Zajakavý papagáj
Veľký rolls-royce sa hnal dolu kľukatou cestou. Keď minuli deväť blokov, Peter a Jupiter zbadali malé čierne auto zahraničnej značky, ako vychádza zo súkromnej cesty a obracia sa k nim. Nabralo rýchlosť a prehnalo sa popri nich. Stačili si všimnúť len postavu muža za volantom. Bol to veľmi tučný muž s veľkými okuliarmi. Nevideli mu dobre do tváre, pretože ju mal odvrátenú.
„Veď je to pán Fentriss!“ vykríkol Peter.
„Mýliš sa. To je muž, ktorý sa vydával za pána Fentrissa,“ povedal Jupiter. „Nech nám nezmizne, Worthington! Sledujte ho, kam ide.“
„Áno, pán Jones,“ povedal šofér a zabrzdil. Začal sa obracať. Peter pozrel pochybovačne za rýchlo miznúcim zahraničným vozom.
„Čo urobíme, ak ho chytíme?“ opýtal sa. „Nemáme proti nemu nijaké dôkazy. Okrem toho, možno pán Fentriss potrebuje našu pomoc.“
Jupiter zaváhal, zmietajúc sa medzi túžbou sledovať unikajúceho podvodníka a pomôcť niekomu, kto ich možno potrebuje. Potom prikývol.
„Máš pravdu,“ súhlasil. „Najprv musíme zistiť, či je pán Fentriss v poriadku. Poďme k jeho domu,“ požiadal Worthingtona.
Šofér pokračoval po hradskej, až kým neprišli k súkromnej ceste pána Fentrissa, z ktorej sa vynorilo zahraničné auto. Worthington zabočil na ňu a pribrzdil veľký voz na úzkej ceste lemovanej palmami a kríkmi, ktoré sa ho zľahka dotýkali. Prišli až k zadnému vchodu starého domu, ktorý Peter s Jupiterom pred niekoľkými minútami opustili.
„Peter,“ povedal Jupiter potichu. „Povedz mi, všimol si si niečo na tom zahraničnom aute, ktoré prešlo popri nás?“
„Bol to dvojdverový ranger, športový model, veľmi dobré anglické auto,“ odvetil Peter. „Skoro nové. Malo kalifornské číslo. Zapamätal som si iba, že sa končilo na 13.“
„Vy ste si nevšimli číslo, Worthington?“ opýtal sa Jupiter.
„Ľutujem, pán Jones,“ odpovedal šofér. „Dával som pozor na cestu, a nevšimol som si auto bližšie. Viem len to, že to bol ranger a že mal červené kožené poťahy.“
„Nuž vieme aspoň niečo. Neskôr sa pustíme do hľadania tučného muža a jeho auta,“ vyhlásil Jupiter a vyskočil z auta. „Poďme sa pozrieť, či je pravý pán Fentriss vnútri.“
Peter išiel za ním a rozmýšľal o tom, ako len Jupiter nájde toto celkom obyčajné auto medzi miliónmi áut v južnej Kalifornii. Cítil však, že Jupiter nájde na to nejaký spôsob.
Zrazu Peter a jeho zavalitý priateľ zastali. Z pochmúrneho starého domu sa ozvalo ďalšie volanie o pomoc.
„Pomoc!“ hlas bol slabý a pridusený. „Prosím vás, pomôžte mi! Rýchlo, kým...“ Hlas celkom zanikol.
„Ako keby umieral,“ zašepkal Peter. „Poďme!“
Zamieril dlhými krokmi k zadným dverám. Boli pootvorené, akoby ich tučný muž v náhlivosti zabudol zavrieť. Vstúpili žmurkajúc, pokiaľ si ich oči neprivykli na šero.
Chvíľu stáli a počúvali.
V tichu sa neozýval nijaký zvuk, okrem slabého vŕzgania starej dosky.
„My sme boli v tamtej miestnosti,“ povedal Jupiter a ukázal na koniec chodby. „Bolo by lepšie, keby sme to skúsili na opačnej strane domu.“
Ponáhľali sa na koniec chodby a skúsili dvere napravo. Otvorili sa do veľkej staromódnej obývačky s obrovskými klenutými oblokmi.
„Kto je tam?“ opýtal sa slabý hlas a zdalo sa, akoby prichádzal od veľkej rastliny, ktorá stála vo výklenku okna. Fialový kvet sa kolísal a Peter mal čudný pocit, že sa s nimi rozpráva.
„Prišiel niekto?“ akoby sa kvet opýtal.
Za kvetináčom, v ktorom bol zasadený kvet, Peter zazrel niečo schúlené, takmer celkom skryté pod popínavými listami.
„Tadiaľto!“ vykríkol Peter. Niekoľkými skokmi bol pri vyčerpanom, dosť chudom mužovi, ktorý ležal na boku, ruky aj nohy mal zviazané a v ústach vopchanú handru.
„Všetko je v poriadku, pán Fentriss,“ povedal. „My vás rozviažeme.“
Uzly sa dali celkom ľahko rozviazať. Handry v ústach sa pán Fentriss už zbavil sám. Opierajúc sa o Petra a Jupitera, dostal sa ku koženému gauču a natiahol sa naň.
„Ďakujem vám, chlapci,“ zašepkal. „O chvíľu budem v poriadku.“
Jupiter sa tváril vážne. Pritiahol si kreslo a sadol si.
„Pán Fentriss,“ ozval sa. „Myslím, že by sme mali zavolať políciu.“
Muž sa znepokojene pozrel. „Nie, nie!“ vykríkol. „Aj tak nemôžeme. Nemám telefón.“
„Môžeme zavolať z auta, pane. Máme prenosný telefón.“
„Nie,“ trval na svojom pán Fentriss. „Ale...“ prevalil sa a oprel sa o lakeť, aby sa pozrel na zavalitého chlapca. „Kto ste? Ako ste sa sem dostali?“
Jupiter mu podal jednu z úradných navštíveniek Troch pátračov a vysvetlil mu, že ich sem poslal Alfréd Hitchcock.
„To je od Alfréda milé,“ povedal pán Fentriss.
„Určite nechcete, aby sme zavolali políciu?“ opýtal sa Jupiter. „Samozrejme, ak si želáte, aby sme sa pokúsili nájsť vášho papagája, Traja pátrači sú vám k službám. Ale prepadli vás, zviazali a...“
„Nie!“ povedal pán Fentriss. „Budem veľmi šťastný, ak vy, chlapci, prevezmete tento prípad. Cítim, že vám môžem dôverovať. Už som bol na polícii. Najprv mi povedali, že môj papagáj pravdepodobne odletel. Ale keď som trval na svojom, začali robiť narážky, že odkedy som hercom, chcem len upútať pozornosť.“
„Rozumiem, pane,“ prikývol Jupiter. „Mohli by si myslieť, že toto je len váš ďalší trik.“
„Áno, chlapče,“ vydýchol si pán Fentriss. „A preto - nijaká polícia. Musíte mi to sľúbiť.“
Prisľúbili mu to a Jupiter zisťoval ďalšie veci, týkajúce sa strateného papagája.
„Mal som Billyho veľmi rád,“ povedal herec. „Jeho plné meno znie Billy Shakespeare. Určite viete, kto bol William Shakespeare.“
„Áno, pane,“ odvetil Jupiter. „Najväčší svetový dramatik. Narodil sa v Anglicku roku 1564 a zomrel roku 1616. Jeho hry sa ešte stále hrajú na celom svete. Jeho najznámejšou hrou je pravdepodobne Hamlet.“
„Veľa ráz som hral Hamleta,“ povedal zanietene pán Fentriss. „Bol som v tej úlohe vynikajúci.“ Jednu ruku si položil na hruď a druhú vystrel. Potom povedal hlbokým hlasom: „Len dva mesiace mŕtvy! Ani nie!“ Obrátil sa ku
chlapcom. „To je verš z Hamleta,“ vysvetlil. „A môj papagáj ho vedel citovať. Donekonečna to opakoval.“
„Váš papagáj citoval Shakespeara?“ opýtal sa Peter. „Musel to byť dobre vycvičený vták.“
„To veru bol. Citoval ho s veľmi dobrým anglickým prízvukom. Mal však jednu chybu.“
„Chybu?“ opýtal sa Jupiter.
„Chudáčik, zajakal sa,“ odvetil pán Fentriss. „Keď citoval ten verš, hovoril: ,L-len dva-dva me-mesiace mŕtvy! Ani nie!'“
„Počul si to, Peter?“ opýtal sa. „Kto to kedy počul, aby sa papagáj zajakal. Myslím, že toto bude veľmi neobyčajný prípad.“
Peter to cítil tiež. Mal čudný pocit, že Jupiter má pravdu.
Keď sa pánu Fentrissovi vrátili sily, Jupiter sa ho vypytoval ďalej. Herec mal zajakavého papagája asi tri týždne. Kúpil ho od podomového obchodníka, malého muža, ktorý hovoril so silným mexickým prízvukom. Prišiel k jeho domu na malom dvojkolesovom vozíku so somárom.
„Musíme vedieť všetko, pane,“ povedal Jupiter. „Ako sa dostal ten podomový obchodník do vášho domu?“
„Poslala ho slečna Irma Waggonerová,“ odpovedal pán Fentriss. „Býva vo vedľajšom dome. Ona tiež kúpila od neho papagája, a keď počula, ako Billy cituje Shakespeara, myslela si, že ma to bude zaujímať. A tak ho poslala sem.“
„Rozumiem.“ Jupiter si poťahoval spodnú peru. „Bol to skutočne podomový obchodník?“
„To ja naozaj neviem.“ Pán Fentriss neurčito zažmurkal. „Keď som ho zazrel, mal na vozíku len dve klietky. V jednej Billy. V druhej bol nevšedný tmavý vták, celý špinavý, o ktorom povedal, že je to vzácny čierny papagáj. Ale ja som tomu neveril. Povedal, že nikto ho nekúpi, pretože vyzerá chorý.“
„Povedal vám svoje meno? Alebo bolo nejaké napísané na vozíku?“
„Nie,“ pokrútil herec hlavou. „Mal ošúchané šaty, veľmi kašľal a zdalo sa, že chce papagája silou-mocou predať. Kúpil som ho. Stál iba pätnásť dolárov. Viete, nikto iný by ho nebol kúpil, lebo sa zajakal.“
„Bol to obyčajný dvojkolesový vozík so somárom?“ opýtal sa Jupiter.
„Tak je,“ súhlasil pán Fentriss. „A už veľmi potreboval nový náter. Ťahal ho malý somárik, ktorý sa volal Pablo. Viac neviem.“
„Jupiter, myslíš si, že papagája ukradol?“ opýtal sa Peter.
„Pochybujem, že by ich predával verejne na ulici, keby ich bol ukradol,“ povedal Jupiter zamyslene. „Ale je jasné, že on nebol pôvodným majiteľom a učiteľom Billyho.“
„Ako si na to prišiel?“
„Jednoducho. Pán Fentriss hovorí, že Billy rozprával s anglickým prízvukom. Ale muž, ktorý ho predal, mal mexický prízvuk.“
„Naozaj.“ Peter by si bol najradšej vynadal, že na to zabudol.
„A teraz, pán Fentriss,“ povedal Jupiter vysokému mužovi, ktorý sa posadil, „povedzte mi všetko, čo viete o zmiznutí papagája.“
„Nuž, chlapče,“ odvetil pán Fentriss, „asi pred tromi dňami som si vyšiel na večernú prechádzku. Nezamkol som a oblok som nechal otvorený. Keď som sa vrátil, Billy bol preč. Na mojej súkromnej ceste boli stopy po pneumatikách, a ja nemám auto. Bolo mi jasné, že za mojej neprítomnosti niekto prišiel autom, vošiel do domu a ukradol Billyho. A polícia povedala, že odletel!“ dodal herec opovržlivo. „Počuli ste už niekedy o papagájovi, ktorý by odletel aj s klietkou?“
„Nie, pane,“ súhlasil Jupiter. „Teraz, keď už poznáme začiatok, povedzte nám, prosím, všetko, čo sa prihodilo dnes. To znamená, o tom tučnom mužovi, čo chcel a ako vás poviazal.“
„Ten darebák!“ vykríkol herec. „Najprv mi povedal, že sa volá Claudius a že je od polície. Vraj ho poslali, aby mi pomohol nájsť môjho strateného papagája. Kládol mi viac-menej také isté otázky ako vy, a ja som mu na ne odpovedal podobne ako vám. Potom sa ma opýtal, či viem ešte o niekom v susedstve, kto by bol kúpil papagája od mexického podomového obchodníka. Spomenul som slečnu Waggonerovú.
Zdalo sa, že ho to veľmi zaujíma. Ďalej sa ma vypytoval, čo hovoril môj papagáj, a ja som mu povedal, že som to už polícii oznámil. Zdalo sa, že ho to zmiatlo, ale povedal, že si to chcel len overiť. A tak som mu zopakoval, čo Billy stále hovoril. ,Volám sa Billy Shakespeare. Len dva mesiace mŕtvy! Ani nie!' Toto ho ešte viac rozrušilo a pozorne si to zapísal.“
„Prepáčte, pán Fentriss,“ ozval sa Peter. „Povedali ste mu, že sa Billy zajakal?“
„Nie,“ herec si prešiel rukou po čele. „Bál som sa, že polícia by sa jednoducho vysmiala rečiam o zajakavom papagájovi.“
„A pán Claudius sa napriek tomu zaujímal, čo vták hovorí,“ dodal Jupiter. „Môžete nám o tom povedať ešte niečo viac, pane?“
„Myslím, že nie,“ pokrútil herec hlavou. „Ah, áno, jednu zvláštnu vec. Ten muž, pán Claudius, sa ma vypytoval, či podomový obchodník mal ešte iného papagája na predaj. Spomenul som toho tmavého vtáka, ktorý vyzeral chorý, a to ho úžasne rozrušilo. ,To musí byť Čierna Brada,' povedal nahlas. ,To musí byť určite Čierna Brada.' Vtedy som ho začal upodozrievať. Pomaly som sa presviedčal, že pán Claudius vôbec nie je od polície.“
„Prepáčte, pán Fentriss.“ Jupiter sa pozrel do poznámok, ktoré si urobil. „Zabudol som sa vás opýtať, ako váš papagáj vyzeral. Aký to bol druh? Iste viete, že ich existuje veľa.“
„O takýchto veciach neviem nič,“ odvetil pán Fentriss. „Jednako, Billy mal prekrásnu žltú hlavu a hruď.“
„Pán Fentriss, čo sa stalo potom, keď tučný muž, pán Claudius, zbadal, že ho upodozrievate?“
„Postavil som sa oproti nemu,“ rozhorčene povedal herec. Vzpriamil sa ako herec na javisku a vystrel ruku. „Vy nie ste od polície!“ povedal hlbokým dramatickým hlasom. „Som presvedčený, že vy ste ten ohavný ničomník, čo ukradol môjho Billyho. Vráťte ho zaraz, ináč bude s vami zle! To som mu povedal.“
„A potom?“ opýtal sa Jupiter.
„Potom,“ pokračoval pán Fentriss, „sme počuli zvonku hluk. Pán Claudius sa vrhol k oknu. Asi videl vás, chlapci, ako prichádzate, a myslel si, že je s vami polícia. Ľahko ma premohol. Volal som o pomoc, ale on ma zviazal, zapchal mi ústa a ponáhľal sa von. Tak som zostal ležať, až kým ste ma nevyslobodili. Vôbec tomu nerozumiem. Ale chcem svojho papagája späť. Myslíte, že sa vám ho podarí nájsť?“
„Traja pátrači,“ povedal Jupiter, „urobia všetko, čo bude v ich silách.“
Keď už získali všetky informácie, rozlúčili sa a Jupiter zaviedol Petra späť k autu. Worthington ho práve leštil, ale keď sa objavili, hneď prestal.
„Domov, pán Jones?“ opýtal sa, keď nastúpili.
„Myslím, že áno,“ prikývol Jupiter. Keď sa ocitli na kľukatej ceste, obrátil sa k Petrovi.
„Som takmer presvedčený,“ vyhlásil, „že Billyho Shakespeara ukradol pán Claudius. Vrátil sa, pretože potreboval viac informácií. Našou prvou úlohou je nájsť pána Claudiusa.“
„Ja mám z toho strach,“ povedal Peter. „Vyzeral ako človek, ktorý by mohol použiť skutočnú pištoľ práve tak ľahko ako ten zapaľovač na cigary. Ale ako ho nájsť, keď nemáš nijakú stopu?“
„Ja si to premyslím,“ povedal Jupiter. „Musí sa nájsť nejaký spôsob. Worthington, dávajte pozor!“
Jeho varovanie bolo zbytočné. Šofér už sám zbadal novú sivú limuzínu, ktorá sa vrútila na súkromnú cestu rovno na nich, a prudko skrútol volant. Rolls-royce vletel do starého zanedbaného kvetinového záhonu, zatiaľ čo blížiaca sa limuzína s malým mužom s prenikavými očami za volantom škrípala, brzdila a šmýkala sa, aby sa vyhla zrážke.