Tajná miestnosť
O chvíľu už všetci traja liezli dlhou pokrivenou rúrou Tunela č. 2, tajným vchodom, ktorý najčastejšie používali. Spodok bol vystlaný starými kobercami, takže sa mohli pohybovať rýchlo ako úhory a nepootĺkali si kolená. Vzápätí sa už predierali pomedzi odpad, ktorý tam na Jupiterovu žiadosť navŕšili Hans a Konrád, pomocníci v zberni, aby dielňu ani Hlavný stan nebolo vidieť. Vynorili sa pri búde, ktorá slúžila ako kancelária.
Tam čakala Matilda Jonesová a rozprávala sa s Bobovým otcom, vysokým mužom s tmavými fúzmi a žmurkajúcimi očami.
„Tu si, synak!“ povedal. „Poď, musíme sa ponáhľať. Šerif Reynolds sa chce s tebou rozprávať. Aj s tebou, Peter.“
Peter preglgol. Šerif Reynolds sa s ním chce rozprávať? Vedel o čom - o udalostiach predošlej noci.
Jupiter sa dychtivo opýtal: „Smiem ísť i ja, pán Andrews? Patríme predsa k sebe, všetci traja sme pátrači.“
„Myslím, že sa nič nestane, ak pôjdeš aj ty,“ usmial sa pán Andrews. „Ale poďme. Šerif Reynolds čaká vonku, v aute. Pôjdeme s ním.“
Hneď pred vchodom čakala čierna limuzína. Za volantom sedel šerif Reynolds, tučný muž s malou plešinou. Vyzeral nazlostene.
„Ďakujem, Bili,“ povedal Bobovmu otcovi. „A teraz rýchlo poďme. Počúvaj, ty si odtiaľto, sme susedia. Spolieham sa na teba, že mi pomôžeš - ak by sa z tejto pochabej záležitosti vykľulo ešte niečo horšie.“
„Môžeš sa na mňa spoľahnúť, šerif,“ povedal pán Andrews. „Ale kým prídeme k Zelenému panstvu, môj syn by ti mohol porozprávať, čo včera večer so svojím priateľom videli.“
„Tak spusť, chlapče,“ povedal šerif Reynolds, uháňajúc krkolomnou rýchlosťou. „Počul som o tom od viacerých ľudí, ktorí tam boli, ale som zvedavý, ako ste to videli vy.“
Bob mu rýchlo vyrozprával, čo s Petrom včera zažili. Šerif Reynolds si hrýzol pery, keď ho počúval.
„To isté mi povedali aj ostatní,“ zachmúril sa. „I keď je toľko svedkov, povedal by som, že je nemožné …“
Zarazil sa. Bobov otec, ktorý bol dobrým novinárom, na neho ostro pozrel.
„Sam, niečo mi vraví, že ty sám si videl zelené strašidlo,“ povedal. „Preto nechceš dopovedať, že je to nemožné.“
„Tak je,“ vzdychol si šerif. „I ja som ho videl. Na cintoríne. Stálo pri mramorovom pomníku starého Mathiasa Greena. A dočerta, keď som ho pozoroval, tá zelená postava sa prepadla do zeme a zmizla.“
Peter, Bob a Jupiter sedeli na krajíčku sedadla a dychtivo načúvali. Bobov otec figliarsky mrkol na šerifa.
„Môžem sa pri písaní na teba odvolávať, Sam?“ opýtal sa.
„Nie, vieš dobre, že nemôžeš!“ vybuchol šerif Reynolds. „Nesmie sa to rozchýriť. Chlapci! Zabudol som, že ste tu! Nikomu nepoviete ani slovo, počujete?“
„Áno, pane,“ ubezpečil ho Jupiter.
„Vcelku,“ pokračoval šerif Reynolds, „tú zelenú postavu videli dvaja šoféri nákladného auta. Žena, ktorá nám telefonovala. Nočný strážca v obchodnom dome. Ja a dvaja moji chlapi. Dvaja chlapci…“
„To je deväť, Sam,“ ozval sa pán Andrews.
„Deväť, plus šiesti muži, ktorí sa prišli pozrieť na ten starý dom,“ povedal šerif Reynolds. „Spolu pätnásť. Pätnásť svedkov, ktorí videli strašidlo!“
„Šerif, boli v Zelenom panstve šiesti, alebo siedmi muži?“ dychtivo sa opýtal Jupiter. „Peter a Bob sa nemôžu dohodnúť.“
„Neviem celkom presne,“ zamrmlal šerif. „Štyria muži vypovedali, čo sa stalo. Traja hovorili, že boli šiesti, jeden tvrdil, že boli siedmi. S ostatnými som sa nerozprával - nemohol som ich nájsť. Asi nechcú, aby sa o nich hovorilo. Na tom tak nezáleží, či je svedkov pätnásť alebo šestnásť, i tak je ich príliš veľa na to, aby si niečo vymysleli. Najradšej by som bol, keby sa z toho vykľul nejaký žart alebo niečo podobné, ale čo môžem robiť, keď som sám videl, ako tá potvora zmizla v hrobe!“
Auto zabočilo na burinou zarastenú cestu, ktorá viedla do starého Zeleného panstva. Panstvo vo dne vyzeralo veľmi pekne, hoci jedno krídlo bolo už čiastočne zbúrané. Pri dverách stáli dvaja policajti a muž v hnedom kabáte, ktorý, ako sa zdalo, na nich netrpezlivo čakal.
„Ktovie, kto to je?“ zamrmlal šerif Reynolds, keď vystúpili. „Asi ďalší novinár.“
„Šerif Reynolds!“ Podišiel k nim inteligentne vyzerajúci muž v hnedom kabáte a spustil príjemným hlasom: „Vy ste šerif? Čakám na vás. Prečo ma títo muži nechcú pustiť do domu mojej klientky?“
„Dom vašej klientky?“ šerif na neho pozrel. „Kto ste?“
„Som Harold Carlson,“ povedal muž. „Tento dom teraz patrí slečne Lýdii Greenovej. Som jej advokát a vzdialený bratanec. Zastupujem ju. Hneď ako som sa z raňajších novín dozvedel o včerajších udalostiach, priletel som zo San Franciska, požičal som si auto a prišiel som. Chcem sa na to pozrieť. Zdá sa mi, že celá vec je fantastický nezmysel.“
„Fantastická, to áno,“ povedal šerif Reynolds, „ale nie je to nezmysel. Som však veľmi rád, že ste prišli, pán Carlson. I tak by sme asi museli po vás poslať. Postavil som sem svojich ľudí, aby zadržali zvedavcov, a preto nechceli pustiť ani vás. Ale teraz pôjdeme všetci dnu a poobzeráme sa. Títo dvaja chlapci včera všetko videli a presne nám ukážu, kde stra … kde sa to odohralo.“
Predstavil pána Andrewsa, Boba, Petra a Jupitera. Potom ich šerif Reynolds zaviedol do domu, ponechajúc mužov na stráži. Vnútri, vo veľkých šerých izbách, vládlo ešte stále mátožné ovzdušie predošlej noci. Bob a Peter ukázali šerifovi, kde presne všetci stáli a kde sa po prvý raz objavila zelenkastá postava.
Potom ich Peter zaviedol hore.
„Zakrádala sa týmito schodmi a halou,“ povedal. „Skôr ako sme sa pustili za ňou, muži prezreli podlahu, či sa tam nenájdu stopy. To bol Bobov nápad. Ale v prachu nebola nijaká stopa.“
„Dobre, synak,“ povedal pán Andrews a potľapkal Boba po pleci.
„Potom išlo strašidlo cez halu,“ ukazoval Peter, „a zastavilo sa pri zadnej stene. Potom prešlo stenou a zmizlo.“
„Hm.“ Ako tak stáli a hľadeli na prázdnu stenu, šerif Reynolds sa zamračil a Harold Carlson, advokát, bezradne krútil hlavou.
„Nechápem,“ povedal. „Jednoducho nechápem, Samozrejme, hovorilo sa, že v tomto dome straší, ale ja som tomu nikdy neveril. Teraz neviem. Jednoducho neviem.“
„Pán Carlson,“ opýtal sa šerif Reynolds, „neviete, čo by mohlo byť za touto stenou?“
Advokát zažmurkal.
„Nie. Čo by za ňou mohlo byť?“
„Na to sme tu, aby sme to zistili,“ odvetil šerif. „A preto som rád, že ste tu i vy. Dnes ráno jeden z chlapov, ktorí pracujú na búračke, strhával na rebríku vonkajšie obloženie. Táto chodba sa zrejme nachádza nad časťou, ktorú už čiastočne zbúrali. Potom sa bude pokračovať tu. Skrátka, ten človek niečo zbadal. Prestal pracovať a zavolal ma.“
„Niečo zbadal?“ zamračil sa pán Carlson. „Preboha, a čo?“
„Nebol si celkom istý,“ otvorene povedal šerif Reynolds. „Ale domnieva sa, že za touto prázdnou stenou je tajná izba. Keďže ste tu, môžeme ju otvoriť a pozrieť sa dnu.“
Harold Carlson si pošúchal čelo a pozrel na pána Andrewsa, ktorý si usilovne robil poznámky.
„Tajná izba?“ opýtal sa so zjavným prekvapením. „Ani v jednom rodinnom príbehu o tomto dome sa nespomína nijaká tajná izba.“
Peter, Bob a Jupiter išli z kože vyskočiť od potláčaného vzrušenia, keď prišli hore dvaja policajti, jeden so sekerou a druhý so sochorom.
„Nože, chlapi, urobte otvor do tej steny,“ vyzval ich šerif Reynolds. Potom sa obrátil k pánu Carlsonovi: „Určite ste i vy zvedavý, však?“
„Samozrejme, šerif,“ odvetil muž zo San Franciska. „Aj tak pôjde celý dom dolu.“
Dvaja policajti sa energicky pustili do steny. Čoskoro do nej urobili otvor. Za ním sa nachádzal dosť veľký priestor, teraz celkom tmavý. Keď otvor bol už taký veľký, že sa dalo cezeň prejsť, šerif Reynolds podišiel k nemu a zasvietil dovnútra.
„Panebože!“ zvolal a preliezol otvorom do tajnej izby. Pán Carlson a Bobov otec išli hneď za ním, a chlapci začuli znútra výkriky údivu a zdesenia.
Jupiter sa potichu prešmykol otvorom a za ním Peter a Bob. Ocitli sa v malej miestnosti, asi meter a pol krát dva a pol. Cez puklinu vo vonkajšej stene, ktorú zrejme robotníci urobili predtým, vnikalo dnu trochu svetla. Nie div, že muži boli užasnutí.
V miestnosti nebolo nič okrem truhly.
Ležala na dvoch podstavcoch z lešteného dreva. Truhla bola zvonku nádherne vyrezávaná a leštená, ale mužov upútal jej obsah.
Chlapci sa postavili k nim a nakukli dnu. Všetkým trom vyrazilo dych.
V truhle bola kostra. Nebolo ju dobre vidieť, pretože ju zakrývali nádherné šaty, čiastočne poznačené časom a rozkladom, ale bola to určite kostra.
Chvíľu všetci mlčali. Napokon sa ozval Harold Carlson.
„Pozrite!“ povedal. „Na truhle je strieborný štítok. Je na ňom napísané: Tu odpočíva v pokoji milovaná manželka Mathiasa Greena.“
„Čínska manželka starého Mathiasa Greena!“ chrapľavo povedal šerif Reynolds.
„A všetci sa domnievali, že ušla, keď zomrel,“ ticho dodal Bobov otec.
„Áno,“ prikývol Harold Carlson. „Ale pozrite, čo je tu! Šerif, to patrí rodine, ja sa o to postarám.“
Vopchal ruku do truhly. Chlapci nevideli, čo robí, pretože muži im zacláňali výhľad. O chvíľu pán Carlson ukázal dlhú šnúru okrúhlych predmetov, ktoré mali vo svetle komi-sárovej baterky zvláštnu matnú sivú farbu.
„To sú určite tie povestné strašidelné perly, ktoré strýko Mathias ukradol istému čínskemu šľachticovi. Preto musel opustiť Čínu a skrývať sa. Majú nesmiernu hodnotu. Mysleli sme, že ich už viac neuvidíme - že manželka strýka Mathiasa, keď si zlomil väz, zmizla i s perlami a vrátila sa do vlasti. A zatiaľ perly boli stále tu.“
„A ona tiež,“ poznamenal Bobov otec.