Zajatci v zámockom väzení
Vzápätí sa Modrý prízrak rozplynul a zmizol. Petra obklopila nepreniknuteľná tma. Ešte raz sa pokúsil vyslobodiť z velikánskej siete, no zamotal sa do nej ešte väčšmi.
- To sme teda v peknej kaši! - pomyslel si mrzuto. Namiesto toho, aby dolapili neškodného starca, ktorý sa hrá na strašidlo, sami sa chytili do pasce. Tí dvaja chlapi, čo ich uväznili, vyzerali dosť divoko. A určite boli pripravení na ich príchod a čakali ich.
Peter myslel na Boba a Worthingtona, ktorí ich čakajú na ceste dolu v kaňone. Uvidí ich ešte niekedy? Uvidí ešte svoju mamu a otca?
Cítil sa tak biedne ako nikdy v živote. Ani si nevšimol, že sa k nemu krížom cez izbu približuje tancujúce svetlo. Keď prišlo bližšie, zbadal, že je to lampáš, ktorý niesol v ruke vysokánsky chlapisko. Mal na sebe dlhé hodvábne rúcho, aké nosia orientálni šľachtici.
Pristúpil k Petrovi a sklonil sa nad neho, svietiac mu lampášom do tváre. Peter zazrel nad sebou šikmé oči a ústa plné zlatých zubov.
„Vy blázni,“ povedal chlap. „Prečo ste neboli rozumní a nevyhli sa zámku ako ostatní? Teraz sa o vás musíme postarať.“ Prešiel si prstom po hrdle a príšerne zachrčal. Peter pochopil, čo tým myslel. Krv mu stuhla v žilách.
„Kto ste?“ spýtal sa trochu zajakavo. „Čo mi chcete urobiť?“
„Ha!“ zvolal muž. „Uvrhnem ťa do najhlbšieho zámockého väzenia!“ Zdvihol Petra ako vrece zemiakov, prehodil si ho cez plece a pobral sa smerom, odkiaľ prišiel.
Peter visel chlapovi cez plece a v hustej tme nevidel takmer nič. Vedel však, že prešli cez dvere, pokračovali po chodbe a potom zišli dolu veľmi dlhým točitým schodišťom. Vošli do vlhkej a chladnej chodby, prešli cez viacero dverí, až napokon zastali v miestnosti maličkej ako cela. Väzenie! V stenách boli zabudované hrdzavé kruhy. V kúte ležalo čosi biele, podobalo sa to balíku bavlny. Vedľa toho sedel menší Arab a brúsil si dlhý nôž.
„Kde je Abduli?“ spýtal sa orientálec a zhodil Petra na kamennú dlážku vedľa balíka. Peter zrazu zistil, že ten balík je Jupiter, ešte stále zamotaný v sieti, do ktorej ho chytili.
„Šiel zavolať Zeldu,“ povedal malý Arab hlbokým hrdelným hlasom. „Ona a cigánka Kata ukrývajú perly. My budeme hlasovať, čo urobíme s týmito štencami, čo sme chytili.“
„Ja vravím, že ich jednoducho necháme v tejto útulnej izbičke a zamkneme dvere,“ povedal druhý chlap. „Jakživ ich nikto nenájde. A v starom zámku bude čoskoro naozaj strašiť.“
„To nie je zlá myšlienka,“ zahundral Arab. „Ale len tak, pre istotu, by sme im najprv mali trochu pustiť žilou.“
Vyskúšal palcom ostrie noža. Keď to Peter videl, ťažko preglgol. Chcel niečo pošepnúť svojmu zavalitému kamarátovi, ale Jupiter ležal vedľa neho tak nehybne, že sa Peter zľakol, či nie je ranený.
„Idem sa pozrieť, kde toľko trčí tá Zelda.“ Arab strčil nôž do pošvy a vstal. Hodil pohľad na dva batohy, ležiace na zemi. „Poď so mnou, pomôžeš mi zahladiť stopy. Tieto ryby sa tak rýchle nevymocú zo sietí.“
„Máš pravdu. Musíme sa poponáhľať.“ Vysoký orientálec zavesil lampáš na stenu, takže jasne osvetľoval chlapcov. Potom dvaja chlapi rýchlo odišli. Peter počul ich vzďaľujúce sa kroky. Vzápätí začul akýsi rachot, ako keď sa gúľa veľký kameň. A potom ticho... až kým sa neozval Jupiter.
„Peter,“ spýtal sa, „si v poriadku?“
„To závisí od toho, čo tým myslíš,“ odvetil Peter. „Ak tým myslíš, či nemám dolámané hnáty, tak som v poriadku, som chlapík, švihák, krásavec.“
„Som rád, že si sa nezranil,“ povedal vzrušene Jupiter. „Musím sa ti ospravedlniť, že som ťa priviedol do takého nepredvídaného nebezpečenstva. Bol som príliš presvedčený o správnosti svojich záverov.“
„Ech, to sa môže stať hocikomu,“ odvetil Peter. „Veď vyzerali celkom logické. Kto mohol tušiť, že vletíme do rúk takej bandy. Najmä, keď sme zvonka nenašli nijaké stopy, že by niekto používal zámok ako skrýšu.“
„Áno, a ja som bol presvedčený, že to všetko má na svedomí pán Terrill,“ povedal Jupiter. „Nikdy mi neprišlo na um, aby som za tým čo len tušil niečo iné. Povedz, môžeš hýbať rukami?“
„Môžem hýbať malíčkom, ale to je málo platné,“ odvetil Peter. „Som celý zamotaný v sieti.“
„Našťastie ja môžem voľne hýbať pravou rukou,“ povedal mu Jupiter. „Už pracujem na svojom vyslobodení. Možno by si mi mohol pomôcť, keď mi povieš, kde mám prestrihnúť sieť.“
Peter sa pregúlil nabok a Jupiter urobil to isté. Teraz, keď bol k nemu kamarát obrátený chrbtom, Peter videl, že sa Jupiterovi podarilo dočiahnuť švajčiarsky nôž, ktorý mal zavesený na opasku. Nôž mal okrem viacerých nožíkov a vývrtky aj nožničky. Jupiter ich otvoril a rozstrihol na sieti niekoľko slučiek, aby mohol vystrčiť ruku.
„Prestrihni sieť aj na ľavej strane,“ zašepkal Peter, „aby si uvoľnil aj ľavú ruku... Tak.“
Nožničky boli malé a sieť bola zhotovená z pevného nylonu, ale Jupiterovi sa to s Petrovou pomocou celkom dobre darilo. Čoskoro mal voľné obe ruky. Potom mohol postupovať oveľa rýchlejšie. Práve začal prestrihovať spodnú časť siete, keď znezrady začuli kroky.
Chvíľku sa nemohli od ľaku ani pohnúť. Potom sa Jupiterovi vrátila rozvaha a rýchlo sa prevalil na chrbát, aby tak skryl rozstrihanú sieť. S búšiacimi srdciami čakali, čo bude nasledovať.
Netrvalo dlho a do miestnosti vošla stará zhrbená babizňa. Svietila si na cestu lampášom, držiac ho vysoko nad hlavou. Mala na sebe roztrhané cigánske handry a z uší jej viseli velikánske kruhovité zlaté náušnice.
„Tak čo, moji zlatí,“ zakrákorila, „odpočíva sa vám príjemne a pohodlne? Vy ste si teda nevzali k srdcu výstrahu dobrej cigánky Katy, že ak ju neposlúchnete, budete mať veľa trampôt! A teraz vidíte, čo ste dosiahli. Vždy sa držte cigánkinej výstrahy, moji zlatí, a bude sa vám vodiť lepšie.“
Niečo jej na nich bolo podozrivé, asi že ležali tak nehybne, lebo sa náhlila priamo k nim.
„Prekabátiť by ste ma chceli, holúbkovia, áno?“ znova zakrákorila. Obratne prevrátila Jupitera a zbadala rozstrihanú sieť.
„Tak je to teda! Kuriatka chcú ubziknúť!“ Pevne zovrela Jupiterovi zápästie a vykrútila mu ruku. Nôž mu vypadol na zem. Schmatla ho a schovala. „Teraz vám dáme lekciu,“ povedala zvýšeným hlasom. „Zelda!“ zavolala. „Povrazy! Prines povrazy! Vtáčiky nám chcú uletieť.“
„Už idem. Kata, už idem,“ Odpovedal hlas s anglickým prízvukom. O chvíľku sa zjavila vo dverách vysoká, pekne oblečená žena. Držala v rukách kus povrazu.
„Sú šikovní, veľmi šikovní,“ zavrčala stará cigánka. „Musíme ich zviazať mocnejšie. Pomôž mi držať toto chlapčisko.“
Peter nemohol nič robiť, len bezmocne hľadel, ako dve ženy opäť spútavajú jeho kamaráta. Najprv rozstrihali zvyšok siete a stiahli ju z Jupitera, potom mu bezpečne zviazali ruky za chrbtom. A potom nohy. Napokon prevliekli povraz, ktorým mal zviazané zápästia, cez starý hrdzavý železný kruh, zabudovaný v kamennej stene, a priviazali ho k nemu.
Keďže sieť, v ktorej bol spútaný Peter, bola neporušená, iba niekoľko ráz omotali okolo neho povraz a dobre pritiahli.
„Teraz zostanú tu, Zelda,“ zakrákorila stará cigánka. „Nikdy sa odtiaľto nedostanú. Presvedčila som chlapov, aby neboli na nich krutí. Veru nie, nesmieme byť krutí, nesmieme prelievať krv. Jednoducho ich necháme tu v tejto cele a zatvoríme dvere. Nikdy sa o nich nikto nedozvie, čo sa im prihodilo.“
„To je škoda,“ ozvala sa Angličanka. „Vyzerajú celkom milo.“
„Len sa mi tu nerozplač, Zelda,“ zapišťala cigánka. „Hlasovali sme, a teraz už musíš poslúchnuť vôľu väčšiny. Ponáhľaj sa, musíme zahladiť stopy a zmiznúť.“
Zvesila zo steny lampáš a náhlila sa von. Angličanka držala v ruke ďalší lampáš a posvietila ním na dvoch bezmocných chlapcov.
„Prečo ste boli tvrdohlaví, chlapci?“ spýtala sa. „Všetci ostatní dostali strach a viac do zámku nevkročili. Stačila krátka melódia zo strašidelného organa, a nik sa viac nevrátil. Prečo ste boli tvrdohlaví a vracali sa späť?“
„Traja pátrači sa nikdy nevzdávajú,“ odvetil Jupiter zanovito.
„Zavše je rozumnejšie vzdať sa,“ povedala žena. „No, už je načase, aby som sa rozlúčila. Dúfam, že sa v tme nebudete báť. Už musím ísť.“
„Prv než odídete,“ spýtal sa Jupiter - a Peter ho musel obdivovať, ako si mohol uchovať taký pevný hlas - „môžem vám položiť otázku?“
„Samozrejme, chlapče, samozrejme,“ povedala žena.
„Čo za zločinecký podnik to tu máte, vy a vaši kumpáni?“ spýtal sa Jupiter.
„Ó, načo také silné slová!“ zasmiala sa žena. „Nuž, aby si vedel, mládenček, my sme pašeráci. Pašujeme všelijaké cennosti z Orientu, najmä perly. A tento zámok používame ako hlavný stan. Dlhé roky sme nútili ľudí, aby sa domu vyhýbali. Opriadali sme ho povesťou, že v ňom straší. Zámok je dokonalou skrýšou.“
„Ale prečo nosíte také nápadné úbory?“ pýtal sa chlapec. „Veď si vás musí všimnúť každý, kto vás stretne.“
„Nik nás nevidí, mládenček,“ odvetila Angličanka. „A ja nemôžem odpovedať na všetky tvoje otázky, lebo potom by si nemal nad čím rozmýšľať. Tak zbohom, ak by sme sa už nestretli. Ale nemyslím, že by sme sa ešte niekedy mohli vidieť.“
Vzala lampáš a náhlila sa von. Keď zabuchla za sebou dvere cely, okolo chlapcov sa rozprestrela hlboká tma. Peter cítil, že mu vyschlo v hrdle a jazyk sa mu lepí na podnebie.
„Jupiter,“ povedal, „vrav niečo! Chcem počuť ľudský hlas.“
„Ach, prepáč,“ ozval sa Jupiter roztržito. „Premýšľal som.“
„Premýšľal! V takejto situácii?“
„Áno. Prečo nie? Všimol si si, keď od nás pred chvíľkou Kata odchádzala, že sa zvrtla vpravo a šla dolu chodbou tým smerom?“
„Nie, nevšimol. A čo na tom záleží?“
„Nuž, išla opačným smerom. Nás priniesli z druhej strany. Nevracala sa hore schodmi do zámku, ale šla hlbšie do podzemia. To naznačuje, že tu musí byť niekde tajný vchod. A to by tiež vysvetľovalo, prečo tu nikto, kto vchádzal do zámku alebo vychádzal von, nenechal nijakú stopu.“
Neuveriteľné! Jupiter ešte aj tu, spútaný a uvrhnutý do podzemného väzenia, odsúdený na smrť hladom, nútil svoju mozgovú kôru myslieť.
„Nepredpokladám, že by si pri všetkom tom premýšľaní bol prišiel na nejaký spôsob, ako sa odtiaľto dostať von,“ povedal Peter.
„Veru nie,“ pripustil Jupiter. „Neprišiel som na nič. Nemyslím, že by existoval nejaký spôsob, ako sa odtiaľto dostať bez cudzej pomoci. Prosím ťa, Peter, nehnevaj sa na mňa. Tentoraz som zle odhadol situáciu.“
Peter nevedel, čo by mu na to mohol odpovedať, a tak obidvaja chlapci ležali mlčky a načúvali slabučkým zvukom v tme. Kdesi prebehla myš, inde zase kvapkala voda. A každá z padajúcich kvapiek akoby odmeriavala čas, ktorý navždy odchádzal.