Volanie o pomoc
„Pomoc!“ ozval sa zreteľný, ale akosi čudne tlmený hlas. „Pomoc! Pomoc!“
Zakaždým, keď výkrik zvnútra starého rozpadávajúceho sa domu preťal ticho, Petrovi Crenshawovi prebehli po chrbte zimomriavky. Potom volanie prešlo do akéhosi čudného utíchajúceho bublania, čo bolo ešte horšie.
Vysoký hnedovlasý chlapec kľačal za hrubým palmovým pňom a hľadel na krivolaký, štrkom vysypaný chodník pri dome. On i jeho spoločník Jupiter Jones boli už blízko domu, keď ich prvý výkrik prinútil ukryť sa do krovia.
Jupiterova územčistá postava sa krčila za kríkom na druhej strane chodníka, odkiaľ hľadel na dom. Čakali na ďalšie zvuky. Teraz však starý dom v španielskom slohu stál ticho na konci zanedbanej záhrady, ktorá rástla ako malá tropická džungľa.
„Jupiter!“ zašepkal Peter. „Bol to muž, alebo žena?“
Jupiter potriasol hlavou. „Neviem,“ zašepkal. „Možno ani muž, ani žena.“
„Čože?“ Peter preglgol. Dieťa to určite nebolo, a ak to nebol ani muž, ani žena, neostávalo mu nič iné, len prestať o tom rozmýšľať.
Obidvaja čakali. V Hollywoode bola únavná a vyčerpávajúca letná horúčava.
Všade okolo nich rástli nadivoko palmy, kríky a kvety. Voľakedy to bola pekná záhrada, ale roky zanedbávania ju premenili na divočinu. Ani dom za ňou nebol udržiavaný.
Býval v ňom Malcolm Fentriss, shakespearovský herec, teraz už na penzii, veľmi dobrý priateľ Alfréda Hitchcocka, známeho režiséra napínavých a hrôzostrašných filmov a televíznych programov. Títo dvaja chlapci prišli ako pátrači, aby pomohli pánu Fentrissovi nájsť strateného papagája. Pán Hitchcock sa im zmienil o tom, že herec stratil papagája a veľmi by ho chcel získať späť.
Potom sa ozvalo to nečakané volanie o pomoc. Chlapci sa krčili v kroví a čakali, čo sa stane.
„Pána, Jupiter!“ povedal Peter potichu. „Iba sme začali hľadať strateného papagája, ešte sme sa nedostali ani k domu, a už niekto kričí o pomoc! Dúfam, že nás nečaká podobný prípad ako minule.“
„Naopak,“ zašepkal jeho zavalitý priateľ, „začína sa to veľmi sľubne. Teraz je všade ticho. Lepšie bude, ak sa priblížime k domu a zistíme, čo sa deje.“
„Veľmi sa mi do toho domu nechce,“ povedal Peter. „Vyzerá, akoby v ňom bolo veľa zamknutých miestností, ktoré neslobodno otvoriť.“
„Veľmi dobrý opis,“ odvetil Jupiter. „Nezabudni to povedať Bobovi, keď sa vrátime do Hlavného stanu.“
Bob Andrews bol tretím členom firmy. Mal na starosti záznamy z ich prípadov a robil potrebné výskumy.
Jupiter sa začal zakrádať k domu. Pohyboval sa medzi kríkmi a kvetmi tak opatrne, že ani len vetvičkou nepohol. Peter išiel zarovno s ním po druhej strane chodníka. Keď boli asi tridsať metrov od domu, niečo chytilo Petra za nohu a strhlo k zemi. Chcel sa vyslobodiť, no neviditeľná ruka ho zovrela ešte tuhšie a potiahla nazad. Od strachu zbledol ani mŕtvola a márne sa snažil zistiť, kto alebo čo ho to chytilo.
„Jupiter!“ vyrazil zo seba. „Niečo ma chytilo!“
Jupiter sa napriek svojej zavalitosti pohyboval rýchlo. Prefrkol cez chodník a bol pri Petrovi skôr, ako ten stačil dopovedať.
„Čo je to?“ bedákal Peter a gúľal očami po svojom priateľovi. „Niečo ma ťahá preč. Nie je to boa? V tejto záhrade sa môže skrývať hocičo.“
Na Jupiterovej okrúhlej, rozhodnej tvári sa objavil nezvyčajne vážny výraz.
„Je mi veľmi ľúto, že ti to musím povedať,“ ozval sa, „ale chytil ťa neobyčajne zlý druh Vitis vinifera.“
„Rob niečo!“ jačal Peter. „Nedovoľ vitis, alebo čo to je, aby ma držalo!“
„Mám nôž,“ povedal Jupiter. „Urobím, čo budem môcť.“ Vytiahol svoj drahocenný švajčiarsky nôž s ôsmimi nožíkmi. Potom pevne chytil Petrovu nohu. Peter cítil, ako Jupiter nebojácne seká nožíkom. Zovretie na členku povolilo. Peter sa ihneď prevalil a vyskočil na rovné nohy.
Jeho spoločník stál za ním so širokým úškrnom a odkladal si nôž. Ťažké prúty viniča, prerezané v strede, sa pohojdávali hore-dolu pri zemi.
„Stúpil si do skrúteného viniča,“ vysvetľoval Jupiter. „Čím silnejšie si sa mykal, tým silnejšie ťa vinič ťahal naspäť. Bola to veľmi dobrá skúška. Ani jeden z vás nerozmýšľal. Vinič nemôže, a ty si podľahol panike namiesto toho, aby si začal uvažovať.“
Jupiter mal vo zvyku takto rozprávať. Peter bol na to navyknutý.
„Dobre, dobre,“ povedal Peter zahanbene. „Som panikár. To volanie o pomoc ma vyviedlo z rovnováhy.“
„Panika je nebezpečnejšia ako nebezpečenstvo samo,“ vyhlásil Jupiter. „Strach zbavuje človeka schopnosti rozhodovať sa. Ničí... ničí... Ach!“
Ako sa tak Peter pozeral na Jupitera, zdalo sa mu, že jeho spoločník prejavuje všetky príznaky strachu, o ktorom práve hovoril. Zrazu zbledol. Vytreštil oči a otvoril ústa. Vyzeral, akoby hľadel na niečo za Petrovým chrbtom.
„Si dobrý herec, Jupiter,“ povedal Peter. „Toto je najlepšie znázornenie strachu, aké som kedy videl. A teraz, čo povieš na to, keby sme...“
Obrátil sa a zbadal, na čo sa pozeral Jupiter. Slová sa mu zasekli v hrdle. Jupiter nehral. Tučný muž, ktorý stál oproti nim s veľkou staromódnou pištoľou v ruke, by vydesil každého.
Tučný muž mal okuliare, za ktorými jeho oči vyzerali veľké a okrúhle ako oči nejakej obrovskej ryby v akváriu. Slnečné lúče sa odrážali od skiel a zdalo sa, akoby oči spoza nich vrhali ohnivé iskry.
„No tak, chlapci,“ ozval sa tučný muž a zamával pištoľou. „Poďme do domu. Tam si zistíme, čo za neplechu ste tu chceli vyvádzať. Tak poďme!“
Petrovi a Jupiterovi od strachu vyschlo v hrdle. Váhavými krokmi sa vliekli pred ním po štrkovitom chodníku k pochmúrnemu, rozpadávajúcemu sa domu.
„Nepokúšajte sa utiecť, chlapci!“ varoval ich tučný muž. „Oľutovali by ste!“
„Neutekaj, Peter,“ zašepkal Jupiter. „To by bolo to najhoršie, čo môžeme urobiť. Chceme presvedčiť pána Fentrissa, že sme tu úradne.“
„Nebudem utekať,“ šepkal Peter. „Nohy sa mi tak trasú, že mám pocit, akoby som sa práve teraz učil chodiť.“
Štrk im škrípal pod nohami. Pod veľkou váhou tučného muža však vydával taký zvuk, že Petrovi naskakovala husia koža. Takmer bol rád, keď už vkročili na vydláždený dvor a zastali pred obrovským vchodom.
„Teraz otvorte dvere,“ prikázal tučný muž, „a vstúpte. Pamätajte si, že mám prst na kohútiku. Obráťte sa napravo. Vstúpte do izby a sadnite si oproti dverám.“
Jupiter stlačil kľučku. Dvere sa otvorili do tmavej chodby. Peter sa vzchopil a obidvaja vstúpili, zabočili doprava a vošli do veľkej miestnosti, zapratanej knihami, novinami a starým nábytkom. Oproti bolo niekoľko veľkých kožených kresiel. Prešli cez izbu a posadili sa.
Tučný muž stál a spokojne sa na nich pozeral. Fúkol do hlavne pištole, akoby ju čistil po vystrelenej guľke.
„Teraz,“ povedal, „bude najlepšie, keď mi vysvetlíte, aké huncútstvo ste mali za lubom, keď ste sa tak potmehúdsky zakrádali cez záhradu k môjmu domu.“
„My sme vás len prišli navštíviť, pán Fentriss,“ odvetil Jupiter. „Viete...“
Ale tučný muž mu nedal dohovoriť. Položil si prst na nos a prefíkane na nich pozrel.
„Iba navštíviť?“ opýtal sa. „Prečo ste sa teda zakrádali ako Indiáni od stromu k stromu? Ako zlodeji! Ako vrahovia!“
„Počuli sme niekoho volať o pomoc,“ vyhŕkol Peter. „Keď sa to stalo, skryli sme sa za stromy, aby sme videli, čo sa robí.“
„Ach,“ tučný muž zošpúlil pery. „Tak to ste počuli? Ako niekto volá o pomoc?“
„Pozrite,“ vysvetľoval Jupiter, „poslal nás sem pán Alfréd Hitchcock. Povedal nám, že sa vám stratil papagáj a že polícia vám ho nechce hľadať. My sme pátrači a prišli sme vám pomôcť nájsť toho strateného vtáčika.“
Siahol do vrecka a vybral jednu z ich úradných navštíveniek, na ktorej bolo vytlačené:
TRAJA PÁTRAČI
VYPÁTRAME VŠETKO
? ? ?
Prvý pátrač - Jupiter Jones
Druhý pátrač - Peter Crenshaw
Záznamy a výskum - Bob Andrews
„Ja som Jupiter Jones,“ predstavil sa Jupiter. „Toto je môj spoločník Peter Crenshaw.“
Tučný muž vzal navštívenku a prezeral si ju. „Pátrači? A čo znamenajú tie otázniky? Pochybujete o svojich schopnostiach?“
Peter čakal túto otázku. Skoro každý sa pýtal na tie otázniky. Vymyslel ich Jupiter, aby upútal pozornosť ľudí.
„Otáznik, ináč známy ako opytovacie znamienko,“ vysvetľoval Jupiter, „označuje neznáme veci, nezodpovedané otázky a nevyriešené hádanky. Našou úlohou je zodpovedať otázky, rozlúštiť hádanky a vypátrať záhady, ktoré nám prídu pod ruku. Teda otázniky sú symbolom Troch pátračov.“
„Rozumiem, rozumiem,“ odvetil pán Fentriss a vopchal si navštívenku do vrecka. „A tak ste prišli rozlúštiť záhadu strateného papagája.“
Usmial sa na nich. Petrovi na okamih trochu stúpla nálada. Ale pri ďalších slovách poklesla tak hlboko ako nikdy predtým.
„Rád by som tomu veril. Ste celkom milí chlapci, ale myslím, že by ste už mali ísť, aby vás rodičia nehľadali,“ povedal tučný muž.
Vybral si opatrne z vrecka cigaru a vložil si ju medzi zuby. Potom namieril pištoľou na nich a potiahol kohútik.
Ozvalo sa hlasné cvaknutie. Pri ústí pištole sa objavil jasný modrý plameň. Pán Fentriss si priložil oheň k cigare, silno potiahol, aby sa zapálila, potom sfúkol plameň a položil pištoľ na stôl.
,Fíha,' pomyslel si Peter, ,zapaľovač' Krv, ktorá mu v tej hroznej chvíli stuhla v žilách, začala znovu prúdiť.
„Gratulujem, chlapci!“ povedal pán Fentriss veselo. „Skúšku ste zložili na výbornú. Aj napriek môjmu úsiliu zastrašiť vás, držali ste sa chlapsky. Dovoľte mi potriasť vám ruky.“
Podišiel k nim a stisol im ruky. Stisk ruky mal veľmi silný. Zachichotal sa, keď im pomáhal vstať.
„Som na vás hrdý,“ vyhlásil. „Dospelý muž by dostal strach z mojej nevraživosti. Zavolám svojmu priateľovi Alfrédovi, že svoju prácu beriete skutočne vážne a nehráte sa len tak na detektívov.“
„To znamená...“ ozval sa Jupiter a iba Peter zbadal, že sa mu nedarí hovoriť tak pokojne ako inokedy, „to znamená, že pán Hitchcock vám telefonoval, že prídeme, a chcel, aby ste nás vyskúšali?“
„Presne tak!“ pán Fentriss si pomädlil ruky. „Povedal mi, aby som vás čakal, trochu vás nastrašil a vyskúšal vašu smelosť. Prejavili ste výnimočnú odvahu. Lenže nemám pre vás nijakú robotu.“
„Teda nezmizol vám papagáj?“ opýtal sa Peter. „Pán Hitchcock nám predsa povedal, že ste z toho veľmi skormútený.“
„Áno, stratil sa,“ odvetil pán Fentriss. „A naozaj som bol preto veľmi nešťastný. Ale vrátil sa. Práve dnes ráno vletel oblokom, ktorý som preň nechal otvorený. Drahý Billy, ako ma len potrápil.“
„Billy?“ opýtal sa Jupiter. „Tak sa volá papagáj?“
„Áno. Billy Shakespeare, skrátene z William Shakespeare.“
„A čo to volanie o pomoc?“ opýtal sa Peter. „Ozývalo sa z tohto domu a...“
„Ste veľmi podozrievaví. Prirodzene,“ zahundral pán Fentriss. „Ale to bol Billy. Ten nezbedník je tak trochu hercom. Naučil som ho, aby predstieral, že je vo väzení - za mrežami svojej klietky, a on sa zabáva tým, že volá o pomoc.“
„Nemohli by sme ho vidieť?“ opýtal sa Jupiter. „Musí to byť veľmi nadaný vták.“
„Ľutujem.“ Tvár pána Fentrissa sa zachmúrila. „Billy už tak vystrájal, že som musel prikryť klietku handrou, práve keď ste prišli. Keby som ju teraz dal dolu, začal by znovu.“
„Myslím, že tu nemáme po čom pátrať,“ sklamane povedal Jupiter. „Pôjdeme, pán Fentriss. Som rád, že sa váš papagáj vrátil.“
„Ďakujem vám, chlapci,“ lúčil sa s nimi tučný muž. „Nechám si vašu navštívenku. Keď budem potrebovať rozlúštiť nejakú záhadu, oznámim to Trom pátračom.“
Odprevadil ich k dverám. Peter a Jupiter sa pustili krivolakým chodníkom, ktorý viedol neprehľadnou záhradou.
„Musím priznať, že som sklamaný,“ povedal Jupiter. „Prípad sa začínal veľmi sľubne. Opustený dom, volanie o pomoc, zlý muž... Veľa som si od toho sľuboval.“
„Druhý pátrač má na to iný názor,“ namietol Peter. „Mne osobne stačí naháňať sa len za strateným papagájom. Nepotrebujem nijaké volanie o pomoc, ani zlých tučných mužov. Na všetko treba ísť postupne.“
„Asi máš pravdu,“ súhlasil Jupiter, ale neznelo to presvedčivo.
Mlčky sa uberali k ceste, ktorá viedla dosť starou, ošarpanou štvrťou Hollywoodu. Veľké domy, ďaleko od seba, pomaly chátrali, lebo majitelia nemali prostriedky na ich udržiavanie.
Pri chodníku stál rolls-royce s pozláteným zariadením. Toto pekné auto aj s Worthingtonom - anglickým šoférom - patrilo na tridsať dní Jupiterovi za výhru v súťaži.
„Myslím, že bude lepšie, keď pôjdeme domov, Worthington,“ povedal Jupiter, keď si s Petrom sadli dozadu do luxusného starého auta. „Papagáj sa sám vrátil.“
„Dobre, pán Jones,“ povedal Worthington so spevavým anglickým prízvukom.
Auto sa pohlo dopredu a začalo sa obracať. Jupiter zatiaľ uprene hľadel cez okno na záhradu pána Fentrissa. Dom nebolo vidieť, lebo bol skrytý za palmami a kvitnúcimi kríkmi.
„Peter,“ ozval sa náhle Jupiter, „prosím ťa, prezri si starostlivo okolie. Niečo nie je v poriadku, ale neviem zistiť čo.“
„Aké okolie?“ opýtal sa Peter. „Myslíš záhradu?“
„Záhradu, súkromnú cestu, všetko. Cítim, že tu niečo nesedí.“
„Chceš povedať, že tu niečo nesedí, a ty nemôžeš na to prísť?“
Jupiter prikývol, poťahujúc si spodnú peru, čo znamenalo, že tuho rozmýšľa.
Peter skúmal pohľadom okolie a záhradu. Všetko sa mu pozdávalo, okrem záhrady, v ktorej by bolo treba pracovať celý mesiac, vo dne v noci, aby sa dala do poriadku. Na súkromnej ceste ležalo plno palmových listov. Auto ich mliaždilo kolesami. To však nič neznamenalo.
„Ja nič nevidím,“ oznámil. Ale Jupiter akoby ho nepočul. Petrov zavalitý kamarát pozeral zadným oblokom, ako sa vzďaľujú, a stále si štípal prstami spodnú peru a zúrivo premýšľal.
Prešli takmer desať blokov, keď sa Jupiter zrazu obrátil.
„Worthington!“ vykríkol. „Musíme sa vrátiť. Rýchlo!“
„Dobre, pán Jones.“ Šofér šikovne obrátil auto. „Ide sa späť.“
„Čo je, Jupiter!“ protestoval Peter. „Čo sa ti porobilo? Prečo sa vraciame?“
„Pretože teraz viem, v čom je chyba,“ povedal Jupiter a okrúhla tvár mu blčala vzrušením. „Do domu pána Fentrissa nevedú nijaké telefónne drôty.“
„Nijaké telefónne drôty?“ Peter sa snažil pochopiť, kam tým jeho spoločník mieri.
„Elektrické vedenie áno, ale telefónne drôty nie,“ povedal Jupiter. „A pán Fentriss jasne povedal, že pán Hitchcock mu telefonoval o našom príchode. To bola lož. Ak bola toto lož, pravdepodobne bola lož aj všetko ostatné, čo nám povedal.“
„Lož?“ Peter potriasol hlavou. „Prečo by klamal?“
„Pretože to nebol pán Fentriss!“ odvetil Jupiter. „Bol to podvodník. Pán Fentriss bol ten, ktorého sme počuli volať o pomoc.“