Strašní duchovia
Vysoký plešivý muž so zjazveným krkom rýchlo podišiel k nim.
„Stojte ticho, chlapci!“ šepol. „Nehýbte sa, ak je vám život milý!“
Petra veru nemusel napomínať, aj tak sa nevládal ani pohnúť. Vzápätí sa mačeta zablysla v povetrí a dopadla medzi neho a Jupitera. Zapichla sa do zeme kdesi blízko ich nôh, a chlap sklamane vykríkol:
„Netrafil som!“
Plešivý muž si zložil tmavé okuliare a prezeral si chlapcov celkom milými belasými očami. Teraz už nevyzeral tak zlovestne.
„Chlapci, v tráve za vami bol had,“ prehovoril. „Neviem, či to bol štrkáč, alebo nejaký iný, tu na okolí je ich veľa. Chcel som ho trafiť mačetou, ale nepodarilo sa mi to.“
Vybral si červeno-bielu vreckovku a utrel si spotené čelo.
„Osekával som kríky pod kopcom,“ povedal. „Suché kríky sú nebezpečné, raz-dva sa chytia a je z toho požiar. Je to namáhavá robota. Chlapci, nechcete si vypiť trochu limonády?“ Jeho chrapľavý šepot sa im už zdal prirodzenejší. Usúdili, že je to asi následok zranenia, po ktorom mu zostala na krku veľká jazva.
Jonatán Rex ich zaviedol do zrubu. V izbe, ktorá bola na jednej strane predelená závesom, 'stáli kreslá a stôl. Na stole bol položený veľký džbán ľadového nápoja. Za závesom boli klietky s vtákmi, z ktorých sa ozýval neutíchajúci škrekot.
„Živím sa chovom papagájov,“ vysvetľoval pán Rex. Medzitým nalial limonádu do troch pohárov a dva z nich podal chlapcom. Potom sa na chvíľku ospravedlnil a vošiel do vedľajšej izby.
Jupiter zamyslene chlipkal limonádu. „Čo si myslíš o tomto Rexovi?“ spýtal sa.
„Prečo? Je celkom milý,“ odvetil Peter. „Len si človek musí zvyknúť na jeho hlas.“
„Áno. Je veľmi milý. Rád by som však vedel, prečo vravel, že osekával mačetou kríky? Veď má úplne čisté ruky aj ramená. Keby bol naozaj osekával suché kríky, bol by mal na nich aspoň malé vetvičky alebo kúsky kôry.“
„Ale prečo by sa namáhal s vymýšľaním bájky pre dve decká, ktoré nikdy predtým nevidel?“
„Neviem. No keby bol býval dlhší čas vonku osekával kríky, ako by mohol mať na stole džbán čerstvej limonády s takmer nerozpusteným ľadom?“
„Ale choď!“ zvolal Peter. „Na to je zaiste ľahká odpoveď. Azda má rád limonádu.“
„Všetky odpovede sú ľahké, keď ich človek pozná. Ťažké sú iba vtedy, keď ich nepozná.“
Jupiter stíchol, lebo Rex sa vracal do izby. Preobliekol sa do športovej košele s vysokým golierom a zaväzoval si okolo krku šatku.
„Ľudia sa neradi dívajú na moju jazvu,“ zašepkal. „Keď mám návštevu, radšej si ju zakryjem. Je to pamiatka na malú bitku, do ktorej som sa zaplietol pred mnohými rokmi na Malajskom súostroví. Ale povedzte mi, čo vás ku mne priviedlo?“
Jupiter mu podal navštívenku a pán Rex si ju pozorne prezrel.
„Traja pátrači?“ začudoval sa. „A po čom pátrate?“
Keď Jupiter vysvetľoval, že by mu radi položili niekoľko otázok o Štefanovi Terrillovi, Rex si zobral tmavé okuliare zo stola, kde si ich predtým položil.
„Mám oči citlivé na denné svetlo,“ zašepkal. „Najlepšie sa mi pozerá v noci... A čo by ste chceli vedieť o mojom starom priateľovi Štefanovi Terrillovi?“
„Radi by sme sa dozvedeli,“ odvetil Jupiter, „či pán Terrill bol taký človek, čo by sa mohol zmeniť na pomstivého ducha, ktorý by strašil ľudí a odháňal ich od svojho bývalého domu, aby sa mu zďaleka vyhýbali.“
Pán Rex sa na nich díval cez tmavé okuliare tak uprene, akoby im chcel nazrieť až na dno duše.
„Zaujímavá otázka,“ povedal. „Dovoľte, aby som na ňu odpovedal takto: Môj priateľ Štefan Terrill, hoci vo svojich filmových úlohách predstavoval prízraky a príšery, pirátov a tajomné netvory, bol v skutočnosti veľmi plachý a jemný človek. A práve to bol dôvod, prečo ma potreboval ako obchodného zástupcu. Nevedel sa hádať s ľuďmi a vyjednávať s nimi. Pozrite sa na tento obrázok.“
Načiahol sa dozadu, kde stála na stole veľká zarámovaná fotografia. Chlapci si ju dôkladne pozreli. Fotografia zobrazovala dvoch mužov stojacich medzi dverami a podávajúcich si ruky. Jeden z nich bol Šeptoš. Ten druhý bol pomenší a o niečo mladší. Zrejme to bol originál fotografie, ktorej kópiu videli v Bobovom záznamovom bloku. Pod fotografiou bolo napísané: Môjmu dobrému priateľovi J. R. venuje Štefan.
„Z toho môžete vidieť,“ povedal pán Rex, „prečo som mu viedol ja všetky obchodné záležitosti. Vedel som vychádzať s ľuďmi... Neradi sa so mnou hádali.
To dovoľovalo Štefanovi, aby sa venoval iba herectvu. Bral to veľmi vážne. Keď sa potom pre jeho nemožný hlas stal jeho posledný film predmetom smiechu, zlomilo mu to srdce. To bola jediná vec, ktorej nemohol nijako čeliť - nezniesol, že sa mu ľudia vysmiali. Zaiste to chápete, chlapci.“
„Áno, pane,“ odvetil Jupiter. „Viem si predstaviť, ako sa cítil. Ani ja neznášam, keď sa zo mňa niekto smeje.“
„Správne,“ zašepkal muž. „Po uvedení filmu Štefan celé týždne nevyšiel z domu. Prepustil služobníctvo. Ja som zaobstarával všetky nákupy. Prichádzali ďalšie správy, že všade, kde sa film premietal, obecenstvo priam výskalo od smiechu. Naliehal som naňho, aby na všetko zabudol, ale on sa s tým nevedel zmieriť.
Napokon mi rozkázal, aby som získal späť všetky kópie jeho starých filmov, ktoré sa ešte premietali. Rozhodol sa, že ich už viac nik neuvidí. Podarilo sa mi získať ich späť, no iba za veľké sumy peňazí. Všetky som mu ich priniesol. Musel som mu, žiaľ, oznámiť, že banka, ktorá financuje výstavbu jeho domu, sa vyhráža, že mu zoberie zámok. Viete, bol to mladý človek a rátal s tým, že nakrúti ešte veľa filmov, takže mal ušetrených málo peňazí.
Raz, keď sme boli sami v hlavnej sieni zámku, zadíval sa na mňa blčiacimi očami a povedal: Nikdy ma nedonútia stadiaľto odísť. Nech sa čokoľvek stane s mojím telom, môj duch nikdy neopustí tento dom.“
Šeptajúci hlas zmĺkol. Nevýrazné, tmavé okuliare vyzerali ako oči nejakého čudného tvora. Petrovi prebehli po chrbte zimomriavky.
„Preboha!“ zvolal. „Veď to vyzerá, akoby sa bol chcel stať strašidlom!“
„Áno,“ súhlasil Jupiter. „Povedali ste, pán Rex, že pán Terrill bol jemný človek. Nemôžem uveriť, že by sa takáto osoba zmenila na zlomyseľného ducha, schopného vzbudzovať šialený strach v každom, kto prekročí prah zámku.“
„To je pravda, chlapče!“ vyhlásil muž. „No vieš, neviditeľná sila, vyvolávajúca v každom pocit strachu, nemusí byť duch môjho starého priateľa. Môžu to byť nejakí iní, oveľa strašnejší duchovia, čo pôsobia v zámku. Aspoň ja mám také podozrenie.“
„Iní...“ Peter ťažko preglgol, „oveľa strašnejší duchovia?“
„Áno. Nuž sú tu v skutočnosti dve možnosti,“ pokračoval Rex. „Bezpochyby viete, že auto Štefana Terrilla našli na úpätí skalného útesu.“
Chlapci prikývli.
„A pravdepodobne ste počuli aj o lístku, ktorý zanechal v zámku a v ktorom sa píše, že zámok bude navždy prekliaty.“
Chlapci opäť prikývli, upierajúc zrak na Jonatána Rexa.
„Polícia,“ hovoril ďalej Rex, „je presvedčená, že môj priateľ sa zrútil zo skalného útesu náročky, a ja verím, že má pravdu. Po našom poslednom rozhovore, o ktorom som vám vravel, som viac Štefana nevidel. Prepustil ma, a ja som sa zaprisahal, že nikdy viac neprekročím prah zámku.
Aké myšlienky mu asi vírili v hlave pred smrťou, keď písal lístok? Nezabúdajte, že jeho životným poslaním bolo strašiť ľudí. A potom sa mu ľudia vysmiali. Nemohol sa vari rozhodnúť, že po smrti ich opäť začne strašiť, hoci len preto, aby dokázal, že jemu sa nemožno len tak beztrestne vysmievať?“
„Povedali ste, že sú dve možnosti,“ súril ho Jupiter v obave, že sa neznámy plešivý muž ponorí do hlbokých úvah. „Vraveli ste aj o iných, oveľa strašnejších duchoch.“
„Ach, áno,“ povedal muž. „Keď Štefan staval zámok, zháňal po celom svete materiál a zariadenie z rozličných budov, v ktorých údajne strašilo. Z Japonska doviezol stavebné drevo zo starobylého, strašidlami zamoreného kostola, kde prišla pri zemetrasení o život jedna vznešená rodina. Ďalej kúpil materiál zo zbúraného domu v Anglicku, v ktorom sa obesilo prekrásne dievča, lebo sa nechcelo vydať za muža, ktorého jej vybral otec. Priviezol si kamene zo zámku na Rýne, kde vraj strašil duch bláznivého muzikanta, ktorý bol dlhé roky uväznený v podzemnej kobke zámku. O muzikantovi sa povrávalo, že si znepriatelil najmocnejšieho pána v kraji, lebo stále vyhrával pesničky, ktoré šľachtic nemal rád. Po jeho smrti vraj často vychádzali zo zamknutej hudobnej siene zámku melódie, ktoré mu priniesli doživotný žalár.“
„Pána!“ vykríkol Peter. „Ak sa všetci tí mŕtvi duchovia túlajú okolo Strašidelného zámku, potom nečudo, že sa v ňom nedá žiť.“
„Možno áno, možno nie,“ zašepkal Jonatán Rex. „Ja viem iba toľko, že ešte aj tuláci, vandráci a zlodeji sa na kilometre vyhýbajú Strašidelnému zámku. Raz za mesiac chodievam autom na okružnú cestu po okolitých kopcoch. Pri tejto príležitosti si vyjdem vždy pešo až hore k zámku pozrieť, v akom stave je jediný pamätník môjho starého priateľa. Za všetky tie roky som nikdy nezbadal ani stopy po tom, že by sa okolo budovy motali podobní ľudia.“
Jupiter prikývol. Súhlasilo to s pozorovaniami, ktoré vykonali s Petrom. A nevidel nijaký dôvod spomínať osobu, nech už to bol ktokoľvek, čo zhodila na nich kamene.
„A čo poviete na novinové správy, v ktorých sa spomína záhadná hudba, vychádzajúca z organa pána Terrilla, a Modrý prízrak?“ spýtal sa.
„O tom vám neviem povedať nič. Jakživ som Modrý prízrak nevidel. Počul som o ňom, dokonca ešte pred Štefanovou smrťou. Sám mi spomínal, že zavše počul záhadnú hudbu, ktorú vyludzoval organ v premietacej sieni. Vraj na skúšku zamkol dvere a prerušil elektrické zariadenie, ktoré poháňalo organ. Ale hudba hrala ďalej. No len čo vstúpil do miestnosti, zmĺkla.“
Peter ťažko preglgol. Pán Rex si sňal okuliare a prezeral si chlapcov.
„Nemohol by som odprisahať, či v Strašidelnom zámku straší môj starý priateľ, alebo niekto iný,“ zašepkal, „ale osobne by som nevkročil na to miesto a nezostal tam celú noc ani za desaťtisíc dolárov.“