Jdi na obsah Jdi na menu
 


Zajatec
 
 Jupiter čakal niekoľko minút v nádeji, že sa Peter ohlási, ale márne. Zrejme za ten čas, kým prešiel vlak, sa im modré auto načisto stratilo. Predstavoval si, ako sa Konrád preháňa hore-dolu ulicami v snahe zazrieť auto, ktoré sledovali. No v tme a spletitých uliciach Los Angeles nemali nádej ani jedna k miliónu, že ho nájdu.
 Pokúsil sa vysielať. „Haló! Druhý pátrač! Tu Prvý. Počuješ ma? Počuješ ma?“
 Peter neodpovedal, ale ozval sa akýsi neznámy hlas, ktorý mohol patriť chlapcovi asi tak v jeho veku. „Haló! Kto to hovorí? Čo znamená Prvý a Druhý pátrač? Je to nejaká hra? Ak áno, dovoľte, aby som sa pripojil.“
 „Počuj,“ začal rýchlo Jupiter. „To nie je nijaká hra. Môžeš mi zavolať políciu?“
 „Políciu? A načo?“ čudoval sa chlapec. Jupiter bleskove zvážil situáciu. Pravda by bola príliš neuveriteľná. „Som zatvorený vzadu na nákladnom aute. Šofér o tom nevie. Chcem sa dostať von. Zavolaj políciu, nech zastavia auto a vyslobodia ma.“ Pochopil, že je najvyšší čas, aby žiadal pomoc zvonku, a iba polícia môže nájsť auto a zachrániť ho.
 „Dobre, zavolám,“ odvetil chlapec. „Chcel si sa odviezť načierno a zavreli ťa, čo? Ale hovor rýchlo, strácaš sa mi.“
 „Rýchlo a stručne. Je to modré dvojtonové nákladné auto s číslom PX 10-43. Ide do Hollywoodu a malo by tam byť asi o desať minút. Je staré, rozhegané a -“
 Chlapcov hlas ho prerušil. „Čo je? Počul som nejaké hlasy, ale ty si sa stratil. Asi sa odo mňa vzďaľuješ. Počuješ ma?“
 „Počujem. A ty?“
 „Haló, haló,“ volal chlapec. „Vôbec ťa nepočujem. Môj prijímač je asi mimo tvojho vysielacieho pásma. Škoda.“
 Jupiter strácal odvahu. Strčil vysielačku za košeľu a snažil sa vyhútať nejaký plán, ale nič mu neprichádzalo na um. Harry a Joe previazali sarkofág remeňom, skôr než ho naložili. Von sa nemohol dostať. Ale to mu nerobilo starosti. Štrbinou prúdilo dosť vzduchu a dýchalo sa mu celkom dobre. Znepokojovala ho myšlienka na to, čo ho čaká. Ťažko prehltol, keď si predstavil tú scénu. Auto zastane, Harry a Joe vytiahnu sarkofág, odopnú remeň - a otvoria ho. A on, Jupiter Jones, tam bude ležať bezmocný ako ustrica v lastúre. Pri tejto predstave mu vystúpili na čelo kropaje potu. Harry, Joe i ten tretí sa zhŕknu okolo sarkofágu, nazrú dnu a uvidia tam jeho, ako na nich vypliešťa oči. Oni traja - nebezpeční zločinci, a on - svedok, ktorý ich môže dostať do väzenia. Jupiter sa snažil nemyslieť na to, čo robia nebezpeční zločinci, ak sa im dostanú pod ruku prípadní svedkovia. Namiesto toho hľadal nejaké východisko.
 Čo keby vyskočil a pustil sa do behu, len čo nadvihnú vrchnák? Možno zostanú od prekvapenia stáť, a jemu sa podarí utiecť. Ale hneď o tom skľúčene zapochyboval. Sú naňho traja. Nech vyskočí ktorýmkoľvek smerom, jeden z nich iste bude dosť blízko, aby ho schmatol. Rozmýšľal, či bude chýbať tete a strýkovi. A čo Peter a Bob? Možno sa nikdy nedozvedia, čo sa s ním stalo. Možno to pre nich nadosmrti ostane nezodpovedanou záhadou.
 Pri tej myšlienke mu až hrdlo stiahlo.
 Odrazu auto zastavilo. Jupiter si pomyslel, že prišla jeho chvíľa, a pripravil sa. Ale nič sa nestalo a po piatich minútach sa znovu pohlo. Spomenul si, ako Joe hovoril, že musia ešte zavolať zákazníkovi. Asi telefonovali teraz. Jupiter nemal ani tušenia, na čom sa dohodli. Auto sa nadhadzovalo ďalej a Jupiterovi opäť začali víriť mysľou pochmúrne myšlienky. Mal ich plnú hlavu a sľuboval si, ako sa zachová nabudúce - ak vôbec bude ešte nejaké nabudúce -, keď odrazu zbystril pozornosť. Auto zastalo po druhý raz. Počul škripot otvárajúcich sa dvier na garáži. Vedel, že sú na mieste.
 Pripravil sa. Všetka skľúčenosť ho opustila. Nebude predsa bezmocne ležať, keď otvoria sarkofág. Čo na tom, že budú traja? Vrhne sa na najmenšieho a pustí sa do behu. Bude bojovať až do konca!
 Dvere na aute sa otvorili. Jupiter sledoval sluchom všetko, čo sa dialo vonku. Ten šramot vzadu - to iste Joe a Harry lezú na plošinu. A už aj dvíhali sarkofág. Jednému z nich sa skoro vyšmykol z ruky.
 „S tým sarkofágom je to ale zvláštne,“ povedal Joe. „Tam v sklade, keď sme ho ťahali po zemi, sa mi nezdal taký ťažký. Potom, keď sme ho dvíhali na voz, poriadne oťažel. Aj teraz je ťažký.“ Inokedy by sa bol Jupiter uškrnul. Vedel si predstaviť, aký z toho musí byť zmätený. Koniec koncov, pridal sarkofágu na váhe pekných pár kíl, keď do neho v sklade vkĺzol. Je len prirodzené, že ich zmena váhy privádzala do rozpakov.
 Ale Jupiter sa neuškrnul. Aspoň teraz nie. Dobre sa zaprel, aby sa neudrel, keď tí dvaja nie veľmi jemne zložili sarkofág na zem. Potom začul ďalší hlas. „Sem s ním, do garáže, rýchlo!“ Hlas bol príliš tlmený na to, aby ho mohol rozoznať. Sarkofág sa znovu nadvihol a o chvíľu s buchotom dopadol na cementovú dlážku. „Dobre,“ vravel tretí hlas. „Nechajte ma samého asi desať minút, a potom môžete vziať sarkofág i múmiu a niekde ich spáliť.“
 „Najskôr nám dajte naše peniaze!“ To bol Joe. „Ešte skôr než vás necháme osamote. Peniaze, alebo to znovu odvezieme!“
 „Dobre, dobre. Mám ich vo vrecku. Dvetisíc dolárov. Zatvorte dvere, zaplatím vám vonku. Polovicu teraz a druhú, keď to spálite.“
 „Aby som nezabudol na svoj remeň. Budem ho ešte potrebovať,“ povedal Harry. Sarkofág sa trochu zakolísal, ako Harry odopínal remeň. Joe ho zastavil. „Nechaj to tak, ty trkvas! Ešte sa nám tu zíde, keď povezieme sarkofág preč.“
 „No dobre,“ zahundral Harry. „Zapnem ho potom. Poďme si najprv po peniaze!“
 „Tak poďte už von, nech vám zaplatím.“ Hlas neznámeho znel nervózne, akoby ich chcel čo najskôr dostať von a čo najďalej od sarkofágu. Jupiter počul zvuk spúšťajúcich sa dverí na garáži. Potom nasledovalo ticho.
 Opatrne nadvihol veko a vyzrel von. Bolo tam tma, ale videl, že je sám. Rýchlo odsotil vrchnák a vyškriabal sa von. Potom napravil sarkofág a poobzeral sa, či neuvidí dvere, ktorými sa vchádza dnu bez auta. Našiel ich ľahko podľa svetla, čo presvitalo cez sklenenú tablu, a vykročil k nim. V tej chvíli sa dvere začali otvárať a Jupiter sa pritlačil k stene garáže. Otvorené krídlo dvier ho zakrylo.
 Muž, ktorého obrysy sa len nejasne črtali v tme, zatvoril dvere a na Jupiterovo zhrozenie ich zamkol na kľúč. Chlapca, učupeného v kúte, nezbadal. Zamieril rovno k sarkofágu a radostne si mädlil ruky. „Konečne ťa mám!“ povedal nahlas. „Po toľkom čase! Čakal som celých dvadsaťpäť rokov, ale stálo to za to. Neľutujem ani jedinú minútu.“ Vytiahol z vrecka baterku a posvietil si ňou na vrchnák sarkofágu. Zrejme chcel byť celkom sám, a preto nezažal v garáži svetlo, aby Joe a Harry nevideli, čo tam robí.
 Chvíľu si obzeral sarkofág, potom zdvihol veko a položil ho na zem. Naklonil sa a začal rukami ohmatávať dno. Jupiter nerozmýšľal. Tri kroky, a už bol pri mužovi a prudko ho sotil. Tmavá postava, sklonená nad sarkofágom, tlmene vykríkla a spadla dnu. Iba nohy jej trčali. Jupiter zastrčil aj tie a muž sa celý ocitol v sarkofágu. Jupiter náhlivo zdvihol zo zeme vrchnák a hodil ho na truhlu. Mal „zákazníka“, prefíkaného zlodeja, ktorý zorganizoval krádež sarkofágu i múmie. Teraz on sám je v pasci! Ale ako dlho ho tam udrží? Jupiter sa rýchlo posadil na vrchnák, skôr než ho prekvapený muž vnútri mohol odsotiť. Vrchnák sa pod ním len tak natriasal, ako sa zajatec zo všetkých síl usiloval dostať von. No Jupiterova váha nebola z tých, ktoré možno ľahko nadvihnúť. Sedel pevne a z tváre sa mu lial pot. Bol rozhodnutý udržať veko stoj čo stoj.
 Muž vnútri mlátil päsťami na vrchnák a kričal: „Joe! Harry! Čo vám to napadlo?!“ Jupiter rozoznal len zastreté mrmlanie. Vrchnák priliehal dobre. Joe a Harry ho zvonku nemohli počuť.
 Vzápätí si Jupiter uvedomil, že čakanie ich čoskoro omrzí a začnú sa dobýjať dnu. Čo s ním bude, keď ho tam objavia?
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář