Strašidlo telefonuje
Hoci mal Peter dlhé nohy, len s námahou držal tempo s ozlomkrky bežiacim kamarátom. Vtom sa mu srdce rozbúchalo ako zvon. Tesne za sebou začul kroky!
„Ktosi...“ dychčal, „ktosi... nás... prenasleduje.“
Jupiter zavrtel hlavou.
„To je iba... ozvena... od... stien kaňonu,“ odvetil, sotva lapajúc dych.
Kroky, čo ich prenasledovali, naháňali Petrovi hrôzu. Nepripadali mu ako ozvena, ani ako kroky živej bytosti. No len čo nechali za sebou stenu kaňonu, v tej chvíli ich kroky prestali prenasledovať. Jupiter mal zrejme zase pravdu. Bola to iba ozvena.
No to, čo zapríčinilo ten neslýchaný pocit strachu, ktorý Petra zachvátil vo velikánskej kruhovitej hale Strašidelného zámku, nebola nijaká ozvena. Vedel to. A nebol by prestal utekať ani za tisíc dolárov.
Trochu spomalili, aby sa vyhli veľkým balvanom, čo zužovali cestu v úzky chodníček, ale ešte stále bežali. Podľa všetkého to bol dobrý nápad. Zahli za ohyb cesty a tmavá, zlovestná budova im zmizla z dohľadu. V diaľke pred nimi, v hlbokom údolí, blikali svetlá Los Angeles. A dolu na ceste, asi sto metrov od nich, parkovalo auto. Worthington, anglický šofér, sedel za volantom a čakal.
Peter a Jupiter spomalili beh do mierneho klusu, keď vtom sa zrazu ďaleko za nimi ozval prenikavý výkrik. Bol to zvláštny ostrý výkrik, trochu klokotavý a bublavý, akoby ho vydal niekto, čo práve... ale Peter sa netrápil úvahami, čo bolo príčinou toho čudného výkriku.
Konečne dobehli k veľkému autu so zlatými kľučkami a ozdobami, jagajúcimi sa v hviezdnom svite, ktoré na nich čakalo na ceste. Ktosi prudko otvoril dvere a Peter dopadol na zadné sedadlo, kde ich čakal Bob. Ten pritiahol Petra bližšie a Jupiter vkĺzol za ním.
„Worthington!“ zvolal Jupiter. „Zavezte nás domov!“
„Áno, pán Jones,“ povedal vysoký, uhladený šofér. A veľké auto sa rozbehlo, bralo zákrutu za zákrutou a uháňalo dolu do údolia čoraz rýchlejšie a rýchlejšie.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa Bob, keď sa dvaja chlapci, ťažko oddychujúc, pohodlne usalašili na zadnom koženom sedadle. „Čo to bol za výkrik?“
„Neviem,“ povedal Jupiter.
„Ja ani nechcem vedieť,“ dodal Peter. „A keď to niekto iný vie, dúfam, že mi to nepovie.“
„Ale čo sa vlastne stalo?“ znova sa spýtal Bob. „Videli ste Modrý prízrak?“
Jupiter pokrútil hlavou.
„Nič sme nevideli. A práve to nič z nás urobilo bláznov.“
„Pardon,“ opravil ho Peter. „Blázni sme boli už aj predtým, to čosi nás len ešte viac pomiatlo.“
„Tak v zámku naozaj straší?“ spýtal sa Bob netrpezlivo. „Všetky tie správy sú pravdivé?“
„Dovolím si tvrdiť, že je to sídlo amerického Zväzu duchov, démonov a vlkolakov,“ vyhlásil Peter, ktorému sa teraz dýchalo tým ľahšie, čím viac sa auto vzďaľovalo od zámku. „Dúfam, že na to miesto viac nevkročíme. Však nie?“ Obrátil sa k Jupiterovi, ktorý si palcom a ukazovákom poťahoval spodnú peru a tuho rozmýšľal.
„Jupiter, pravda sa ta už nikdy nevrátime?“ zopakoval Peter s nádejou. No Jupiter Jones akoby ho nepočul. Vyzeral von oblokom z uháňajúceho auta, ďalej si poťahoval peru a mlčal. Keď napokon auto dorazilo k Jonesovmu bazáru, Jupiter sa poďakoval Worthingtonovi a povedal mu, že ak bude nabudúce potrebovať niekam sa odviezť, zatelefonuje mu.
„Želám vám, aby ste mali druhý raz viac šťastia, pán Jones,“ povedal šofér. „Musím sa priznať, že sa mi takáto práca páči. Je to pre mňa vítaná zmena. Doteraz som vozil samých vypasených bankárov a zámožné staré dámy.“
Auto odišlo a Jupiter zaviedol kamarátov do dvora. Strýko Titus a teta Matilda boli už vo svojom domčeku, susediacom s dvorom bazára, a chlapci videli cez otvorený oblok, že sa dívajú na televíziu.
„Ešte je skoro,“ ozval sa Jupiter. „Vrátili sme sa z rušnej výpravy skôr, ako som plánoval.“
„Ale vonkoncom nie tak skoro, ako by som si bol želal ja,“ povedal Peter. Bol ešte trochu poblednutý. Aj Jupiter bol bledý. Ale keď si musel priznať, že mal strach, zaťal sa ešte väčšmi.
Povedal: „Dúfam, že si zachytil ten výkrik na magnetofón. Ak áno, môžeme si ho vypočuť a pokúsiť sa ho identifikovať.“
„Tak ty dúfaš, že som zachytil ten výkrik!“ zvolal Peter. „To si na veľkom omyle. Ja som utekal ako šialený, a nie zachytával výkrik. Vari si si to nevšimol?“
„Dal som ti predsa pokyn, aby si zachytil všetky nezvyčajné zvuky,“ namietol Jupiter. „Myslím však, že za takýchto okolností ti to nemožno vyčítať.“
Jupiter prišiel k dverám a z debny na odpadky, ktorej by nik nevenoval ani najmenšiu pozornosť, vylovil veľký hrdzavý železný kľúč. Odomkol dubové dvere, chvíľu ich podržal a všetci vliezli dnu.
Ocitli sa v starom železnom kotle z parnej lokomotívy. Keď ním prechádzali, museli sa trochu zhrbiť. Na druhom konci kotla boli okrúhle dvere, ktorými sa dostali rovno do Hlavného stanu. Jupiter zažal svetlo a sadol si za písací stôl.
„Teraz,“ povedal, „musíme zhodnotiť, čo sa stalo. Peter, čo ťa prinútilo, aby si dnes večer zdupkal zo Strašidelného zámku?“
„Nič ma neprinútilo,“ odvetil Peter. „Utekal som, lebo som chcel utekať.“
„Postavím otázku inakšie. Čo zapríčinilo, že si chcel utekať?“
„Nuž,“ spomínal Peter, „najprv som sa začal cítiť v Hale ozveny akýsi nesvoj. Len nesvoj. O chvíľu som pocítil ohromnú nervozitu. A zrazu táto veľká nervozita vyvrcholila do šialeného strachu. A potom som chcel utekať.“
„Hm,“ poťahoval si Jupiter spodnú peru. „Tvoje pocity sú navlas také ako moje. Najprv neistota. Potom ohromná nervozita. Potom šialený strach. A čo sa v skutočnosti stalo? Počuli sme nejaké ozveny... cítili sme studený prievan ...“
„Ľadový prievan!“ opravil ho Peter. „A čo obraz, z ktorého sa na nás dívalo živé oko?“
„To bol pravdepodobne iba zrakový klam,“ odvetil mu Jupiter. „V skutočnosti sme nevideli ani nepočuli nič, čo by nás mohlo vystrašiť. A predsa sme boli vystrašení. Ba ešte aj teraz cítim úzkosť. Prečo?“
„Ako to myslíš, prečo?“ spýtal sa Peter. „Ja sa domnievam, že každý neobývaný, opustený dom do istej miery naháňa strach. A táto budova je taká hrozivá, že by vydesila aj strašidlá!“
„Možno je to správna odpoveď,“ súhlasil Jupiter. „Musíme navštíviť Strašidelný zámok znova a...“
Vtom zazvonil telefón. Roztržito naň vypleštili oči. Tento telefón ešte nikdy nezvonil. Jupiter si ho dal zaviesť pred necelým týždňom, keď sa neodvolateľné rozhodli, že začnú niečo podnikať. Telefónny poplatok chceli platiť z peňazí, ktoré si zarobia opravou rozlámaných vecí pre pána Jonesa. Telefón bol zahlásený na Jupiterovo meno, ale ešte nebol v telefónnom zozname. Doteraz nik nevedel, že ho majú. A už zvoní!
Telefón opäť zazvonil. Peter preglgol.
„No, ohlás sa!“ povedal.
„Áno.“ Jupiter zdvihol slúchadlo. „Haló?“ povedal do telefónu.
Držal slúchadlo tesne pri mikrofóne a zosilňovači, ktoré si zmontoval zo starého rádia. Tak mohli všetci naraz počúvať, čo sa hovorí. No teraz nepočuli nič, iba čudný vzdialený šum.
„Haló!“ zopakoval. No keď zase nedostal odpoveď, zložil slúchadlo.
„Asi si niekto zmýlil číslo,“ konštatoval. „Ako som vravel ...“
Telefón opäť zacengal. Znova naň vyjavené pozreli. Jupiter schmatol slúchadlo tak rýchlo, akoby mu šlo o život.
„Ha-haló?“ povedal.
Opäť počuli iba čudný, vzdialený šum. Potom začuli akýsi bublavý hlas, akoby človek na druhom konci drôtu už dlhé roky neprehovoril a pokúšal sa niečo s námahou vysloviť.
„Nechajte...“ prevravel hlas. Potom akoby s veľkým úsilím, s nepredstaviteľne veľkým úsilím vyrazil ďalšie dve slová.
„ ...na pokoji,“ povedal. „Nechajte... na pokoji...“
Potom hlas zanikol v pomalom, ťažkom dýchaní a ozval sa opäť iba záhadný šum.
„Čo máme nechať na pokoji?“ spýtal sa Jupiter do telefónu.
Ale telefón neodpovedal. Iba jednostaj šumel a bzučal. Zložil slúchadlo. Hodnú chvíľu nik neprehovoril. Potom Peter vstal.
„Už musím ísť domov,“ povedal. „Práve som si spomenul, že mám ešte niečo vybaviť.“
„I ja,“ vyskočil Bob. „Idem s tebou.“
„Teta Matilda možno bude chcieť, aby som odniesol nejaké odkazy zákazníkom,“ vyhlásil Jupiter a bral sa preč.
Doslova sa pretekali v úsilí dostať sa čo najskôr z Hlavného stanu. Hlas v telefóne nedokončil vetu. Ale oni sa veľmi ľahko dovtípili, čo sa im on - alebo ono, nech to bolo čokoľvek - pokúšal povedať.
Nechajte na pokoji Strašidelný zámok!