Tulákov červený vchod
Pri večeri Bob Andrews neprestajne poškuľoval po telefóne. Odkedy prišiel domov z knižnice, čakal, že každú chvíľu zazvoní. V knižnici bol zamestnaný len na polovičný úväzok. Pomáhal tam ukladať knihy do políc a podobné veci.
Už jedol zákusok, piškóte vy nákyp s dobrou čokoládovou polevou navrchu, a hoci si už dával do úst posledné sústo, telefón ešte stále nezazvonil.
Jeho matka, pôvabná štíhla hnedovlasá žena, tentoraz zachytila jeho pohľad a zdalo sa, že si na niečo spomenula.
„Preboha!“ zvolala. „Zabudla som. Máš tu odkaz. Telefonoval tvoj priateľ Jupiter Jones.“
„Naozaj?“ vykríkol Bob. „Čo hovoril?“
Včera sa Bob od Jupitera dozvedel o tom prípade. Dohodli sa, že Traja pátrači sa zídu večer v Hlavnom stane, ak Jupiter bude mať čas. Niekedy musel pomáhať svojmu strýkovi a tete v Jonesovom bazári, a vtedy nemal čas na pátranie.
„Zapísala som si to.“ Matka sa začala prehrabávať vo vrecku medzi rozličnými papierikmi. „Nebola by som si to zapamätala. Jupiter hovorí niekedy veľmi čudne.“
„Rád používa učené slová,“ povedal Bob. „Prečítal toľko kníh, že to robí už automaticky. Okrem toho, jeho strýko Titus hovorí takisto. Zvykneš si na to.“
„Nuž, nech je, ako chce, tu je odkaz!“ Našla kus papiera. Tulákov červený vchod, poď, poď. Rýchlo letí vták, ide o prípad. Chodník je úzky a kľukatý, drž sa šípky a potrafíš. Ale teraz pravdu!“ Pozrela prísne na Boba. „Čo je to za odkaz, Róbert? Zabávate sa vymýšľaním šifier, či čo?“
Bob už bol na polceste k dverám, ale zastavil sa, pretože keď sa ho matka pýtala, musel odpovedať.
„Ale, mama, veď je to celkom jasné,“ odvetil.
„Mne to nie je ani trochu jasné,“ odvrkla.
„Je to jasné, ibaže to znie ako šifra,“ vysvetľoval. „To preto, aby nikto nezasvätený nerozumel našim odkazom.“
„Tak ja som teda nezasvätená? Tvoja vlastná matka?“
„Ale nie, mami,“ povedal Bob. „Ja ti to vysvetlím, ak ťa to zaujíma. Pozri. Založili sme si pátračskú firmu, a práve teraz máme jeden prípad.“ Pokúšame sa nájsť strateného papagája.“
„No, to znie dosť nevinne,“ povedala a tvár sa jej vyjasnila. „Teda Rýchlo letí vták, ide o prípad, sa vzťahuje na to, však?“
„Tak je. A Tulákov červený vchod znamená...“
„Nechaj to už tak. Teraz utekaj, a nebuď príliš dlho. Musíme rozoslať pozvánky na večeru, ktorú pripravujeme na budúci týždeň.“
Bob vybehol a naskočil na bicykel. Ešte stále bolo svetlo, pretože bolo leto.
Rocky Beach sa rozprestiera na pobreží Tichého oceána, niekoľko kilometrov od Hollywoodu. Za ním je pás veľkých kopcov. Nedávno Bob utrpel úraz a zlomil si nohu. Preto na nej teraz musel mať podporný prístroj. Jedného dňa si ho však dá dolu, a potom poletí na bicykli ako víchor.
Prepletal sa bočnými uličkami, kde nebola taká rušná premávka ako na pobreží, a tak sa raz-dva dostal k Jonesovmu bazáru. Bola to asi najbohatšia zberňa na okolí. Obklopoval ju dlhý, vysoký doštený plot, ktorý miestni umelci pánu Jonesovi z vďačnosti za jeho veľkorysosť pestro pomaľovali.
Na celej zadnej časti plota bol zobrazený požiar v San Franciscu roku 1906, dramatický výjav horiacich budov, ku ktorým sa rútia hasičské striekačky, ťahané koňmi, a ľudia utekajú s batohmi na chrbtoch.
Bob sa presvedčil, či ho niekto nevidí, zahol za roh a asi po dvadsiatich krokoch zastal. Práve na tom mieste bol namaľovaný veľký červený plameň šľahajúci z budovy, pri ktorej sedel psík a smutno hľadel na svoj bývalý domov. Tomuto psíkovi dali meno Tulák. Jedným jeho okom bola hrča v dreve. Bob nechtami vybral hrču a vopchal dnu ruku, aby odsunul závoru. Tri dosky sa odchýlili a Bob pretiahol bicykel dovnútra. To bol Tulákov červený vchod.
Do dvora zberne viedli štyri rozličné tajné vchody, takže Traja pátrači mohli, ak bolo treba, prísť a odísť bez toho, že by ich niekto zbadal.
Keď už bol dnu, odložil bicykel a kľakol si. Bola tam navŕšená kopa stavebného materiálu, ktorá sa podobala jaskyni. Na samom vrchu bola stará tabuľa s veľkou čiernou šípkou a s nápisom Kancelária. To bolo ich tajné znamenie. Šípka v skutočnosti ukazovala na Hlavný stan.
Bob sa plazil pod kopou stavebného materiálu, až vyšiel do úzkej chodby, ktorú tvoril odpad nakopený po oboch stranách. Chodba sa niekoľkokrát skrúcala a nakoniec si musel znova kľaknúť a preplaziť sa popod niekoľko ťažkých dosiek, ktoré tam ležali akoby len tak, hoci v skutočnosti to boli Dvere č. 4, jeden z vchodov do Hlavného stanu.
Plazil sa ešte chvíľu, a potom sa už mohol postaviť. Zaklopal na dosku tri razy, raz a dvakrát. Doska sa otvorila a Bob sa sklonil, aby mohol vstúpiť do Hlavného stanu.
Hlavným stanom bol rozheganý, asi desať metrov dlhý, obytný príves, ktorý stál vo dvore, kde ho nebolo ani vidieť, pretože všade dookola boli nakopené rozličné nepotrebné haraburdy. Dokonca ani pán Jones nevedel o tom, že si spravili zo starého prívesu moderný Hlavný stan, kde bola tmavá komora, laboratórium a kancelária s písacím strojom, telefónom, stolom a magnetofónom. Celé zariadenie si urobili z pokazených vecí, ktoré sa dostali na dvor. Prirodzene, okrem telefónu. Ten si kúpili za peniaze, ktoré si zarobili tým, že pomáhali v zberni.
Kedykoľvek boli chlapci dnu, ich schôdzky boli úplne tajné.
Jupiter sedel na otáčacej stoličke a hrýzol ceruzku. Peter Crenshaw si pohmkával a kreslil obrázky papagájov.
„Ahoj, Bob,“ povedal Jupiter. „Prečo tak neskoro?“
„Mama zabudla na tvoj odkaz,“ odvetil Bob. „I tak by ma nebola pustila bez večere. Máme mimoriadnu schôdzku?“
Jupiter prikývol. „Kvôli tete Matilde,“ povedal. „Celý deň riadila dom a ja som jej musel pomáhať. Teraz chce, aby som poumýval všetky obloky. Samozrejme, urobím to, ale je nevyhnutné, aby sme si najprv určili postup, ako hľadať Billyho Shakespeara a Malú Bo-Peep. Skôr ako sa pustím do umývania oblokov, pokúsim sa logicky zvážiť situáciu a určiť, čím by ste mali začať pátranie.“
Toto bola typická reč Jupitera Jonesa, ktorý roky čítaval všetko, čo mu prišlo pod ruku. Naozaj to nevyzeralo, že by sa vedel vyjadrovať jednoducho.
„Sme v koncoch,“ ozval sa Peter. „Prešľapujeme na jednom mieste. Vieme, že tučný muž, ktorý sa volá pán Claudius, musel ukradnúť Billyho Shakespeara a Malú Bo-Peep, ale nemôžeme prísť na to, ako ho nájsť. Polícia by mohla nájsť auto, ale tá by prípad nebrala vážne. Predstavte si, keby sme prišli ku komisárovi Reynoldsovi a požiadali ho o pomoc pri hľadaní Shakespeara a Malej Bo-Peep!“
„V nijakom prípade. Pán Fentriss i slečna Waggonerová nás zaprisahali, aby sme mlčali,“ odvetil Jupiter. „Nejako však musíme nájsť toho pána Claudiusa, alebo si priznať, že sme zlyhali.“
„Mám nápad,“ povedal Bob. „Povypytujem sa ľudí, či nevideli auto pána Claudiusa. Ak sa opýtame viacerých ľudí, určite sa nájde niekto, kto si ho všimol. A ak nájdeme auto, on určite bude niekde nablízku.“
„Ľudia sú veľmi nepozorní,“ namietol Jupiter. „Dokonca i očití svedkovia si niekedy protirečia.“
„Ale deti nie,“ podotkol Bob. „Deti si všimnú všetko, čo ich zaujíma. Každý chlapec sa zaujíma o autá. Keby sme sa opýtali tisícok chlapcov v celom okolí Los Angeles a Hollywoodu, stavím sa, že by sme našli jedného, ktorý by si auto presne pamätal.“
Výraz na Jupiterovej tvári svedčil o tom, že tuho premýšľa. „Bob, tvoj nápad je vynikajúci.“
„Vážne?“ uprel na neho oči Bob. „Skutočne si myslíš, že je vynikajúci?“
„Veľmi jednoduchý, a práve preto vynikajúci,“ povedal Jupiter. „Presne, ako hovoríš, chlapci každého veku sa zaujímajú o autá, zvlášť o neobyčajné autá. Dovtedy sa musíme vypytovať chlapcov po celom meste, kým nenájdeme niekoho, kto videl auto. Potom budeme vedieť, že pán Claudius je nablízku. Ale je jasné, že sa nemôžeme pýtať každého chlapca osobne.“
„Ako to teda urobíme?“ sklamane sa opýtal Peter.
Jupiter sa naklonil a pozrel na nich.
„Použijeme metódu ,Od ducha k duchovi',“ vyhlásil.