rohom. Bol som dokonale popletený, keď auto odišlo bez vás, ale potom som zbadal vás, ako vychádzate s papagájom a nastupujete do tejto dodávky. Sledoval som teda dodávku, pokiaľ som nezistil, kam ide. Potom som šiel k najbližšiemu telefónu a znovu som zavolal pána Huganaya. Zablahoželal mi a povedal, aby som ho čakal pri telefóne, že ma tam vyzdvihne, že chytíme zločinca a že dostanem odmenu stopäťdesiat dolárov.
Prišiel a akurát sme videli, ako sa vaše auto pohlo, tak sme vás sledovali a... nuž, nevedel som, že vlastne on je zločinec.“
Dlháň Norris ešte nikdy, odkedy ho Bob a Peter poznajú, nevyzeral tak nešťastne.
„To je teda celý príbeh,“ dokončil Dlháň nervózne.
„To stačí. Počula som všetko, čo potrebujem. Teraz vystúp!“ zakričala pani Claudiusová. „Ostatok cesty môžeš ísť pešo!“
Vystrašený Dlháň vystúpil z auta.
„Vďaka tebe, mládenec, musím zaviezť svojho muža do nemocnice. Vďaka tebe nebezpečný zločinec nájde stratené majstrovské dielo.“ Hlas pani Claudiusovej znel odmerane. „Môžeš o tom rozmýšľať po dlhej ceste domov.“
Auto sa pohlo. Dlháň Norris zostal stáť na ceste nešťastný, opustený. Díval sa za nimi, ako odchádzajú.
Bobovi a Petrovi ho ani nebolo veľmi ľúto.