Jdi na obsah Jdi na menu
 


Skrývačka v hmle
 
 Zatiaľ čo Lester prehľadával kopu skál, hmla ich objala studenými, vlhkými rukami. Pracoval usilovne ako pes, ktorý hľadá kosť. Hádzal za seba malé skaly, kúsky škridlíc, zlomený konár zo stromu a všelijaké kamienky, ktoré občas zasiahli Adamsa; ten zakaždým nahlas zaprotestoval.
 „Dávaj pozor!“ zašomral Adams.
 „Trochu menej sily a trochu viac opatrnosti, Lester,“ povedal pán Huganay, ktorý stál nablízku a prizeral sa.
 Peter a Jupiter, ktorých Adams stále držal ako v kliešťach, sa museli tiež prizerať, trpko si uvedomujúc, že na samom konci, keď už boli tak blízko k pokladu, ich dobehol pre­šibaný európsky zlodej obrazov.
 „Nič si z toho nerobte, chlapci,“ chlácholil ich Huganay, akoby im čítal myšlienky. „Koniec koncov, prešiel som už cez rozum strážcom Louvru v Paríži, aj strážcom Britského múzea v Londýne. Keď sa to tak vezme, boli ste skoro šikovnejší ako ja. Ten trik, že ste poslali vaše nápadné staré auto, aby odlákalo našu pozornosť, zatiaľ čo vy dvaja ste sem prišli na nákladnom aute, bol veľmi dôvtipný.“
 Zachechtal sa a znovu si zapálil cigaretu, ktorá mu od vlhka vyhasla.
 Hmla ovinula okolo neho svoj plášť a plameň zapaľovača dodával jeho tvári zlý, diabolský výraz.
 „Dal som vás sledovať. Môj človek mi telefonicky ozná­mil, že rolls-royce odchádza so všetkými tromi a že vás bude sledovať. O dvadsať minút znovu volal a povedal, že keď predbiehal auto, bol v ňom len jeden z vás. Zmizli ste mu.
 Vtedy som uznal, že ste mi primeranými protivníkmi a že najlepšie bude rýchlo konať.“
 Vyfúkol dym. Lester sa ešte stále hrabal v kope kame­ňov. Veľké prekladal a malé odhadzoval bez toho, že by si všímal, kam letia.
 „Samozrejme, rozlúštil som prvú časť dôvtipného odkazu Johna Silvera,“ povedal Huganay. „Ale nenašiel som tento starý cintorín. A keďže som musel rozmýšľať rýchlo, zavolal som do Cestovnej kancelárie. Tam majú zoznamy všetkých turistických miest, a tam mi povedali, kde sa nachádza cintorín s adresou Baker Street 222. Hneď som sa vydal na cestu a prišiel som práve včas.“
 Adamsa zasiahol ďalší Lesterov kameň. Malý chlapík zahrešil.
 Huganay zavolal na siláka. „Posuň sa trochu nabok, Les­ter. Silver bol chorý. Nenamáhal by sa zahrabať skrinku tak hlboko.“
 Lester poslúchol a o chvíľu víťazoslávne vykríkol. Vytia­hol niečo spopod skaly a podal to Huganayovi.
 „Mám ju!“ zvolal. „Vašu skrinku, pán Huganay!“
 „Ach!“ povedal Huganay. Vzal hladkú kovovú skrinku, asi tridsaťpäť centimetrov širokú a dvakrát tak dlhú. Veko bolo poistené malou, ale pevnou visacou zámkou. „Veľkosť sedí,“ poznamenal. „Dobrá práca, Lester.“
 „To je skrinka, o ktorej Carlos hovoril, že si ju pán Silver ukladal pod matrac,“ smutne zašepkal Jupiter Petrovi.
 Zlodej sa ponáhľal. Vybral z vrecka silné kliešte a jedným stisnutím preštikol kov. Zámka odpadla a Francúz sa chys­tal otvoriť skrinku.
 „Aspoň jeden pohľad v tomto mizernom počasí,“ pove­dal. „Taká dobrá stará maľba nesmie zvlhnúť.“ Otvoril veko a zlostne vykríkol. Lester podišiel k nemu, aby videl, čo ho tak nahnevalo. Dokonca i Adams to chcel vidieť, a preto postrčil chlapcov pred seba.
 „Je tu len kus papiera,“ zúril Huganay a ťažko zafučal. „Je na ňom napísané: ,Ľutujem, starký, ale nesledoval si stopy dosť pozorne.'“
 „Teraz, Jupiter!“ zašepkal Peter, keď chlapci pocítili, že Adamsovo zovretie trochu povolilo. Obidvaja sa mykli. Peter, ktorého Adams držal ľavou rukou, sa vyslobodil. Jupiterovi sa to nepodarilo.
Peter padol dozadu na zem a Adams sa k nemu obrátil, pričom bolestivo mykol Jupitera. Peter sa rukou dotkol niečoho dlhého a ťažkého a uchopil to. Vyskočil a zahnal sa rúrou, ktorú nahmatal. Dopadla na Adamsovo plece, a muž s bolestným výkrikom pustil Jupitera.
 Peter, ešte stále držiac svoju zbraň, chytil Jupitera za ruku a ťahal ho do najhustejšej hmly, kde sotva rozoznal skupinu kaučukovníkov. V okamihu boli za stromami, za­halení sivým plášťom hmly, zatiaľ čo za nimi traja muži vykrikovali protichodné rozkazy.
 „O sekundu sú za nami,“ zašepkal Peter Jupiterovi do ucha. „Nákladné auto je tamto.“ Ukázal prstom. Jupiter len pokrútil hlavou. Jemu sa zdali v hmle všetky smery rov­naké.
 „Ako to vieš?“ opýtal sa.
 „Tak, viem,“ odvetil Peter. Jupiter mu veril. Pokiaľ išlo o určovanie smeru a sledovanie stôp, Peter bol uznávaný odborník. Dokonca i v noci vedel udržať smer nejakým šiestym zmyslom, zatiaľ čo Jupiter i cez deň ľahko zablúdil.
 „Počúvaj,“ ozval sa Peter náhlivo. „Odtiaľto až k múru, kadiaľ sme vošli, sú vysadené skupiny kaučukovníkov. Choď od jednej skupiny k druhej.“
 „Zablúdim,“ namrzene povedal Jupiter.
 „Pôjdem prvý,“ vyhlásil Peter. „Zostal by som s tebou, ale tí traja idú týmto smerom a ja ich musím zviesť na falošnú stopu. Ty len hľadaj stromy. Keď jeden nájdeš, hľadaj na ňom náš tajný znak a šípku, ktorá ti ukáže smer. Potom budeš vedieť, že ideš správne. Choď prvý tým smerom!“
 Postrčil svojho zavalitého spoločníka do hmly. On sa pustil iným smerom a nahlas kričal, aby ho muži počuli. „Poď, Jupiter, drž sa ma! Musíme ísť tadiaľto.“
 Hlasy troch mužov, ktoré sa približovali k chlapcom, zmenili smer a pustili sa za Petrovým hlasom. Jupiter sa tackal dopredu, potkýnajúc sa o nízke pomníky a zodiera­júc si kožu na holeni, až kým sa neocitol pri ďalšej skupine stromov. Tam postál a načúval.
 Okolo neho bolo slabé svetlo. Skoro akoby bol pod vo­dou. Nedalo sa dovidieť ďalej ako na niekoľko centimetrov pred seba, a ťažká, sivá hmla sa valila vo vlnách. Pozrel hore. Viditeľnosť nad ním bola trochu lepšia. O dvadsať metrov ďalej uvidel nejasnú hromadu, ktorou mohli byť vrcholky stromov. Potácal sa tým smerom.
 Teraz sa hlasy mužov za ním rozpŕchli, každý iným sme­rom. Bolo zrejmé, že zablúdili. Pokiaľ išlo o Petra, ťažko bolo povedať, kde sa nachádza.
 Jupiter prišiel k stromom, ktoré videl, a pozrel na ne zblízka. Na hladkej kôre jedného z nich zbadal otáznik namaľovaný modrou kriedou a pod ním šípku ukazujúcu doľava.
 Otáznik bol znakom Troch pátračov. Každý pátrač mal so sebou inú farebnú kriedu, ktorú použil vtedy, keď chcel ostatným zanechať odkaz.
 Natešený svojím objavom sa Jupiter opatrne pohol sme­rom, ktorý ukazovala šípka. Prišiel k ďalšej skupine stro­mov, kde bol ďalší otáznik a ďalšia šípka. Peter sa teda bezpečne pohyboval stále dopredu. Jupiter začul za sebou bolestné zjajknutie. Niektorý z mužov sa zrejme o niečo potkol.
 Ich hlasy sa rovnomerne vzďaľovali.
 Hmla stále hustla. Všetko bolo naopak ako v zlom sne. Haluze stromov sa zmenili na ruky s pazúrmi, ktoré sa za ním naťahovali. Obyčajné pomníky sa zmenili na učupené netvory, ktoré sa mu stavali do cesty. Nad ním sa nakláňali vysoké stĺpy, ktoré vyzerali ako týčiace sa obludy.
 Zavalitý chlapec sotva lapal dych, keď konečne zazrel pred sebou nízky obrys múru. Vtedy sa na druhej strane múru zjavila postava. Natiahla sa za ním, ale tentoraz bola naozaj živá.
 Jupiter odskočil.
 „To som ja, Peter,“ zašepkala postava. „Poď, chyť sa ma za ruku a ponáhľajme sa.“
 Pokorne - hoci treba priznať, že Jupiter Jones bol zried­kakedy pokorný - dovolil svojmu spoločníkovi, aby mu pomohol preliezť múr a aby ho viedol hustou hmlou k ná­kladnému autu, ktorého reflektory vytvárali v hmle žlté kužele.
 „Ste v poriadku, chlapci?“ opýtal sa Konrád, keď vyliezli na predné sedadlo nákladného auta.
 „Zavez nás domov, Konrád,“ dychčal Jupiter. „Choď smerom do vnútrozemia a nájdi cestu von z hmly.“
 „Jasné.“ Konrád naštartoval nákladné auto a veľmi opatrne ich viezol na východ, až kým sa nedostali von z pobrežnej hmly. Potom sa obrátil na sever a zamieril domov.