V zajatí
Čang ich viedol hlboko do jaskyne, ktorá bola dosť veľká. Potom sa vo svetle baterky ukázal vchod do tunela - bola to vlastne stará štôlňa, ktorú vykopali pred mnohými rokmi. Zachovali sa tam ešte staré brvná, ktoré podopierali povalu, hoci už niekoľko skál popadalo na zem. „Poviem vám svoj plán,“ ozval sa Čang. „Pod týmto hrebeňom sa nachádza celá sieť chodieb. Keď som prvý raz prišiel do tejto krajiny, staré bane ma očarili. Žil tu jeden starký, volal sa Dan Duncan - bol to malý, zošúverený starec, ktorý strávil život v starých baniach, kde vykopával kúsočky zlata.
Poznal to tu ako vy ulice svojho rodného mesta. Teraz leží v nemocnici, ale predtým, ako ochorel, povodil ma po týchto starých baniach. A ak sa tu vyznáte, nájdete cestu, ktorá vedie z tejto jaskyne rovno k vínnym pivniciam na druhej strane hrebeňa.“
„Pána!“ zvolal Peter. „Chceš povedať, že sa týmito baňami vrátime späť, zatiaľ čo nás Jensen so svojimi chlapmi hľadajú vonku?“
„Tak je,“ prikývol Čang. „S Jensenom sú iste spolčení mnohí robotníci. Ale takýmto spôsobom sa dostaneme von asi dva kilometre od domu a nikto nás nebude môcť zastaviť. Sú tu dve zlé miesta, kadiaľ sa dostane len chlapec alebo veľmi malý muž. Keď som to skúšal naposledy, pred pol rokom, ešte som tadiaľ mohol prejsť.“
Bob na chvíľu zatajil dych. Tma bola strašne čierna a mal pocit, že sú hlboko pod zemou. Vložil si ruku do vrecka a prstami nahmatal kus zelenej kriedy.
„Nemali by sme si značkovať cestu?“ opýtal sa. „Ľahko by sme potom našli cestu späť keby sme zablúdili.“
„Nezablúdime,“ odvetil Čang. „A ak by Jensen našiel značky, bez námahy by nás mohol sledovať.“
Bol si veľmi istý sám so sebou, ale Bob vedel, že človek môže zablúdiť práve vtedy, keď to najmenej očakáva. Na to isté myslel i Peter.
„Počúvaj,“ povedal Peter, „našou tajnou značkou je otáznik. Označíme cestu otáznikmi, ale nad ne nakreslíme šípky rozličnými smermi. Len my jediní vieme, ktoré značky označujú správnu cestu. Ktokoľvek by nás sledoval, stratí veľa času tým, že pôjde po falošných značkách.“
Čang s tým súhlasil.
„Myslím,“ povedal, „že Jensen nevie o tejto bani ani to, že je spojená s pivnicami. Ale máte pravdu, mohli by sme zablúdiť. Vchod však neoznačkujeme. Tým by sme sa prezradili. Začneme značkovať, až keď všetci budeme priamo v chodbe.“
Keď sa takto dohodli, pustili sa do starej bane. Cesta bola úzka a strop bol na niekoľkých miestach veľmi nízky. Zavše naďabili na chodby, ktoré sa pretínali alebo odbočovali, podľa toho, ako pred mnohými rokmi šli baníci za rudnou žilou. Bob značkoval cestu otáznikmi. Vždy však prikreslil výrazné šípky, ktoré smerovali do nesprávnych chodieb. Stopy, ktoré zanechával, by poplietli každého, kto nepoznal ich tajomstvo.
Ale o chvíľu prišli k miestu, kde bola chodba vpredu sčasti zasypaná. Naspodku boli skaly a zem, ktoré takmer zatarasili priechod. Čang zakričal, aby zastali.
„Teraz sa budeme musieť plaziť,“ povedal. „Pôjdem prvý.“
Vytiahol čosi spoza košele a podal Petrovi.
„Tu je stará baterka s perlami,“ povedal. „Peter, daj na ňu pozor. Zavádzala by mi, ak budem musieť kopať.“
„Dobre, Čang,“ súhlasil Peter. Zastrčil si starú baterku so vzácnym obsahom za opasok a tuho si ho pritiahol, aby sa mu nevyšmykla. „Ale bol by som rád, keby som mal vlastné svetlo.“
„To je problém.“ Čang sa na chvíľu zamyslel. „Máme len dve baterky. Pozri, Bob, čo by sa stalo, keby si dal Petrovi svoju? Ja pôjdem prvý so svojou baterkou. Ty pôjdeš za mnou. A Peter bude posledný. Takto budeme mať všetci svetlo, pretože zadná baterka bude svietiť dopredu, i tebe pod nohy.“
Bobovi sa tento nápad neveľmi pozdával. Tu dolu, v hlbokej tme, bola baterka niečo pekné, jasné a pevné, na čo sa dalo spoľahnúť.
Čangov nápad však nebol zlý, a preto podal Petrovi baterku. Aspoň mu nezavádzala pri plazení, a to bolo veľmi dobre, lebo noha, na ktorej mal ešte nedávno podporný prístroj, bola už trochu vysilená. Zasypaný úsek bol dlhý asi len sto metrov, ale im sa zdalo, akoby nemal konca.
Čang, ktorý bol pred Bobom, si musel chvíľami ľahnúť na brucho a tak sa plaziť. Za ním liezol Bob. Peter, ktorý svietil Bobovi na cestu, sa tiež vliekol po bruchu. Pohybovali sa dopredu ako stonožky. Čang niekoľkokrát zastal, aby vyhrabal väčší otvor alebo odhádzal nabok malé skaly.
Zrazu Bob narazil o strop nad sebou. Na chrbát mu padla malá skala a pritlačila ho, takže sa nijako nemohol pohnúť. Zmieral od strachu, kým sa odzadu nepriplazil Peter, ktorý si mu ľahol na nohy, natiahol ruku a zhodil skalu.
„Ďakujem ti, Peter,“ vydýchol si Bob. Potom sa prešmykol popod nízky skalný strop. Peter, ktorý bol väčší, vyhrabal trochu zeme, takže mohol prejsť bez rizika, že sa mu prihodí niečo podobné.
Bob si zhlboka vydýchol, keď sa konečne preplazili na miesto, kde sa mohli vystrieť a oprieť sa o skalnatú stenu.
Nad sebou videli vo svetle bateriek staré brvná výdrevy, ktoré boli pod obrovskou váhou celé prehnuté nadol. Chlapci nepomysleli ani na to, že by sa mohli zrazu prelomiť, keď už vydržali toľké roky.
Chvíľu len tak ležali a zhlboka dýchali. Potom sa ozval Čang.
„To najhoršie už máme za sebou,“ povedal. „Je tu ešte jedno zlé miesto, ale nie také zlé ako toto. Jedna vec je istá,“ zasmial sa. „Jensen sa tadiaľto nikdy nedostane. Je príliš veľký.“
Kým oddychovali, Čang im porozprával históriu siete chodieb, cez ktoré prechádzali. V baniach sa začalo pracovať okolo roku 1849, keď v Kalifornii objavili zlato. Keď sa prvé bohaté zlaté žily vyčerpali, mnohí baníci odišli inde, ale mnohí zostali a kopali ďalej v nádeji, že natrafia v skale na menšiu zlatú žilu. A tak sa bane pomaly rozširovali.
Ale údolie bolo závislé na viniči a víne, ktoré sa z neho dorábalo, a po smrti starého Mathiasa Greena matka slečny Lýdie Greenovej si mohla dovoliť kúpiť ho a začať budovať pivnice a vinohrady. Ale potom, roku 1919 vyhlásili prohibíciu a víno ani nijaké iné alkoholické nápoje sa nesmeli predávať.
Vinohrad takmer upadol. Robotníci, ktorí nemali prácu, sa pustili do hľadania záludného kovu a kopali stále hlbšie a hlbšie do skaly. Ďalšie útrapy nastali v období krízy koncom roku 1929, keď nebolo peňazí a každý schopný chlap na okolí sa pustil do hľadania zlata, ktoré malo slúžiť ako prameň obživy.
Keď nastali lepšie časy, okolo roku 1940, zlato sa prestalo dolovať. Prohibícia bola zrušená a vinohrad znovu prekvital. Ale pod horským hrebeňom sa zachovala celá sieť opustených baní a chodieb ako výsledok mnohoročného kopania.
„A teraz je tu ešte nejaké zlato?“ dychtivo sa opýtal Bob.
„Trochu, ale musel by sa na to použiť čakan a pravdepodobne i dynamit,“ povedal Čang. „No, ale poďme ďalej. Už musí byť veľmi neskoro. Teta Lýdia si bude robiť starosti.“
Ako postupovali, Bob stále označoval cestu otáznikmi a falošnými šípkami. Len raz sa zdalo, že je Čang popletený, a to na mieste, kde do chodby ústili tri štôlne naraz. Nakoniec si vybral tú napravo, ale asi po tristo metroch bola zasypaná.
„Nesprávna cesta,“ povedal a posvietil na spodok chodby.
Všetci pozreli tým smerom. Vo svetle sa mihotali biele kosti. V prvom okamihu si Peter a Bob mysleli, že to je ľudská kostra. Ale potom si všimli, že sú to kosti nejakého zvieraťa, ktoré tam zasypala zem.
„To je osol. Nejaký baník ho používal na vyvážanie rudy,“ povedal Čang. „Mal šťastie, že aj jeho nezasypalo. A možno, že aj jeho. Nikto tu už potom nekopal.“
Bob pozrel na bielu lebku osla a trochu ho striaslo. Rýchlo sa poponáhľal za Čangom, ktorý ich viedol späť.
Čang našiel správnu chodbu a zdalo sa, že všetko je opäť v poriadku. Viedol ich rýchlo popri bočných chodbách, keď zrazu zastal tak prudko, že Bob do neho narazil.
„Prišli sme k Hrdlu,“ vysvetľoval.
„Hrdlo?“ opýtal sa Peter. „Čo je to?“
„To je prírodná trhlina v skale. Vedie až k baniam na druhej strane hrebeňa,“ povedal Čang. „Je poriadne drapľavá a úzka.“
Posvietil do priechodu, ktorý vyzeral naozaj len ako neveľká trhlina v skale. Vysoká akurát tak, že sa tam mohol chlapec postaviť, ale taká úzka, že sa do nej dalo vojsť len bokom.
„Veru tak,“ povedal Čang, akoby im čítal myšlienky. „Musíme ísť bokom.“
„Si… si si istý, že sa dostaneme na druhú stranu?“ opýtal sa Bob. Čím dlhšie bol pod zemou, tým sa mu to menej pozdávalo. A nápad prejsť tou úzkou štrbinou sa mu už vôbec nepáčil.
„Určite,“ povedal Čang. „Už som tadiaľto šiel. Ale cítite ten vzdušný prúd? Z tej strany prichádza vzduch.“
Bola to pravda. Na lícach skutočne zacítili vzduch.
„Musíme tadiaľto prejsť,“ povedal Čang. „Toto je jediné spojenie medzi oboma stranami kopca a dostane sa cezeň len chlapec alebo malý muž. Dúfam len, že som veľmi nepodrástol za posledných šesť mesiacov. Pôjdem prvý. Vy dvaja počkáte, kým neprejdem. Potom, keď dám baterkou trikrát znamenie, pôjdeš ty, Bob. Peter a ja ti budeme svietiť z obidvoch strán, aby si videl. Keď Bob prejde, znovu dám trikrát znamenie, a pôjdeš ty, Peter.“
Súhlasili. Čang vkĺzol do Hrdla, pričom baterku držal v pravej ruke. Opatrne sa posúval bokom, aby sa prudkým pohybom nezasekol do úzkej drsnej trhliny.
Peter a Bob, ktorí ho sledovali, videli iba poskakujúce svetlo, aj to zväčša skryté za jeho telom. Čang povedal, že keď sa dostanú cez Hrdlo, ocitnú sa celkom blízko miesta, kde sú uskladnené sudy s vínom, a o hodinu môžu byť doma.
Čang sa pohyboval pomerne rýchlo, ale dvom čakajúcim chlapcom to prichodilo ako večnosť. Konečne zbadali tri vzdialené záblesky svetla, ktoré oznamovali, že prešiel.
„Tak choď, Bob,“ povedal Peter. „Tebe to pôjde ľahšie, ty si z nás najmenší.“
„Pravdaže,“ povedal Bob trochu vyschnutým hrdlom. „Bude to ľahké. Len mi trochu posvieť.“
Vkĺzol bokom do Hrdla. Peter mu svietil nízko nad zemou a z druhej strany prichádzal bledý svit Čangovej baterky.
Peter pozoroval priateľa, ako sa pomaly vzďaľuje. Pre Bobovo telo, ktoré zaplnilo Hrdlo, nebolo vidieť svetlo z druhého konca. Peter ešte chvíľu svietil, a potom, keď si myslel, že Bob je už bližšie k Čangovi, zhasil.
Napäto čakal na tri záblesky svetla, ktoré mu mali oznámiť, že môže ísť. Ale nijako sa neobjavovali.
Potom začul slabý výkrik a za ním slová „Peter! Ne …“
Bol to Čangov hlas, ktorý tlmene prenikal úzkym Hrdlom. Zdalo sa, akoby ho niečo utlmilo, azda ruka na ústach.
Peter si však domyslel, čo mu Čang chcel povedať: Nechoď!
Čakal na nejaký iný zvuk alebo signál. O chvíľu zbadal tri záblesky svetla, ktoré sa potom ešte raz opakovali. Boli to však trhavé a kratšie pohyby než Čangov signál predtým.
Peter vedel, že sú v pasci. Niekto iný - nebol to ani Čang, ani Bob - mu dával znamenie, aby prešiel Hrdlom.
Toto a výkrik mu stačilo, aby pochopil, čo sa stalo. Čanga a Boba chytili.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář