Jdi na obsah Jdi na menu
 


Správa o Strašidelnom zámku
 
 Bolo už dosť neskoro popoludní, keď Bob Andrews, celý udychčaný, tlačil bicykel k Zelenej bráne číslo jeden. Mal smolu. Dostať defekt práve teraz!
 Previezol bicykel do dvora a odložil ho. Zo stredu dvora začul hlas pani Jonesovej, ako dáva príkazy Hansovi a Konrádovi, dvom manželovým pomocníkom. Ale Jupitera ani Petra v dielni nenašiel.
 Bob to čakal. Vošiel za malý tlačiarenský lis a odsunul časť starých železných mreží, ktoré boli opreté o nohy pracovnej lavice. Za mrežami ležala dlhá a objemná cementová rúra. Vliezol do rúry, pritiahol za sebou mreže a plazil sa ňou tak rýchlo, ako mu to len dovoľoval podporný prístroj na nohe. Bol to Tunel číslo dva, jeden z viacerých tajných vchodov, ktorými chlapci vchádzali do Hlavného stanu. Na konci rúry bola drevená doska. Bob postrčil dosku, ktorá sa bleskove zdvihla, a už bol v Hlavnom stane.
 Hlavný stan bol deväť metrov dlhý vyradený obývací príves, ktorý pán Jones kúpil pred rokom. Príves sa veľmi poškodil pri dopravnej nehode a pán Jones ho nemohol predať, lebo mal na kostre hlboké ryhy. A preto dovolil Jupiterovi, aby ho používal ako svoju kanceláriu.
 Počas roka naši traja chlapci s pomocou Hansa a Konráda navŕšili okolo prívesu celé hory rozličného haraburdia. Teraz bol úplne skrytý za pyramídami oceľových mreží, rozlámaných záchranných rebríkov, stavebného dreva a kadečoho iného.
 Pán Jones naň už zrejme zabudol. A nik nevedel, že si chlapci v tomto výborne zamaskovanom prívese s viacerými tajnými vchodmi zriadili kanceláriu, laboratórium a tmavú komoru na vyvolávanie filmov a zhotovovanie fotografií.
 Keď Bob vyliezol z rúry, Jupiter sedel na opravenej otáčacej stoličke za písacím stolom, ktorému pri požiari obhorel jeden bok. (Všetko zariadenie Hlavného stanu sa skladalo z opravených starých vecí. ) Peter Crenshaw sedel na druhom konci písacieho stola.
 „Ideš neskoro,“ povedal Jupiter, akoby to Bob nevedel.
 „Dostal som defekt.“ Bob sotva lapal dych. „Práve pred knižnicou som nabehol na klinec.“
 „Zistil si niečo?“
 „Samozrejme. Dozvedel som sa o Strašidelnom zámku viac, ako som chcel vedieť.“
 „Strašidelný zámok!“ zvolal Peter. „Ten názov sa mi ani trochu nepáči.“
 „Len počkaj, až sa o zámku dozvieš viac, „ riekol Bob. „O päťčlennej rodine, čo sa v ňom pokúsila stráviť noc, a nikdy...“
 „Začni pekne od začiatku, „ napomenul ho Jupiter. „Uvádzaj fakty rad-radom.“
 „Dobre.“ Bob otvoril veľký hnedý fascikel, čo si priniesol so sebou. „Ale najprv by som vám mal povedať, že Dlháň Norris sa mi celé predpoludnie lepil na päty a chcel strkať nos do všetkého, čo som robil.“
 „Dúfam, že si nepripustil, aby sa ten hlupák dačo vyzvedel!“ vykríkol Peter. „Jednostaj sa pokúša pchať ňufák do našich vecí.“
 „Ja som mu naozaj nič nepovedal. Bol hrozne dotieravý. Keď som prišiel do knižnice, zastavil ma a chcel sa vyzvedať o Jupiterovej výhre. Vypytoval sa ma, či vraj neviem, na čo mieni Jupiter používať tridsať dní auto.“
 „Skrátka, Dlháň je namrzený, lebo on chcel byť v škole jediný, kto má vlastné auto,“ povedal Jupiter. „Keby jeho otec nebol občanom takého štátu, kde vydávajú vodičské preukazy prakticky už dojčencom, ani Dlháň by nemohol jazdiť, tak ako nemôžeme my. No teraz sa už nemôže tak vyťahovať.“
 „Teda, kým som hľadal v knižnici informácie,“ pokračoval Bob, vraštiac čelo, „nespúšťal zo mňa oči. Stále ma sledoval, ako som sa prehrabával v starých časopisoch a novinách. Jupiter, musel som ti predsa vyhľadať tie správy. Nedovolil som mu ani len nazrieť do toho, čo som čítal, ale...“
 „No?“ spýtal sa Prvý pátrač.
 „Iste sa pamätáš, že si mi dal našu navštívenku, na ktorú si napísal Strašidelný dom, keď si ma žiadal, aby som vyhľadal všetky správy o takomto dome.“
 „Predpokladám, že si ju dakde položil, kým si hľadal v katalógu, a potom si ju už nenašiel,“ povedal Jupiter.
 Bob zažmurkal.
 
 „Ako to vieš?“ spýtal sa.
 „Keby si ju nebol stratil, nespomínal by si to,“ odvetil Jupiter. „A je najpravdepodobnejšie, že si ju stratil v knižnici, kým si prezeral katalóg.“
 „Áno, tak sa to stalo,“ priznal Bob. „Tuším som ju nechal na stole. Ale nie som si istý, že ju vzal Dlháň Norris. Bolo mi však podozrivé, že keď odchádzal, bol veľmi spokojný.“
 „Teraz sa nebudeme zapodievať Dlháňom Norrisom,“ povedal Jupiter. „Máme pred sebou dôležitú vec, ktorú musíme vyriešiť. Vrav, čo si zistil?“
 „Hneď to bude. „ Bob vybral z fascikla hŕbu papierov.
 „Tak začínam,“ poznamenal. „Strašidelný zámok stojí v malom úzkom kaňone nad Hollywoodom, zvanom Čierny kaňon. Pôvodne sa volal Terrillov zámok, lebo ho postavil filmový herec Štefan Terrill. V čase nemého filmu, kým ešte nevynašli zvukový film, bol slávnou filmovou hviezdou. Hrával v rozličných hrôzostrašných filmoch o vampíroch, vlkolakoch a podobne. Svoj dom postavil tak, aby vyzeral ako strašidelný zámok v jednom z jeho filmov. Celý ho zapratal starými brneniami, egyptskými sarkofágmi a inými tajomnými predmetmi, pochádzajúcimi z ďalších filmov, v ktorých hral.“
 „Vyzerá to sľubne,“ povedal Jupiter.
 „To závisí od toho, čo si od celej veci sľubuješ ty!“ zvolal Peter. „A čo sa stalo so Štefanom Terrillom?“
 „Práve k tomu prichádzam,“ odvetil Bob. „Štefan Terrill bol známy na celom svete ako Muž tisícich tvárí. Potom vynašli zvukový film a ľudia zistili, že Terrill má tenký, piskľavý hlas a šušle.“
 „Úžasné!“ poznamenal Peter. „Netvor šušľajúci piskľavým hlasom. To museli ľudia od smiechu padať zo stoličiek.“
 „Veď aj padali. A Štefan Terrill musel prestať s nakrúcaním filmov. Prepustil všetko služobníctvo a vzápätí aj svojho najlepšieho priateľa Jonatána Rexa, ktorý bol jeho obchodným zástupcom. Napokon prestal dvíhať telefón a neodpovedal ani na listy. Zatvoril sa vo svojom zámku a celé dni premýšľal. A ľudia pomaly začali naňho zabúdať.
 Jedného dňa objavili asi päťdesiat kilometrov severne od Hollywoodu rozbité auto. Vybehlo z cesty, preletelo cez útes a zrútilo sa takmer až do mora.“
  „Dobre, ale čo to má spoločné so Štefanom Terrillom?“ skočil mu do reči Peter.
 „Polícia podľa čísla zistila, že auto patrilo Terrillovi,“ vysvetlil Bob. „Jeho telo síce nenašli, ale to nikoho neprekvapilo. Mohlo ho počas prílivu odplaviť more.“
 „Uf!“ zhrozil sa Peter. „Myslíš si, že sa zrútil z útesu náročky?“
 „To nie je isté,“ odvetil Bob. „Ale keď polícia prišla do Čierneho kaňonu prezrieť zámok, dvere boli dokorán otvorené. Naokolo nebolo živej duše. Keď prezreli dom, našli v knižnici na stole lístok pripichnutý pripináčikom a na tom lístku stálo,“ Bob si skontroloval poznámky, „Hoci ma svet už nikdy neuvidí živého, môj duch nikdy neopustí tento dom. Zámok bude navždy prekliaty. A lístok bol podpísaný: Štefan Terrill.“
 „Ach!“ zvolal Peter. „Čím viac o tom dome počujem, tým menej sa mi pozdáva.“
 „Naopak,“ odsekol Jupiter, „vyzerá to čoraz sľubnejšie. Pokračuj, Bob.“
 „Polícia prehľadala každý kútik, každú škáročku starého zámku, no okrem lístka nenašla už po Terrillovi nijakú stopu. Vyšlo najavo, že dlhuje banke veľa peňazí. Banka mala na dom hypotéku. Poslala do zámku svojich ľudí, aby spísali majetok po Štefanovi Terrillovi, ale títo ľudia boli zo dňa na deň nervóznejší - a nevedeli si vysvetliť prečo - až nakoniec odmietli dokončiť prácu. Rozprávali, že počuli a videli čudesné veci, ktoré vraj nevedeli jasne opísať. Napokon sa banka pokúsila predať celý zámok aj so zariadením. Ale nemohla nájsť nikoho, kto by v zámku chcel čo len bývať, nieto ho ešte kúpiť. Každý, kto vkročil do domu, za malú chvíľočku zistil, že ho zachvacuje strašná nervozita. Jeden obchodník s domami sa rozhodol, že tam strávi celú noc. Silou-mocou chcel dokázať, že je to všetko len fantázia. O polnoci vybehol zo zámku ako šialený a bežal dolu celým kaňonom.“
 Jupiter bol nanajvýš spokojný. Peter preglgol.
 „Pokračuj,“ vyzval ho Jupiter. „Je to lepšie, ako som dúfal.“
 „Viacerí ľudia sa pokúsili stráviť v zámku noc,“ povedal Bob. „Jedna filmová hviezda to urobila pre reklamu. Utiekla odtiaľ ešte pred polnocou. Od strachu tak drkotala zubami, že nemohla zo seba dostať ani slovko. Až po hodnej chvíli vzlykajúc vyjachtala, že videla Modrý prízrak a Hmlu strachu.“
 „Modrý prízrak a Hmlu strachu?“ Peter si oblizol pery. „Iné nič? Uch! Ani bezhlavého jazdca, ani duchov rinčiacich reťazami, ani...“
 „Keby si radšej nechal Boba dokončiť,“ prerušil ho Jupiter, „mohli by sme pokračovať rýchlejšie.“
 „Podľa mňa,“ zamrmlal si pod nos Peter, „už skončil. Ani veru nemám chuť ďalej počúvať.“
 Jupiter si ho nevšímal. „Ešte máš dačo, Bob?“
 „Nuž, mám,“ odvetil Bob, „ale iba navlas podobné príhody. Raz sa nasťahovala do zámku päťčlenná rodina z východu. Banka im ponúkla, že tam môžu bývať celý rok zadarmo, ak sa im podarí vyvrátiť povesti, ktorými je zámok opradený. Ale odvtedy niet o nich ani chýru ani slychu. Jednoducho... zmizli... a to hneď v prvú noc.“
 „Ako sa to strašenie prejavovalo?“ spýtal sa Jupiter. „Bolo počuť nejaké vzdychy, stony alebo náreky? Zjavovali sa tam duchovia, strašidelné prízraky alebo niečo podobné?“
 „Spočiatku nie,“ odpovedal Bob. „Ale neskoršie bolo toho veľa - bolo počuť vzdialené stony a vzdychy, zavše vystupovali po schodoch tajomné postavy, a občas bolo počuť odkiaľsi z podzemia zámku tlmené výkriky. A viacerí ľudia rozprávali, že počuli záhadnú hudbu, vychádzajúcu z rozladeného organa v hudobnej sieni. A poniektorí vraj naozaj videli postavy duchov a akúsi blikajúcu modrú hviezdicu, ktorá hrala na organe. Pomenovali ju Modrý prízrak.“
 „Tieto nadprirodzené zjavy iste niekto preskúmal, nie?“
 „Dvaja profesori sa nasťahovali do zámku, aby ich preskúmali,“ pokračoval Bob, kontrolujúc si poznámky, „no veľa toho nepočuli ani nevideli. Iba sa po celý čas cítili akísi nesvoji. Ustráchaní. Rozrušení. Po ich odchode sa banka rozhodla, keďže už stratila všetku nádej na predaj zámku, že uzavrie cestu a zámok ponechá osudu. Už vyše dvadsať rokov niet ani najmenšej správy, že by niekto vydržal stráviť v zámku celú noc. Jeden človek vraví, že spočiatku sa pokúšali používať zámok ako skrýšu tuláci a vandráci, ale ani oni tam nemohli vydržať. A rozšírili o zámku také povesti, že každý tulák na hony obchádzal toto miesto.
 Za posledné roky niet v novinách ani v časopisoch o Strašidelnom zámku nijakých správ. Pokiaľ som si mohol zistiť,“ povedal Bob, „Strašidelný zámok ešte stále stojí prázdny a opustený. Banka ho nemohla nikdy predať. A nik sa nepribližuje k tomu miestu, lebo niet na to dôvodu.“
 „Veru niet na to dôvodu,“ potvrdil Peter. „A mňa ta ani párom koní nedostanete.“
 „Napriek tomu,“ vyhlásil Jupiter, „sa ide do zámku:.. a to ešte dnes večer. Podnikneme predbežnú návštevu Strašidelného zámku a zistíme, či v ňom naozaj straší. Vezmeme si so sebou fotoaparát a magnetofón. Naše zistenia budú podkladom pre ďalšie dôkladnejšie pátranie. Máme veľkú nádej, že nájdeme naozajstný strašidelný dom. Ak v zámku skutočne straší, tak príde práve vhod pre nový film pána Hitchcocka.“