Výzva všetkým duchom
Peter, Bob a Jupiter sedeli v Hlavnom stane okolo stola a napchávali sa obloženými chlebíčkami, ktoré priniesol Jupiter. Vedeli, že len čo sa skončí obed, pani Jonesová ich znovu zapriahne do roboty. Nad ich hlavami sedel Pirát Čierna Brada v klietke, ktorú preň zohnal Jupiter v zberni, a zdalo sa, že načúva každému slovu.
„Vieme, že pán Claudius má Billyho a Malú Bo-Peep,“ hovoril Peter. „Počuli sme ho, keď povedal, že má štyri papagáje. Keď sme začali s prípadom, chceli sme dostať späť Billyho a Bo-Peep. Preto navrhujem, aby sme išli rovno k pánu Claudiusovi a povedali mu, že zavoláme políciu, ak ich nevráti. Nebude vedieť, že sme sľúbili nevolať políciu a že ho len tak klameme.“
„Hm.“ Jupiter si poťahoval peru. Bob uhádol, že Jupiter rozmýšľa o tom, akú úlohu hrajú papagáje v tejto záhade a prečo ich pán Claudius tak veľmi chce.
„Je v tom háčik,“ začal Jupiter. „Ukázalo sa, že záhadný pán Silver chcel v prvom rade to, aby sa papagáje dostali do rúk pána Claudiusa.“
„Možno,“ ozval sa Bob. „Ale to neznamená, že pán Claudius mal právo ukradnúť ich pánu Fentrissovi a slečne Waggonerovej. Súhlasím s Petrom. Mali by sme mu povedať, že ich musí vrátiť. Vezmeme so sebou Hansa a Konráda. Tí mu ukážu, keby chcel byť hrubý.“
„Tak dobre,“ povedal Jupiter. „Tu je navštívenka pána Claudiusa.“ Vybral z vrecka navštívenku, ktorú mu dal Carlos. Stálo na nej:
CLAUDE CLAUDIUS
obchodník s umeleckými vzácnosťami
Londýn-Paríž-Viedeň
Pod tým bola napísaná adresa veľkého činžiaka v Hollywoode a telefónne číslo.
„Bob, zavolaj mu,“ navrhol. „Tvoj hlas ešte nikdy nepočul. Povedz, že máš na predaj papagája so žltou hlavou a že chceš vedieť, či nemá oň záujem, že tvoja matka ho kúpila od mexického podomového obchodníka. Dohodni sa s ním, že ho navštíviš, ale je samozrejmé, že pôjdeme všetci.“
Bob vytočil číslo. Bol zvedavý, či to bude vedieť dobre zahrať. Ale ako sa ukázalo, ani nemusel. Telefonistka mu povedala, že Claudiusovci sa odsťahovali z činžiaka pred dvoma dňami.
Všetci počúvali celý rozhovor cez zosilňovač, ktorý zhotovil Jupiter. Jupiter zašepkal Bobovi do ucha: „Opýtaj sa, či si vzali papagáje so sebou.“
Bob sa opýtal. Dostal odpoveď, že pán a pani Claudiusovci nemali vo svojom byte nijaké papagáje, lebo v tom dome sa nesmeli držať nijaké domáce zvieratá.
Sklamane zložil.
„Je preč. Teraz už vôbec nevieme, kde ho hľadať.“
„Skvelé,“ poznamenal Peter. „Robíme úžasné pokroky. Všetko naopak.“
„Prechodný neúspech,“ povedal Jupiter. „Bezpochyby si držia papagáje na inom mieste, kde ich nikto nemôže zbadať. Nebudú predsa brať ukradnuté papagáje do prepychového činžiaka. Bolo by to príliš nápadné.“
„No dobre,“ povedal Peter, „ja som už vyčerpal svoje nápady. Teraz hovorte vy.“
„Možno nám Bob niečo povie.“ Jupiter pozrel na menšieho chlapca. „On si veľmi všíma podrobnosti.“
„A vyjadruje sa zrozumiteľnejšie ako ty,“ zamrmlal Peter. „Tak čo, Bob, aký je tvoj názor?“
„Nuž,“ povedal Bob, „prv ako začneme robiť nové plány, mali by sme si usporiadať všetky fakty, aby sme videli do prípadu jasnejšie. My sme sa doň vlastne zaplietli v prostriedku, po tom, čo pánu Fentrissovi ukradli papagája. Ale v skutočnosti sa začal dávno predtým.“
„Hej rup a fľašu rumu!“ zaškriekal Čierna Brada.
„Pokračuj, Bob,“ povedal Jupiter. „Je to veľmi užitočné počuť ešte niekoho iného uvádzať fakty.“
„Mne sa zdá,“ hovoril ďalej vážne Bob, „že prípad sa vlastne začal u Angličana, ktorý sa volal John Silver. Keď pred mnohými mesiacmi prišiel do domu Carlosovho strýka, priznal sa, že je v tejto krajine ilegálne a že musel utiecť, aby sa nedostal do väzenia. Mal so sebou aj kovovú skrinku a v nej, ako vyhlásil, bol vzácny poklad, ktorý sa neodvážil predať.“
Bob pozrel na Jupitera, ale Jupiter ho nechal pokojne rozprávať, a tak Bob pokračoval.
„Pán Silver bol chorý,“ povedal Bob. „Umieral. Pred smrťou skryl svoju kovovú skrinku s pokladom, ak to bol vôbec poklad. Ale zanechal sedem papagájov - ak pokladáme za papagája aj Čiernu Bradu -, ktorých naučil vyslovovať čudné a nepochopiteľné vety.“
„Čudné a nepochopiteľné,“ mrmlal Peter. „To sa ešte vyjadruješ mierne.“
„Povedal Carlosovi a jeho strýkovi,“ Bob nazrel do svojich poznámok, „aby poslali list, a že čoskoro príde tučný muž, ktorý im zaplatí za papagáje tisíc dolárov. Ale tučný muž, pán Claudius, neprišiel načas. Carlosov strýko predal papagáje, aby mohol zaplatiť za pohreb pána Silvera. Potom prišiel tučný muž, ktorý zúril, pretože papagájov nebolo. Pustil sa však do hľadania. Vedel, v ktorej štvrti mesta ich predali, a tam zrejme hľadal, kým nenašiel štyri papagáje. Vieme, že ukradol dva, ale možno ukradol všetky štyri.
Traja pátrači sa zaplietli do prípadu, keď ukradol Billyho Shakespeara. Máme teraz Čiernu Bradu, vtáka, ktorého by chcel pán Claudius najväčšmi získať. Ale nemáme ani potuchy, kde môžu byť ďalšie chýbajúce papagáje. Nevieme ani, prečo sú vtáky pre pána Claudiusa také dôležité. Pán Claudius sa odsťahoval, asi sa skryl, a my nevieme, kde je. A to je,“ Bob sa zhlboka nadýchol, „všetko, čo doteraz vieme.“
„Pod kameňmi, nie pri kostiach! Nikdy nedám pijavici ľahkú šancu!“ škriekal Čierna Brada a trepotal krídlami.
„Povedal si to celkom jasne,“ povedal Jupiter. „Ale chcel by som dodať zopár mojich vlastných dedukcií. Začnem tým, že pán Silver bol človek, ktorý sa vyznal v knihách a pravdepodobne pracoval s knihami. Po prvé, pozrite, aké meno si sám vybral - John Silver. Som presvedčený, že si ho požičal od Dlhého Johna Silvera, piráta z knihy Ostrov pokladov.“
„Áno, to je logické,“ súhlasil Peter.
„Práve fakt, že si dal meno po pirátovi, naznačuje, že tento jeho tajomný poklad bol ukradnutý, a preto sa ho asi neodvážil predať.“
„Aby som potvrdil skutočnosť, že to bol človek, ktorý pracoval s knihami,“ pokračoval Jupiter, „všimnite si mená, ktoré dal papagájom. Billy Shakespeare... Malá Bo-Peep... Pirát Čierna Brada... Sherlock Holmes... Robin Hood... Kapitán Kidd.“
„Zjazvená Tvár,“ pripomenul mu Peter.
„Ten pravdepodobne dostal meno po nejakej postave z gangsterského filmu. Rozhodne väčšina mien má niečo spoločné s knihami alebo dejinami.“
„Hej!“ vykríkol Bob. „Možno ten poklad, ktorý mal v kovovej skrinke, bola nejaká vzácna kniha. Niektoré vzácne knihy sú hodný tisíce dolárov!“
Jupiter sa zamračil.
„To je pravda,“ povedal. „Ale spomeň si, že pán Silver opísal svoj poklad ako ,kus dúhy, pod ktorou je kopa peňazí'. To nevyzerá veľmi na knihu.“
„To nie,“ zapojil sa Peter. „K čomu sme teda dospeli? Stratili sme Billyho, Bo-Peep a pána Claudiusa. Sme hotoví.“
„Nie celkom,“ nesúhlasil Jupiter. „Včera sme počuli, ako pán Claudius povedal, že mu dva papagáje ešte stále chýbajú. Navrhujem, aby sme získali tie dva chýbajúce papagáje. Potom spolu s Čiernou Bradou budeme mať tri vtáky, a pán Claudius bude mať štyri. Skôr alebo neskôr sa dozvie, že ich máme, a potom ho už nebudeme musieť hľadať. Príde sám.“
„To sa mi ani trochu nepozdáva, že by mal prísť k nám,“ zahundral Peter. „A už vôbec sa mi nepáči nápad, aby sme šli kradnúť papagáje.“
„Nenavrhujem, aby sme ich ukradli,“ povedal jeho zavalitý spoločník. „Pokúsil by som sa ich kúpiť.“
„Kúpiť?“ opýtal sa Peter, pretože Bob bol tiež zmätený. „Ako ich môžeme kúpiť, keď ani nevieme, kde sa nachádzajú?“
„Zabúdate na naše spojenie ,Od ducha k duchovi',“ povedal Jupiter. „Poznám najmenej troch chlapcov, čo bývajú v tejto štvrti Hollywoodu,“ položil prst na mapu, tam, kde Carlos ohraničil čiarou určitú plochu. „Zavolám tým chlapcom. Oni hneď zavolajú ostatným, a čoskoro naše otázky obsadia všetky telefónne linky v štvrti.“
Bob a Peter boli vo vytržení.
„Jupiter, ty si génius!“ vykríkol Bob. „Veď papagája si každý všimne. Myslím, že ak sused kúpi papagája, ktorý dobre rozpráva, ľudia si to hneď všimnú. Každý v dome bude čoskoro o ňom vedieť. Nezáleží na tom, kto kúpil tie papagáje od Carlosovho strýka, niekto to už bude vedieť. A našou metódou ,Od ducha k duchovi' sa to dozvieme.“
„Tentoraz nemôžeme ponúknuť odmenu,“ povedal Jupiter, „ale myslím, že práve vzrušenie a radosť z toho, že pomáhajú pri dôležitom pátraní, povzbudí našich duchov, aby nám pomohli.“
„Ako ich môžeme kúpiť, keď nemáme peniaze?“
„Pokúsim sa nejaké zohnať,“ povedal Jupiter. „A ak nebudeme môcť, možno nám majitelia dovolia nahrať na magnetofón, čo papagáje hovoria. Pretože teraz je už jasné, že záhadný pán Silver naučil pred smrťou papagáje hovoriť tie čudné a nepochopiteľné vety s určitým cieľom. Ten cieľ vysvetľuje, prečo ich pán Claudius chce všetky dostať. Som presvedčený, že príčina...“
Práve v tej chvíli začuli silný hlas pani Matildy Jonesovej, prichádzajúci z dvora.
„Jupiter! Peter! Bob! Kde ste sa schovali, vy huncúti? Je načase vrátiť sa do práce, počujete? Do roboty!“
Hneď sa pobrali... Niet divu, keď pani Jonesová tak kričala. Leteli Tunelom č. 2 ako tri gumové lopty. Cestou počuli, ako Čierna Brada za nimi škrieka.: „Do roboty! Do roboty!“
Zdalo sa, že sa veľmi dobre zabáva.