Jdi na obsah Jdi na menu
 


Záhadný poklad
 
 Kým čakali, či sa Pirát Čierna Brada náhodou nevráti, Carlos pomohol strýkovi utíšiť kašeľ, takže sa s ním už dalo rozprávať. Ležal horeznačky v posteli a snažil sa odpovedať na otázky, ktoré mu kládol Jupiter. Ľahšie mu bolo odpo­vedať po španielsky, a tak nakoniec Carlos pokračoval v rozprávaní, zatiaľ čo jeho strýko ležal a odpočíval, nie­kedy prikyvujúc hlavou: „Si, si.“
 „Môj strýko Ramos sem prišiel pred dvoma rokmi,“ roz­prával Carlos Petrovi a Jupiterovi. „Prišiel z Mexika na vozíku, ktorý ťahal Pablo. Strýko sa veľmi dobre vyzná v pestovaní kvetov. Ale nemohol tu dostať prácu. Niekto mu povedal o tomto mieste, kde je starý rozbitý skleník. Prenajal si ho za päť dolárov na mesiac a pestuje v ňom kvety.“
 Obidvaja chlapci prikývli. Päť dolárov na mesiac za takú­to chatrč, nechránenú zvonku, bolo veľa.
 „Strýko Ramos obil skleník starými vyrovnanými ple­chovkami. Niektoré kvety pestuje v skleníku. Kvety vozieva na vozíku do mesta, kde ich predáva.
 Jedného dňa zišiel dolu cestou k nášmu domu vysoký chudý muž. Volal sa John Silver a povedal, že prišiel z Anglicka. Bol slabý a chorý a nemal veľa peňazí. Poprosil strýka Ramosa, či môže u neho ostať, a strýko súhlasil.
 Seňor Silver mal len nejaké šaty v námorníckej taške a skrinku, kovovú skrinku. Dlhú, plochú a širokú, takto a asi tak.“
 Carlos podržal ruky v dvoch rozličných vzdialenostiach a jeho strýko horlivo prikyvoval: „Si, si.“ Jupiter rýchlo rátal.
 „Asi tridsaťpäť krát šesťdesiat centimetrov,“ povedal. „Pokračuj, Carlos. Poskytuješ nám cenné informácie.“
 „Na skrinke bol ťažký zámok,“ hovoril chlapec. „Na noc si ju dával pod matrac. Každý večer ju otvoril a pozrel dnu. Vtedy vyzeral veľmi šťastne.“
 Jeho strýko znovu prikývol a vykríkol: „Si, si! Veľmi šťastne!“
 „Strýko Ramos sa spýtal pána Silvera, čo je v skrinke. Pán Silver sa zasmial a povedal...“ Carlos sa škrabal v hustej hrive neposlušných čiernych vlasov a snažil sa spomenúť si na slová... „Povedal: ,V tejto skrinke je kus dúhy, pod ktorou je kopa peňazí.'“
 „Kus dúhy, pod ktorou je kopa peňazí,“ opakoval Jupiter a zamračil sa. „Veľmi záhadný opis. Pokračuj, Carlos,“ súril Jupiter.
 „Teda, seňor Jupiter,“ pokračoval Mexičan, „strýko Ra­mos začal kašľať. Bolo mu zle, a preto poslal po mňa. Prišiel som stopom a snažil sa pomôcť mu, ale nemám skúsenosti s kvetmi. Nie som mu užitočný.“
 „Si dobrý chlapec!“ ozval sa strýko po anglicky. „Dobrý chlapec! Usilovný!“
 „Ďakujem vám, strýko Ramos,“ potešil sa Carlos. „Aj pán Silver bol chorý. Hovoril, že choroba z jeho vnútra neodíde. Spýtal som sa ho, prečo nevezme kopu peňazí spod dúhy, ktorú má, ako hovorí, v skrinke, a nejde k dobrému doktorovi. Zasmial sa a potom zosmutnel. Po­vedal mi, že sa neodváži. Povedal...“ Carlos sa nadýchol a usilovne rozmýšľal, aby si spomenul... „Povedal, že keby sa pokúsil predať kopu zlata zo skrinky, musel by povedať svoje pravé meno a ako ho získal. Bol v tejto krajine bez povolenia a vykázali by ho späť do Anglicka, kde ho chcú uväzniť. Preto musí žiť tu, bez peňazí, a tešiť sa z kúska dúhy tak dlho, ako bude môcť. Potom povedal, že to je v poriad­ku, že i tak skoro odíde.“
 Carlosova mladá tvár sa zachmúrila.
 „Nerozumel som, čo tým mienil,“ vravel ďalej. „Až do­nedávna. Jedného dňa pán Silver priniesol sedem mladých papagájov s peknými žltými hlavami a sedem klietok. Polo­žil ich do skleníka a začal ich učiť hovoriť.“
 Peter a Jupiter si vzrušene vymenili pohľady. Konečne sa dozvedia niečo o záhade s papagájmi.
 „Pán Silver to s vtákmi vedel,“ povedal Carlos. „Keď prišiel, mal Čiernu Bradu, vtáka, s ktorým sa rozprával. Sedával mu na pleci a nadával. Pán Silver sa tomu smial.
 Potom začal učiť papagáje v skleníku. Každého jedného iné slová. A dal im smiešne mená. Nerozumel som menám, ani slovám.“
 „Mená väčšinou pochádzajú z anglickej literatúry alebo dejín,“ povedal Jupiter. „Preto si ich nepoznal. Pamätáš si niektoré slová, ktoré učil papagáje?“
 „Nie,“ vzdychol si Carlos. „Sú pre mňa príliš ťažké, aby som si ich zapamätal. Ale jeden papagáj so žltou hlavou zomrel. Pán Silver sa veľmi trápil. Povedal, že Čierna Bra­da sa bude musieť stať papagájovým dvojníkom. Neviem, čo to malo znamenať.“
 „Tu, v Hollywoode,“ ozval sa Peter, „každý vie, čo zna­mená dvojník. Je to človek, ktorý vo filme nahrádza herca pri nebezpečných výkonoch.“
 „Nuž a tak doučil šesť papagájov a jedného tmavého vtáka, o ktorom hovoril, že je to zvláštny druh papagája.“
 „Asi si myslel, že by vás to poplietlo, keby ho označil menom,“ pripomenul Jupiter. „Carlos, a čo sa stalo, keď skončil?“
 Carlos s údivom rozhodil ruky.
 „Potom pán John Silver odišiel,“ povedal. „Odišiel v noci. Kovovú skrinku si vzal so sebou. Bol preč tri dni. Keď sa vrátil, bol veľmi slabý a skrinku nemal. Povedal, že ju ukryl. Ďalej povedal, že čoskoro bude musieť odísť a že skrinku s kúskom dúhy nám nemôže dať, pretože by sme mali veľa nepríjemností.
 Namiesto toho napísal dlhý list. Dal mi ho, aby som ho poslal.“
 „Pamätáš si, komu si ho posielal?“ dychtivo sa opýtal Jupiter. Ale Carlos potriasol hlavou.
 „Nie, seňor Jupiter. Ale mal veľa známok a na okraji mal červené a modré pásiky.“
 „Letecký list,“ poznamenal Peter.
 „Možno do Európy, keď mal veľa známok,“ dodal Jupi­ter.
 „Povedal, že čoskoro odíde. Myslel si, že zomrie. Ne­chcel, aby sme ho dali do nemocnice, pretože vraj v žiadnej nemocnici ho nemôžu vyliečiť. Povedal, že chce ísť za svo­jimi priateľmi.“
 Carlos stíšil pri spomienke hlas.
 „Pán Silver bol veľmi čudný človek. Robil čudné žarty, rozprával v hádankách, učil papagáje smiešne veci. Ale bol náš priateľ. Vieme, že bol dobrý!“ Carlos stíchol a po chvíli pokračoval.
 „Pán Silver povedal, že onedlho príde veľmi tučný muž. Vraj nám ponúkne tisíc dolárov, a my mu za ne máme dať sedem hovoriacich papagájov. Veľmi sa smial, keď to hovo­ril. Povedal, že je to jeho najlepší žart, že za celý život nevymyslel lepší ako tento. Tučný muž sa vraj pri ňom poriadne zapotí. Potom si šiel ľahnúť a ešte dlho sa smial. A ráno... ráno sa už nezobudil.“
 Mexičan s námahou preglgol. Obidvaja, Peter i Jupiter, cítili, ako mu je smutno.
 „Ale tučný muž neprišiel, však?“ opýtal sa Jupiter nako­niec.
 Carlos potriasol hlavou.
 „Pretože pán Silver bol náš priateľ, zariadili sme, aby ho pochovali na malom cintoríne na konci cesty. Nemali sme peniaze, ale sľúbili sme, že zaplatíme neskôr. Čakali sme týždeň, dva, tri, ale tučný muž nechodil. Nakoniec sme si mysleli, že nikdy nepríde, a strýko Ramos zapriahol Pabla, položil papagáje na vozík a vydal sa do Hollywoodu. Tam chodil od dverí k dverám a predával papagáje, pretože sme potrebovali peniaze.
 Ľuďom sa papagáje páčili, dokonca i Zjazvená Tvár a Čierna Brada, a tak všetky predal za jeden deň a mali sme peniaze. Nie veľa, ale dosť na to, aby sme zaplatili za hrob pán Silvera. Na opravu domu to však bolo málo.“
 Konečne sa Carlos usmial.
 „Ale teraz mám drevo, klince, dvere,“ povedal, „a mô­žem dať dom do poriadku. Strýko Ramos čoskoro vyzdravie a budeme sa mať dobre. Ó, ďakujem vám tisíckrát, seňor Jupiter.“
 „Nie, nie, tú odmenu si si zaslúžil, a ešte väčšiu... keby sme mali,“ úprimne povedal Jupiter. „Ale je tu ešte jedna vec. Tučný muž nakoniec prišiel, však?“
 „Ó, áno.“ Carlos prikývol a chorý muž na posteli zodvi­hol hlavu a pridal: „Si, si!“
 „Prišiel dva týždne po tom, ako sme predali papagáje. Veľmi sa nahneval. Urazil strýka Ramosa, pretože nevie čítať ani písať a nevie, komu predal papagáje. Strýko Ra­mos mu povedal, aby odišiel a nevracal sa. Tučný muž začal prosíkať. Na benzínovej pumpe som si požičal mapu a strýko Ramos mu ukázal štvrť, kde predal papagáje. Potom tučný muž odišiel vo svojom športovom aute.
 Nechal svoju navštívenku s menom, adresou a telefónom. Povedal strýkovi Ramosovi, aby mu oznámil, keď si na niečo spomenie. Ale strýko nemôže. To je veľmi zle. Bolo by nádherné mať tisíc dolárov. Ale môžeme žiť i bez nich.“
 Carlos sa pyšne vystrel.
 „Postarali sme sa o nášho priateľa. Splatili dlh. Peniaze na nájomné zoženiem. A seňor Pupkáč nebude viac strýka urážať.“
 Jupiter rozmýšľal. Teraz vedeli o papagájoch omnoho viac ako predtým. Ale ešte stále veľa vecí nevedeli. Práve chcel položiť ďalšiu otázku, keď Konrád, vysoký bavorský pomocník, vošiel dnu. Chlapci boli takí pohrúžení do prí­behu, ktorý počúvali, že celkom zabudli, že vykladal stavebný materiál z nákladného auta.
 „Všetko je vyložené,“ hlásil. „Môžeme už ísť? Mám v zberni veľa práce.“
 „Myslím, že áno,“ povedal Jupiter. „Nie, počkaj. Konrád, máš v nákladnom aute mapu Los Angeles?“
 „Pravdaže, mám dve-tri“,“ odvetil Konrád. „Chcete jed­nu?“
 Peter vybehol, našiel mapy, vybral tú, na ktorej bola zakreslená väčšina ulíc, a priniesol ju.
 „Carlos,“ opýtal sa Jupiter, „môžeš nám ukázať štvrť, kde tvoj strýko predával papagáje?“
 Chlapec vychrlil na strýka prúd rýchlych španielskych slov a ten prikyvoval. Sediac na peľasti, Carlos ceruzou urobil krúžok na mape okolo štvrti, ktorú označil strýko.
 „Tu, seňor Jupiter,“ ukázal. „Niekde v tomto okolí. Ale, žiaľ, strýko nevie povedať, ktoré ulice.“
 Jupiter vzal mapu, poskladal ju a vložil do vrecka.
 „Ďakujem, Carlos,“ povedal. „Máme už akú-takú pred­stavu, pretože vieme, kto kúpil Billyho Shakespeara a Malú Bo-Peep. Myslím, že nateraz sme sa dozvedeli všetko, čo sa dalo, hoci v tejto chvíli sa záhada zdá byť tajomnejšia ako kedykoľvek predtým.“
 „Tak veru,“ prisvedčil Peter.
 „Keby sme len neboli prišli o Čiernu Bradu...“ začal Jupiter. „Ale dobrý pátrač musí byť vždy pripravený na prekážky.“
 Potriasol si ruku s Carlosom.
 „Dúfam, že sa tvoj strýko skoro uzdraví,“ povedal. „Ak ho pán Claudius príde opäť znepokojovať, zavolaj políciu. Tá sa už oňho postará.“
 „Ha, políciu!“ Chlapcovi zažiarili tmavé oči. „Seňor Pupkáč bude potrebovať nemocnicu!“
 Peter i Jupiter zároveň s obdivom pocítili istotu, že to nie je iba plané vystatovanie.
 Nechali ho tam stáť s palicou v ruke, vyšli von a vyliezli na nákladné auto. Celou cestou do Rocky Beach Jupiter sedel so sklonenou hlavou, hrýzol si spodnú peru a myš­lienky mu tak vírili, že Peter skoro počul ich šum.
 Keď sa vrátili do zberne, Peter si dodal odvahy a spýtal sa Jupitera, čo vymyslel.
 „Chcem sa na to vyspať, a potom sa pokúsim nájsť zmysel všetkého, čo sme sa doteraz dozvedeli,“ odvetil mu kama­rát. „Zajtra si musíme najprv usporiadať fakty, ktoré máme k dispozícii. Úprimne povedané, niektorými stránkami toh­to prípadu som trochu zmätený.“
 „Ja nie trochu, ale úplne,“ priznal sa Peter. „Jupiter, nemohol by si občas hovoriť zrozumiteľnejšie? Myslím, len tak pre zmenu. Nedalo by sa jednoducho povedať, že tento prípad je strašne zamotaný?“
 Jupiter sa naňho vážne pozrel.
 „Máš pravdu,“ súhlasil. „Poviem to. Tento prípad je strašne zamotaný.“