Záhadná tridsaťdeviatka
Keď sa Peter spamätal, uvedomil si, čo sa stalo. Spomenul si na slabý záchvev zeme, ktorý pocítil v tú noc, keď vyliezol z bane. Spôsobilo to zemetrasenie s ohniskom kdesi na sanandreaskej pukline.
Následkom vzdialeného“ zemetrasenia veľká skala spadla na strašidelné perly a zničila ich!
Teraz, čo ako veľmi by chcel, nemohol Jensenovi perly dať.
Pokúsil sa ešte odtisnúť skalu nabok, ale bola príliš ťažká. Vedel, že i tak je to zbytočné. Pod ňou bola tiež skala, a keď padne skala na skalu, čokoľvek krehké, čo je pod nimi, sa rozpadne na kúsky.
Peter sa snažil rozmýšľať. Napadlo mu, že mohol ísť ďalej až k Hrdlu. Prešiel by Hrdlom a takto by sa mohol dostať von z baní.
Ale keby už bol na druhom konci Hrdla, nevedel by, ako ďalej. Pravdepodobne by zablúdil a putoval niekoľko dní.
Takto by rozhodne nezachránil B oba a Čanga. Kým by našiel cestu von a zohnal pomoc, Jensen by si uvedomil, prečo sa nevracia, a vykonal by drastický čin.
Potom si Peter spomenul na ukrytú baterku so skalkami.
So slabou nádejou, že by baterkou mohol oklamať Jensena, pustil sa chodbou späť. Na mieste, kde sa všetky tri štôlne rozchádzali, našiel riadok náhodne poukladaných skaliek, ktoré tvorili šípku, smerujúcu na väčšiu skalu.
Za veľkou skalou bola baterka.
Teraz si želal, aby boli perly v baterke. Ale vtedy sa mu nápad s lebkou veľmi pozdával. Kto mohol rátať so zemetrasením?
Zastrčil si baterku za opasok a vydal sa na spiatočnú cestu. Teraz sa už tak neponáhľal. Rozmýšľal, ako by Jensena oklamal.
Mal iba jedinú nádej, že Jensen baterku zoberie a neotvorí ju. Na to sa Peter spoliehal.
Prišiel k nízkemu priechodu, kde sa začal plaziť po bruchu. Muž na vzdialenom konci zbadal pohybujúce sa svetlo baterky a zavolal na neho.
„Ponáhľaj sa! Myslím, že to preťahuješ! Tak pohni!“
Peter sa plazil s ťažkým srdcom. Konečne sa odtiaľ dostal, postavil sa a oprašoval si špinu. Jensen ho vyrušil.
„Daj mi tú baterku!“ zavrčal. Zbadal jej koniec a vytiahol ju Petrovi spoza opasku. Poťažkal ju, a keď pocítil váhu skaliek, vopchal si ju do vrecka.
„Teraz pohyb!“ povedal. „Chcem sa odtiaľto dostať.“ Pustil sa dlhými krokmi nazad k východu jaskyne. Peter, ktorý sa sotva odvážil dúfať, šiel za ním.
Asi po desiatich krokoch sa Jensen zastavil a obrátil sa.
„Ako mám vedieť, či ma nechceš prekabátiť,“ zašomral a zagánil na Petra. „Neverím vám, fagani.“
Vytiahol baterku, odkrútil spodný uzáver a vopchal do nej prst.
Zatiaľ čo to robil, Petrove nohy sa samy od seba rozbehli. Chcel prebehnúť popri Jensenovi a dostať sa mu z dosahu.
Ale vtedy mu silák podložil nohu, Peter sa potkol a strmhlav zletel na zem. Chvíľu ležal omráčený, potom sa pomaly a bolestivo pozbieral.
Jensen zatiaľ zistil, že v baterke sú len nejaké skalky zabalené vo vreckovke. Bol taký zúrivý, že od zlosti skoro stratil reč. Vysypal na Petra niekoľko nezrozumiteľných slov a vytiahol nôž.
Čepeľ sa zlovestne zablysla vo svetle baterky.
Jensen chytil Petra za golier, oprel mu hrot noža o chrbát a povedal: „Choď!“
Peter vykročil s rozzúreným mužom v pätách.
„Vieš, čo toto znamená!“ povedal Jensen, keď mu už zúrivosť dovolila hovoriť zrozumiteľne. „Pán Won mi dal voľnú ruku, keby ste sa pokúsili o nejaký úskok. O pár hodín vyjde slnko, ale ani jeden z vás ho už neuvidí!“
Peter sa ani nepokúsil vysvetľovať, čo sa stalo. Jensenovi by to bolo jedno. Pre neho bolo dôležité len to, že nemá perly.
Teraz už prišli do jaskyne, ktorá bola vchodom do bane. Lúč Petrovej baterky nahmatal nejasné postavy Boba a Čanga, ktorí boli schúlení pri stene, akoby spali.
Vedľa nich boli postavy dvoch strážcov.
„Vstávajte!“ vyštekol Jensen. „Musíme sa rýchlo pohnúť - zbaviť sa tejto pliagy a dostať sa odtiaľto, pokiaľ sa dá!“
Dvaja muži pomaly vstali. Potom sa im zrazu v rukách objavili pušky a Peter a Jensen sa ocitli vo svetle šiestich bateriek. Za nimi sa ozval hlas šerifa Bixbyho.
„Nehýbte sa, Jensen! Ste obkľúčení.“
Ale Jensen sa pohol. Schmatol Petra, obrátil ho a utekal ku vchodu, vlečúc Petra za sebou.
Bolo to také nečakané, že ho nestihli chytiť. Nikto sa neodvážil vystreliť, lebo sa báli, aby nezasiahli Petra.
Pri vchode do jaskyne Jensen Petra pustil a prebehol popri dvoch mužoch, ktorí tam stáli a neboli pripravení na niečo podobné. Jensen, ktorý sa takmer zrútil dolu skalnatou stenou kaňonu, zmizol v tme. Niekoľkokrát naslepo vystrelili do tmy, ale nadarmo.
„Zajtra ho dostaneme,“ predpovedal šerif Bixby. „Panebože, či som rád, že títo traja výrastkovia sú v poriadku.“
Peter, Bob, Čang a Jupiter Jones, ktorý sa vynoril z tmy spolu s chlapmi šerifa Bixbyho, sa búrlivo zvítali. Peter bol zvedavý, ako sa ta dostali. Odpovedal mu pán Andrews, ktorý hrdo držal Boba okolo pliec.
„Jupiter rozlúštil záhadu so strašidlom,“ povedal, „potom sme našli značku, ktorú Bob nechal v sude, a Jupiter zbadal i odkaz, ktorý Bob vyhodil z auta, že vás máme hľadať v bani. Nemali sme ani potuchy, v ktorej bani, ale slečna Greenová si spomenula, že Čang si prezeral tieto bane s jedným starým zlatokopom, ktorý sa volá Dan Ducan. Leží v sanatóriu v San Francisku. Zatelefonovala mu a on jej povedal, že ak sme vás nikde nenašli, máme sa pozrieť do bane v kaňone Hashknife, do ktorej sa vchádza cez jaskyňu.
Bol presvedčený, že ak sme vás nenašli v ostatných baniach, toto je jediná, do ktorej sa Čang mohol vybrať. Šerif vzal niekoľkých mužov, vkĺzli sme do kaňonu a mali sme potýčku s chlapmi, ktorí strážili Boba a Čanga - Jensen bol našťastie hlboko v bani, takže nič nezačul - a nastavili sme mu pascu.“
Potom sa obrátil k Bobovi.
„Synak,“ povedal, „boli by sme radi, keby si nám zodpovedal na jednu otázku. Dokonca ani Jupiter to nevie rozlúštiť.“
„Akú otázku, ocko?“ opýtal sa Bob.
Pán Andrews pozrel na Jupitera Jonesa a pokynul mu hlavou.
Jupiter roztvoril lístok, na ktorom bolo veľkými kostrbatými tlačenými písmenami napísané:39
BAŇA POMOC
? ? ?
„Bob,“ povedal, „všetko sme rozlúštili, len to číslo nie. Myslím, že by som to mal vedieť, ale - nuž, čo znamená tá tridsaťdeviatka?“
Bob sa uškrnul. Vytiahol svoj zápisník a otvoril ho. Teraz to boli už len dva obaly. Všetky strany boli vytrhané.
„Peter, Čang a ja sme boli vzadu v aute pod prikrývkami,“ povedal. „Peter a Čang spali a ja som sa len tak robil.
Keď som ši myslel, že by sme mali byť niekde blízko Verdant Valley, vytiahol som zápisník a ceruzku a dal som sa písať odkazy s prosbou o pomoc. Musel som to robiť v tme, pod prikrývkou, takže som nemohol veľa písať.
Každý napísaný lístok som prestrčil cez škárku pri zadných dverách. Dúfal som, že niekto nájde aspoň jeden a domyslí sa, kde sme. Ako som ich písal, každý som očísloval, ak by niekto našiel viac ako jeden, aby vedel, že je na správnej stope. Tento odkaz mal číslo tridsaťdeväť. Myslím, že ostatné odvialo.“
Pán Andrews sa pustil do smiechu. Ostatní sa pridali. Po napätí posledných minút im záhadná tridsaťdeviatka a jednoduchá odpoveď pripadali veľmi smiešne.
Nakoniec sa i Jupiter prinútil do úsmevu. Ale nebolo to ľahké. Premýšľal o tom, že keby si bol uvedomil, že lístok je očíslovaný, boli by mohli hľadať ďalšie lístky a tak prísť Bobovi na stopu. Mal vedieť, že Bob bude mať systém. Nie nadarmo mal Bob na starosti záznamy a výskum pre spolok.
Koniec koncov, i jeden lístok našťastie splnil svoju úlohu.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář