V pasci
Worthington doviezol profesora Yarborougha a chlapcov na druhú stranu kaňonu a zastavil pred vchodom do garáže profesora Freemana. Malý mostík spájal garáž s cestou. Poniže nej, na svahu, stál dom.
„Mládenci, cesta je príliš úzka, aby som tu mohol zaparkovať. Niekto by mohol vybehnúť spoza rohu a odrieť mi farbu.“ Worthington bol pyšný na staré auto, akoby bolo jeho vlastné, a staral sa oň ani o dieťa. „Kúsok ďalej je miesto na parkovanie. Cesta sa tam rozširuje, aby ľudia mohli zastaviť a pokochať sa krásnym výhľadom. Počkám na vás tam.“
Profesor Yarborough s chlapcami vystúpili z auta a pustili sa po betónových schodoch popri garáži k domu profesora Freemana. Zazvonili a Freeman im prišiel otvoriť.
„To je príjemné prekvapenie, Yarborough! Nech sa páči ďalej. Práve som pracoval na slovníku základných slov jazykov Stredného východu. Čo vás sem priviedlo?“
Freeman sa veľmi začudoval, keď mu profesor Yarborough vysvetlil, že priniesol magnetofónovú pásku s hlasom Ra-Orkona. „Neuveriteľné!“ zvolal. „Musím si ju ihneď prehrať. Uvidíme, či sa nám podarí porozumieť, čo nám ten chlapík chce povedať.“
Zaviedol ich do svojej pracovne, plnej kníh, gramofónov a magnetofónov. Rýchlo založil pásku do jedného z magnetofónov a pustil ho. Keď sa izbou rozľahol drsný šepot Ra-Orkona, v magnetofóne značne zosilnený, všetci sa do neho pozorne započúvali. Ale vzrušenie a nádej profesora Freemana sa čoskoro zmenili na zmätok. „Ľutujem, Yarborough, nerozumel som ani slovo. Na zázname je priveľa šumu. Skúsim použiť ešte nový tlmič, ktorý som práve dostal a prehrám pásku na inom magnetofóne. Možno budeme mať viac šťastia.“
Vyšiel z izby a hneď sa vrátil s malým prístrojom. Založil ho spolu s páskou na druhý magnetofón a všetci stíchli v očakávaní.
Presne v tú chvíľu na druhej strane kaňonu, pred domom profesora Yarborougha, zastavilo malé nákladné auto z Jonesovho bazára. Bola už hustá tma a v dome svietilo iba jedno svetlo.
„Zdá sa, že nikto nie je doma, Peter,“ povedal veľký Bavorčan, keď chlapec vyskočil z auta.
„Ale Wilkins by tu mal byť,“ odvetil Peter. „Keď som telefonoval s Worthingtonom, povedal mi, že odviezol profesora, Boba a Jupitera do domu na druhej strane kaňonu, aby sa tam s niekým poradili, ale že sa skoro vrátia. Tak som mu oznámil, že ma sem zaveziete a že sa tu s nimi stretnem. Počkám spolu s Wilkinsonom, kým sa vrátia späť.“
„Dobre,“ odvetil Hans. „Ja teda pôjdem. Chcem ísť s Konrádom do kina.“
Dodávka odišla. Peter pristúpil k hlavným dverám a zazvonil. Kým čakal, že mu niekto otvorí, rozmýšľal o svojom prípade a o tom, čo sa dozvedel z rozhovoru s pani Banfryovou.
Pani Banfryová rozprávala veľmi veľa a rýchlo, ale keď to zhrnul dokopy, nepovedala vlastne nič. Jadrom všetkého bolo, že jej prekrásny abesínsky kocúr, ktorého zriedka chovajú v tejto krajine, sa jej už pred týždňom stratil. Pani Banfryová tvrdila, že abesínske kocúry sú väčšinou divé a nepriateľské, ale ten jej bol celkom iný. Vraj nežný ako ovečka a prítulný ku každému. Veľmi sa strachovala, že ho niekto zobral a odniesol preč, alebo že sa niekde zatúlal a nemôže nájsť cestu domov. Bola presvedčená, že Traja pátrači nájdu jej vzácneho kocúra, pretože pomohli jej priateľke slečne Waggonerovej, keď sa jej stratil papagáj. Peter sa poriadne natrápil, aby sa rozhovor uberal správnym smerom.
Nakoniec sa mu podarilo prinútiť ju, aby mu kocúra opísala. Bol žltohnedý s bielymi labkami, ale človek si ho nemôže pomýliť, ako tvrdila pani Banfryová, pretože má rôznofarebné oči. Abesínske mačky majú oči spravidla žlté alebo oranžové, ale jej kocúr mal jedno oko oranžové a druhé modré. Podľa pani Banfryovej, rôznofarebné oči, hoci sa nevyskytujú často, nie sú ani celkom neobvyklé. To, pravda, znamenalo, že jej kocúr nemohol na súťažiach získať nijakú cenu, ale na druhej strane mu to dodávalo veľmi zvláštny a múdry výraz, akoby rozumel všetkému, čo povedala, a keby chcel, mohol by aj odpovedať. Vďaka svojim očiam bol kocúr veľakrát vyobrazený v miestnych novinách a časopisoch a pani Banfryová ukázala Petrovi aj jednu farebnú fotografiu, ktorá sa objavila v časopise pred šiestimi mesiacmi. Z obrázku na neho hľadel veľmi pekný kocúr so žltohnedou srsťou a bielymi prednými labkami. Oči, každé inej farby, mu dodávali trochu strašidelný výraz.
Keď sa Peter dozvedel všetko, čo mohol, rýchlo sa vytratil. Už navštívil pani Banfryovú, a tak sa mohol pripojiť k ostatným. Uznal nakoniec, že je jeho povinnosťou byť pri nich, keď sa už raz postavili zoči-voči kliatbe šepkajúcej múmie.
Keď ho márne čakanie omrzelo, otvoril dvere. Vstúpil dnu a zavolal: „Haló! Wilkins! Kde ste? Čo tu nikto nie je?“ Nijaká odpoveď. Peter sa rozhliadol. Všetko vyzeralo v poriadku. Zavolal ešte raz a pohol sa do múzea. Dvere boli otvorené a dnu sa svietilo. Izba bola v poriadku, sarkofág zatvorený. Pri okne, na svojom mieste, pokojne stála Anubisova socha. A jednako mal Peter nepríjemný pocit, že čosi nie je v poriadku. Nebol by to vedel vysvetliť, len cítil akési pichanie v chrbtici a zvláštne vzrušenie. Pomaly sa upokojil.
Bol v pokušení otvoriť sarkofág a pozrieť sa na Ra-Orkona, ale potom ten nápad zavrhol. Čo keby tak múmia začala šepkať?
Pristúpil k otvoreným dverám a vyzrel von. V záhrade bolo tma, ale na oblohe sa ešte stále odrážala žiara zapadajúceho slnka. Na stromoch sa nepohol ani lístoček. Peter si uvedomil, že nepríjemný pocit v chrbtici sa stupňuje.
Dočerta, prečo sa už Jupiter a ostatní nevracajú? Rozhodol sa, že sa vráti, pohľadá telefón a zavolá Worthingtona, keď zrazu vonku na terase zbadal nejaký predmet. Vyšiel von, aby zistil, čo to je. Na vykachličkovanej terase ležal meč. Rozpačito ho zdvihol zo zeme. Bol to starý bronzový meč. Dovtípil sa, že zbraň je z profesorovej zbierky. Ako si ho obzeral, akýsi zvuk za ním ho prinútil, aby sa otočil. V kroví sa čosi pohlo. Prudko sa mu rozbúchalo srdce. Vynorilo sa odtiaľ malé zvieratko a podišlo k nemu. Zastalo, mäkko sa mu obtieralo o nohu a začalo spokojne priasť.
„Mačka!“
Peter sa nahlas rozosmial nad svojím vlastným strachom. „Veď je to iba mačka!“ Položil meč na zem a zdvihol mačku. Bol to veľký žltohnedý kocúr a tváril sa veľmi priateľsky. Spokojne si priadol v jeho náručí. Ale keď sa mu Peter lepšie prizrel, skoro ho vypustil z ruky. Kocúr mal jedno oko oranžové a druhé modré! „Pána!“ zvolal Peter. „Veď je to kocúr pani Banfryovej! A našiel som ho práve tu! Aspoň sa budem môcť zasmiať Jupiterovi do očí, keď sa vráti a zistí, že som sám rozriešil prípad nezvestného kocúra.“
Myšlienka na to, ako prekvapí Jupitera, ho tak rozveselila, že ani neuvažoval o čudnej zhode okolností, ktorá priviedla kocúra práve na toto miesto a práve v túto chvíľu. Namiesto toho sa obrátil, že zanesie kocúra do domu.
Ale v tej chvíli ho čosi, čo vyzeralo ako malý tiger, schmatlo odzadu za nohy. Plazilo sa to po terase. Kocúr sa mu vyšmykol z náručia a zmizol v kroví. V nasledujúcej sekunde sa už Peter zo všetkých síl snažil vymaniť z objatia malého, ale veľmi vrtkého tvora, v moci ktorého sa ocitol.
Trvalo mu to poriadnu chvíľu, kým zistil, že tvor, ktorý ho odzadu napadol, je chlapec. Zvrtol sa, pevne ho uchopil okolo pása a pozrel mu do tváre. Bol to ten istý chlapec, ktorého chytil dnes ráno v záhrade! Peter ho od prekvapenia takmer pustil a chlapec len-len že sa mu ne vyšmykol.
Peter ho šikovným hmatom zhodil na kachličky a potom si naňho kľakol, takže cudzí chlapec bezmocne ležal na terase.
„Kto si?“ spýtal sa ho. „Čo sa tu obšmietaš? Prečo si ma teraz napadol?“
Chlapec mal olivovú pokožku a čierne oči a zdalo sa, že len horko-ťažko potláča v sebe slzy zúrivosti. „Ty si ukradol starého otca Ra-Orkona,“ zvolal. „Potom chceš ukradnúť aj môjho kocúra. Ale ja, Hamid z rodu Hamidovcov, to nedovolím.“
Peter zmätene zažmurkal. „Čo tým chceš povedať, že som ukradol starého otca Ra-Orkona? A tvojho kocúra? Po prvé to nie je tvoj kocúr, pretože patrí pani Banfryovej. Po druhé ja som ho neukradol, prišiel za mnou sám a chcel sa so mnou hrať.“
Chlapec pod ním zúrivo gánil a mračil sa. „Ty nevieš nič o starom otcovi Ra-Orkonovi? Ty si ho nezobral?“
„Vôbec neviem, o čom hovoríš,“ odvetil Peter. „Ak máš na mysli tú múmiu, prečo ju nazývaš starým otcom? Je stará už tritisíc rokov. A okrem toho je ešte stále tam, v sarkofágu.“
Chlapec pokrútil hlavou. „Je preč. Dvaja muži ho ukradli pred malou chvíľkou, keď tu nikto nebol.“
„Ukradli Ra-Orkona!“ skríkol Peter. „Tomu neverím!“
„Je to pravda,“ tvrdil druhý chlapec. „Hamid z rodu Hamidovcov z Líbye neklame.“
Peter otočil hlavu a pozrel do múzea. Sarkofág bol na vzhľad nedotknutý. Ale ak tento chlapec, ktorý sa nazýva Hamidom, hovoril pravdu a múmia zmizla, potom v celom prípade nastal prekvapujúci zvrat.
„Počuj,“ povedal, „viem iba toľko, že múmia niečo šepká profesorovi Yarboroughovi a my sme chceli pomôcť vyriešiť záhadu. Nevieš mi vysvetliť, prečo múmia šepká?“
Chlapec, ktorého držal pod sebou, sa začudoval. „Starý otec Ra-Orkon šepká? Tomu nerozumiem. Čo je to za záhadu?“
„To sa práve snažíme zistiť,“ zdôraznil Peter. „Zdá sa, že vieš toho o múmii dosť. Ale možno ja viem niečo, čo nevieš ty. Ak mi povieš, prečo si tu dnes ráno sliedil a čo vlastne chceš, možno sa nám spoločne podarí rozriešiť záhadu.“ Kým to Peter hovoril, myslel v duchu na to, že keby sa od Hamida dozvedel o šepkajúcej múmii niečo viac, možno by sa mu podarilo rozriešiť prípad múmie i nezvestného kocúra pani Banfryovej, skôr než sa Jupiter a Bob vrátia. Bolo to celkom prirodzené, že chcel využiť príležitosť a aspoň raz Jupitera pretromfnúť.
Chlapec s olivovou pokožkou váhal. Potom prikývol. „Dobre. Hamid z rodu Hamidovcov ti dôveruje. Pusť ma a môžeme sa pozhovárať.“
Peter vstal a oprášil sa. Hamid urobil to isté. Potom sa obrátil a zavolal do tmy niekoľko cudzích slov.
„Volám svojho kocúra,“ vysvetľoval. „V ňom žije duch Ra-Orkona a on nám pomôže nájsť múmiu.“
Čakali, ale kocúr sa nezjavil. „Veď ti hovorím, že je to kocúr pani Banfryovej! Rôznofarebné oči, žltohnedá srsť, biele predné labky. Opis presne súhlasí.“
„Nie,“ povedal Hamid s istotou. „Predné labky nie sú biele, ale čierne. Čierne, ako mal Ra-Orkonov obľúbený kocúr, čo bol spolu s ním pred mnohými storočiami pochovaný v tajnej hrobke.“
Peter sa poškrabal po hlave. Naozaj nestačil skontrolovať predné labky, to je fakt. Možno sa mýli. Ale aj tak je to čudné, že natrafil na ďalšieho kocúra s rôznofarebnými očami práve v ten večer, keď začal hľadať strateného kocúra s takým istým zvláštnym znamením. „O tom sa pozhovárame neskôr. Poďme sa najprv presvedčiť, či múmia naozaj zmizla.“
Zamierili do múzea. Spolu s Hamidom nadvihli vrchnák sarkofágu. Bol prázdny.
„Je preč!“ zvolal Peter. „Ako je to možné?“
„To vy, americkí chlapci, ste ho zobrali!“ kričal Hamid. „Ukradli ste môjho starého otca!“
„Len pomaly, Hamid,“ povedal Peter zamyslene. „Nič o tom neviem. A moji priatelia tiež nie. My sme sa iba snažili vyriešiť záhadu, prečo múmia šepkala. Ty vravíš, že nevieš. Nuž ak si navzájom povieme, čo vieme, možno na niečo prídeme.“
Chlapec sa zamračil, potom prikývol. „Teda dobre. A čo chceš vedieť?“
„V prvom rade, prečo voláš Ra-Orkona svojím starým otcom? Veď má už tritisíc rokov.“
„Ra-Orkon je predok rodu Hamidovcov,“ začal pyšne chlapec. „Pred tritisíc rokmi králi z Líbye prišli do Egypta a vládli tam. Ra-Orkon bol veľký princ. Zavraždili ho, lebo bol dobrý a snažil sa vládnuť spravodlivo. Bol pochovaný tajne, aby ho ukryli pred nepriateľmi. Jeho rodina sa vrátila do Líbye a dnes je to rod Hamidovcov. Všetko toto zjavil môjmu otcovi žobrák a jasnovidec Sardon, ktorý má dar jazyka, pozná minulosť a prítomnosť a vie predpovedať budúcnosť. On vravel môjmu otcovi, že Ra-Orkona posielajú ďaleko do krajiny barbarov a jeho duch nebude mať pokoj, kým sa nevráti späť a nepochovajú ho, ako sa patrí. Môj otec je chorý, a tak poslal Achmeda Beya, obchodného zástupcu, ktorý má sprevádzať mňa, Hamida, jeho najstaršieho syna, aby sme priviezli Ra-Orkona domov.“
Hamid sa odmlčal, aby si vydýchol. Inokedy by Peter určite mal námietky, keby ho niekto nazval barbarom. Ale teraz nestačil na to ani pomyslieť, lebo si práve uvedomil, ako sa veci majú. Profesor Yarborough spomínal, že nejaký líbyjský obchodník s kobercami menom Achmed sa ho snažil presvedčiť, aby sa vzdal Ra-Orkona. Profesor chlapíka vyhodil. Achmed a Hamid sa teda po tomto neúspechu zrejme rozhodli získať múmiu iným spôsobom.
„Teda tak! Obšmietal si sa tu okolo, aby si využil príležitosť a sám ukradol Ra-Orkona.“
„Barbarský profesor mi nechce vrátiť môjho pra-prastarého otca,“ povedal Hamid a z očí mu vyšľahol plameň. „Tak sme sa Achmed a ja rozhodli, že ho ukradneme, ak budeme môcť. Je našou povinnosťou vrátiť pokoj jeho duši. Achmed sa obliekol za záhradníka a zaplatil bratom, čo sa starajú o toto miesto, aby mu dovolili predstierať, že je jedným z nich. Takto vždy môže byť blízko. Profesor nič nezbadal. Achmed hovorí, že o záhradníka sa nikto nezaujíma. A okrem toho Achmed sa zamaskoval.“
„Teda to nebol pravý záhradník, čo ťa dnes ráno chytil, ale Achmed!“ zvolal Peter. „Lapil ťa tvoj vlastný ochranca!“
„Áno,“ prisvedčil Hamid. „Povedal mi po arabsky, aby som ho pohrýzol. Ja som pohrýzol a on ma pustil. Achmed je veľmi šikovný. On vás všetkých dostal.“
Petrovi to chvíľu trvalo, kým si všetko zatriedil a pochopil, že spoľahlivý záhradník bol vlastne podvodník, Líbyjčan Achmed, ktorý chcel ukradnúť Ra-Orkona pre Hamidovho otca. Kým si to preberal v mysli, Hamid sa odrazu zvrtol. „Niekto je vonku. Počul som zastaviť auto.“ Priskočil k obloku, z ktorého bolo vidno na príjazdovú cestu. Peter za ním. Uvideli dotlčené staré nákladné auto modrej farby. Vystúpili z neho dvaja statní chlapi a zamierili priamo k terase pred múzeum. „Tí istí,“ zasyčal Hamid. „To oni ukradli Ra-Orkona. Videl som, ako pred chvíľou ukladali do auta zabalenú múmiu. Keď som zistil, že dom je prázdny, a vošiel som do múzea, našiel som sarkofág, ale Ra-Orkon bol preč.“
„Prichádzajú sem,“ zamrmlal Peter. Muži veru nevyzerali na príjemnú návštevu. „Čo tu len chcú?“
„Musíme sa schovať,“ navrhol rýchlo Hamid. „Možno ešte niečo ukradnú. Ak sa schováme niekde, kde budeme počuť, čo hovoria, možno sa dozvieme, kam odvliekli Ra-Orkona.“
„To je dobrý nápad! Ale kde?“ Peter sa rozhliadol. „Tu sa niet kde skryť. Ale keby sme vybehli von, môžeme sa schovať v kríkoch ...“
„Ale potom nebudeme počuť, čo hovoria!“ protestoval Hamid. „Rýchlo! Sarkofág! Zmestíme sa doň. Nikdy ich nenapadne, že tam niekto je.“
„Výborne!“ súhlasil Peter. Menší chlapec sa už aj vrhol k sarkofágu a vliezol doňho. „Rýchlo!“ zašepkal. „Poď, ešte je tu miesto,“ pritisol sa k bočnej stene.
Muži sa blížili. Peter neváhal a vkĺzol k Hamidovi. Spoločne pritiahli na seba vrchnák. Peter strčil do jedného rohu ceruzku a vytvoril tak škáru, aby dnu mohol prúdiť vzduch a aby počuli, čo sa vonku deje. Bol už najvyšší čas. Len čo dali vrchnák na miesto, otvorili sa dvere a ozvali sa ťažké kroky.
„Máš remeň, Joe?“ spýtal sa jeden z mužov.
„Mám,“ odvetil druhý hrubým hlasom. „Počuj, Harry, ten zákazník ma poriadne naštval. Prečo hneď nepovedal, čo chce? Prinútil nás, aby sme sa vrátili po túto starú debnu! Čo keby sme si za to zapýtali viac?“
„Práve som na to myslel, Joe,“ odvetil prvý hlas. „Uvidíme. Alebo zaplatí, alebo... Ale teraz ju previažme.“
Hneď nato, na veľké Petrovo a Hamidovo zdesenie, buchli do sarkofágu a nadvihli jeden koniec zo zeme. Celkom iste zakladali naň remeň, ktorý mal pridržiavať vrchnák. Keby Peter nebol vytvoril ceruzkou vetraciu škáru, boli by teraz vzduchotesne uzavretí.
„Vrátili sa ukradnúť aj sarkofág,“ zašepkal Hamid v tme. „Čo budeme robiť?“
„S tými hrdlorezmi si netreba nič začínať,“ odvetil šeptom Peter. „Radšej ticho ležme. Máme výbornú príležitosť zistiť, kto ich sem poslal. Odvezú nás priamo k nemu. Keď potom odkryjú vrchnák, vyskočíme a utečieme!“
„Hamid sa nebojí,“ povedal odvážne Líbyjčan.
„Ani ja sa nebojím,“ vyhlásil Peter. Ale nebolo mu veru všetko jedno, keď chlapi zdvihli sarkofág a vynášali ho von.
„Čert aby to vzal, tá debna je poriadne ťažká!“ hundral ten, čo sa volal Joe.
„Ako olovo,“ pridal sa Harry. „No tak, pomôž mi naložiť ju do auta!“ Sarkofág sa nadvihol, zatriasol a dopadol na dno nákladného auta.
„Hotovo!“ zahundral hlbší hlas. „Ide sa. Ale jednako by ma zaujímalo, načo je niekomu múmia a stará drevená truhla?“
„Niektorí ľudia zbierajú všelijaké hlúposti,“ odvetil druhý muž. „Ale aj tak nám musí zaplatiť za to, že sme sa sem trepali dva razy. Nedostane túto vecičku, kým nám nezaplatí. Ukryjeme ju, a kým nám nepridá, je naša. Poďme!“
Dvere na aute sa s rachotom zabuchli a voz sa pohol hore kopcom, vzďaľujúc sa od domu profesora Yarborougha. Hamid a Peter, stlačení ako sardinky, sa viezli nevedno kam.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář