V pasci
„Je tu jeden problém,“ povedal Jupiter, keď na druhý deň popoludní sedeli s Petrom v kancelárii Hlavného stanu iba sami dvaja, lebo Bob mal veľa práce v knižnici. Jupiter sa zlostne mračil nad akýmsi papierom.
„Vlastne dva problémy,“ opravil sa Prvý pátrač.
„Ja ti poradím, ako rozriešime naše problémy,“ ozval sa Peter. „Jednoducho zdvihni telefón, zavolaj pánu Alfrédovi Hitchcockovi a otvorene mu povedz, že sme sa rozhodli zastaviť pátranie po strašidelnom dome. Povedz mu, že kedykoľvek sa priblížime k tomu miestu, roztrasieme sa ani osiky a naskakuje nám husia koža. Povedz mu, že sa nám roztrasú nohy a samy od seba začnú utekať.“
Jupiter si nevšímal Petrove reči.
„Našou prvou úlohou bude zistiť,“ konštatoval, „kto nám to včera večer telefonoval.“
„Nie kto,“ vyhlásil Peter, „ale čo ... Či už to bol prízrak, strašidlo alebo vlkolak, alebo jednoducho dajaký nehmotný duch.“
„Duchovia,“ povedal mu kamarát, „nepoužívajú telefón. Ani strašidlá, ani prízraky, ani vlkolaky.“
„To bolo za starých čias. Prečo by sa časom aj oni nemohli zmeniť a zmodernizovať? Ten hlas včera večer mi vôbec nepripadal ako ľudský.“
Jupiter sa zamračil a na jeho okrúhlej tvári bolo vidieť rozpaky. „Máš pravdu,“ pripustil. „Celý problém sa skomplikoval tým, že okrem nás a Worthingtona ani živá duša nevedela o našej včerajšej návšteve Strašidelného zámku.“
„A čo neživá duša?“ spýtal sa Peter.
„Ak v Strašidelnom zámku skutočne straší,“ povedal zamyslene Jupiter, „musíme to dokázať. Potom sa naozaj budeme mať čím pochváliť. Mali by sme sa viac dozvedieť o Štefanovi Terrillovi. Ak on privolal kliatbu na zámok, tak tam pravdepodobne straší jeho duch.“
„No, to vyzerá celkom rozumne,“ súhlasil Peter.
„Teda našou prvou úlohou bude nájsť niekoho, kto poznal Štefana Terilla v časoch, keď bol slávnou hviezdou nemého filmu, a kto by nám o ňom mohol povedať niečo viac.“
„Ale to bolo už veľmi dávno!“ namietol Peter. „Koho nájdeme po toľkých rokoch?“
„To sa iba nám zdá tak dávno, pretože sme mladí. Ale v Hollywoode musí žiť ešte veľa ľudí, čo poznali pána Terrilla.“
„Ó, zaiste. Mohol by si mi povedať aspoň dvoch?“
„Náš najlepší typ,“ odvetil Jupiter, „by mohol byť obchodný zástupca pána Terrilla - Šeptoš.“
„Šeptoš?“ vykríkol Peter. „Čo je to za meno?“
„To je prezývka. Jeho pravé meno je Jonatán Rex. Tu mám jednu jeho fotografiu.“
Prvý pátrač podal Petrovi noviny so Šeptošovou fotografiou a s krátkym článkom. Bob Andrews si z nich v knižnici na rozmnožovacom stroji urobil fotokópiu. Na fotografii bol vyobrazený značne vysoký, úplne holohlavý muž s dlhou škaredou jazvou na krku, ako si podáva ruku s pomenším brunetom, ktorý sa figliarsky usmieva. Vysoký muž mal úzke, divé oči.
„Bŕr!“ vyhŕkol Peter. „Takto teda vyzeral Štefan Terrill! Ten vôbec nemusel hrať. Ľudí musel desiť už jeho zjav. Tá jazva a tie oči by vystrašili aj čerta.“
„Nedívaš sa na toho pravého. Pán Terrill je ten pomenší muž, čo vyzerá tak priateľsky a neškodne.“
„Ten?“ zadivil sa Peter. „Ten fešácky chlapík hral všetkých tých ukrutných netvorov?“
„Mal celkom obyčajnú tvár, ale vedel ju tak skriviť, že mohol zahrať každú diabolskú postavu,“ vysvetlil Jupiter. „V článku sa píše, ak si ho náhodou nečítal...“
„Ja som sa sústredil iba na strašidelné veci,“ priznal sa Peter.
„V článku sa ďalej píše, že keď vymysleli zvukový film, Štefan Terrill stratil sebadôveru a bol taký nešťastný zo svojho šušlania, že sa vôbec nechcel stýkať s ľuďmi. A tak si najal Šeptoša, aby mu vybavoval všetky obchodné záležitosti. Ľudia nevedeli Šeptošovi klásť odpor, a preto sa s nimi vždy celkom ľahko dohodol o primeraných honorároch.“
„To si myslím!“ vyhlásil Peter. „Vyzerá tak zabijácky, že by asi hneď vytiahol nôž, keby si niekto trúfol povedať mu nie.
„Keby sme ho našli, zaiste by nám vedel povedať všetko, čo potrebujeme vedieť.“
„Áno, určite... Keby nebolo keby. Alebo si dačo vyhútal?“
„Pozriem sa do telefónneho zoznamu. Možno ešte stále býva v týchto končinách.“
Jeho meno našiel v zozname Peter.
„Tu je!“ vykríkol. „Jonatán Rex, Veterné údolie 915. Zavoláme mu?“
„Myslím, že bude lepšie, keď mu našu návštevu neohlásime. Ale zatelefonujeme si po auto.“
„To bola geniálna vec vyhrať takéto auto,“ povedal Peter, keď Jupiter dotelefonoval. „Nerád myslím na to, čo budem robiť, keď uplynie tých tridsať dní.“
„Mám isté plány,“ vyhlásil Jupiter. „Ale to má ešte čas. Radšej by sme mali povedať tete Matilde, že prídeme na večeru neskoršie.“
Pani Jonesová im bez všetkého sľúbila, že im večeru odloží. Keď však k bráne Jonesovho bazára dorazil Worthington na veľkom ligotavom aute, pokrútila hlavou.
„Bože dobrotivý!“ zvolala. „Raz neviem, ako sa to s tebou skončí, Jupiter. Či sa vôbec vpraceš do starých koľají, keď sa jednostaj prevážaš v aute vyrobenom pre akéhosi arabského šejka! Načisto sa mi pokazíš! Zapamätaj si moje slová!“
Lenže nepovedala, ako by sa mal jej synovec pokaziť. A keď sa Jupiter usadil dozadu na kožené sedadlo, vonkoncom nevyzeral, že by ho trápilo tetino proroctvo. Worthington musel najprv preštudovať rozličné mapy, keď chcel zistiť, kde sa vlastne Veterné údolie nachádza. Zrejme sa začínalo dosť ďaleko odtiaľto, až na druhej strane pohoria. Keď uháňali cez hory, Jupiter dostal jedno zo svojich častých vnuknutí.
„Worthington,“ povedal, „myslím, že táto cesta vedie popri vjazde do Čierneho kaňonu.“
„Áno, pán Jones,“ odpovedal šofér. „Čoskoro budeme pri ňom.“
„Tak sa cestou na chvíľočku zastavíme v Čiernom kaňone. Niečo si tam chcem zistiť.“
Trvalo to naozaj iba chvíľu, a už sa blížili k vjazdu do úzkeho kaňonu, ktorý navštívili minulý večer - a z ktorého tak rýchlo utiekli. Vo dne vyzeral lepšie - no iba o niečo lepšie. Keď Worthington dorazil k miestu, kde bola cesta zatarasená zhnitou zábranou a zosunutými kameňmi, zvolal:
„Pozrite! Stopy po pneumatikách! To nie sú naše stopy zo včerajška. Nechcel som vám nič povedať, pán Jones, ale včera som mal dojem, že nás niekto sleduje. Nebol som si však celkom istý.“
„Niekto nás sledoval?“ Peter a Jupiter si vymenili pohľady.
„Ďalšia záhada, ktorú musíme rozlúštiť,“ poznamenal Jupiter. „Ale tá musí počkať. Teraz si chcem obzrieť okolie Strašidelného zámku.“
„Príma!“ povedal Druhý pátrač. „Rád súhlasím, ak si budeme obzerať iba okolie zámku.“
Vo dne im ubiehala cesta rýchlejšie, hoci sa museli predierať po úzkej cestičke, zatarasenej zosunutými kameňmi, ktorá viedla hore k Strašidelnému zámku, týčiacemu sa nad nimi.
„Keď si pomyslím, že sme sa sem včera trepali potme, mráz mi behá po chrbte!“ vyhlásil Peter. „Bŕŕ!“
Jupiter ho povodil okolo celej budovy. Prezreli si zadnú časť zámku, aj strmé svahy nad ním.
„Hľadám dôkazy, ktoré by svedčili o tom, že nejakí ľudia používajú tento zámok ako skrýšu,“ povedal. „Keby ho používali, museli by tu zanechať nejaké stopy - šľapaj e v prachu... odpadky... ľahkomyseľne odhodené ohorky cigariet...“
Ale pri rozsiahlej prehliadke okolia zámku nenašli celkom nič. Napokon sa zastavili na jednej strane budovy, aby si odpočinuli.
„Rozhodne tu niet nijakých stôp po ľuďoch, ktorí by prichádzali, alebo odchádzali zo zámku,“ podotkol Jupiter s uspokojením. „Ak je zámok obývaný, tak v ňom môžu bývať jedine strašidlá. A to práve my chceme dokázať.“
„Ja tomu verím, mne netreba nič dokazovať,“' povedal Peter.
V tej chvíli ich akýsi výkrik - a bol to rozhodne ľudský výkrik - prinútil otočiť sa okolo vlastnej osi, takže zastali tvárou k hlavnému vchodu do Strašidelného zámku a vyjavené zízali, čo sa bude diať. Vtom z dverí vybehli s hurónskym vreskom dve chlapčenské postavy a ozlomkrky bežali dolu kaňonom. Jeden chlapec sa potkol a rozpľaštil sa na zemi ako žaba. Z ruky mu vyletel akýsi ligotavý predmet a dopadol vedľa cesty. Vôbec si ho nevšímal, vyskočil a hnal sa za svojím spoločníkom.
„To teda určite neboli strašidlá,“ povedal Peter, keď sa trochu spamätal z prvého prekvapenia. „Ale správali sa tak, akoby boli stretli aspoň dve strašidlá.“
„Rýchlo!“ Jupiter sa s chvatom rozbehol dolu svahom. „Musíme zistiť, kto to je.“
Peter trielil za ním. Dvaja bežci im už zmizli z dohľadu. Jupiter dobehol k miestu, kde jeden z nich spadol a zdvihol zo zeme drahú baterku. Na baterke bol vyrytý monogram: E. S. N.
„E. S. N.,“ čítal Jupiter. „Hovorí ti to niečo?“
„E. Skinner Norris!“ vybuchol Peter. „Dlháň Norris! To nie je možné! Ako by sa sem dostal?“
„Pamätáš, čo nám Bob povedal o Dlháňovi? Vraj sa mu v knižnici jednostaj lepil na päty, a práve vtedy sa mu stratila naša firemná navštívenka. A čo vravel Worthington? Vraj nás včera niekto sledoval. To sa na Dlháňa podobá. Prišlo by mu vhod, keby mohol vyňuchať, čo sme tu robili, a potom nás buď predbehnúť, alebo nás popliesť a prekaziť nám pátranie.“
„Máš pravdu,“ uvážlivo prisvedčil Peter. „Dlháň by urobil všetko na svete, len aby ťa aspoň raz pretromfol. Ale ak sa naozaj pokúsil s niektorým zo svojich kamarátov vkročiť do Strašidelného zámku, akosi veľmi rýchlo z neho vybehol!“
Zasmial sa, no Jupiter ostal vážny a zamyslene si vkladal baterku do vrecka.
„My sme tiež veľmi rýchlo vybehli,“ pripomenul kamarátovi. „Rozdiel je iba v tom, že my sa doň vraciame, a som presvedčený, že Dlháň Norris to nikdy neurobí. Rozhodol som sa, že sa ta vrátime hneď teraz a poprezeráme si zámok za bieleho dňa.“
Vtom zbadali, ako sa dolu príkrou cestou kaňonu rúti rovno na nich obrovský balvan! Peter sa chcel uhnúť, ale Jupiter ho schmatol za ruku a stiahol ho nazad.
„Počkaj!“ povedal. „Minie nás o pár metrov.“
Naozaj ich minul. Dopadol s veľkým treskom na cestu asi desať metrov od nich, roztrieskal betón a gúľal sa ďalej dolu svahom.
„Keby nás bol zasiahol,“ povedal vzrušene Peter, „Strašidelný zámok by bol mal dnes večer o dvoch duchov viac!“
„Pozri!“ schytil ho Jupiter za ruku. „Tam hore na svahu sa ktosi skrýva za kríkmi. Stavím sa, že sa ta vyšplhal Dlháň Norris a zhodil na nás ten kameň!“
„Ak to urobil on,“ povedal zlostne Peter, „my ho naučíme po kostole hvízdať. Poď, Jupiter, musíme ho dolapiť.“
Chlapci sa začali škriabať hore príkrym skalnatým svahom kaňonu, pridržiavajúc sa vyčnievajúcich kameňov a nízkych kríkov. Postava nad nimi sa rýchlo vzďaľovala. Obišli ostrú vyčnievajúcu skalu a zastali, aby si oddýchli. Tesne pred nimi pretínala úbočie kľukatá puklina. Niekedy dávno tieto vrchy zasiahlo zemetrasenie a rozštiepilo škály pozdĺž prirodzenej štiepnej čiary. Ako tak prekvapene zízali do otvoru, upútal zrazu ich pozornosť ohlušujúci rachot nad hlavami. Z výšky sa na nich valila po svahu celá hora kameňov a balvanov.
Peter zmeravel. Ale Jupiter neváhal ani sekundu. Schmatol priateľa za ruku a strhol ho za sebou tak hlboko do úzkej pukliny, ako sa len dalo. Vzápätí zosúvajúce sa kamene, zmiešané so zeminou, s dunivým hrmotom preleteli okolo otvoru. Niekoľko kameňov vletelo dnu. Na plošinke pred priehlbňou sa navŕšila velikánska kopa kamenia a zeminy, utvorila pevnú stenu a fakticky ich pochovala v kopci. Zvyšok balvanov sa s treskotom zgúľal dolu na cestu.