Zjavenie šakalieho bôžika
Ani nie o hodinu bol už Peter v Santa Monike a rozprával sa s rozčúlenou pani Banfryovou o jej stratenom kocúrovi.
Takmer v tú istú chvíľu Jupiter vkročil sám do múzea v dome profesora Yarborougha a rozsvietil svetlo. Vonku bolo ešte vidno, ale len čo slnko zapadlo za hrebeň kaňonu, dom sa zahalil do hustého šera. Jupiter sa pohyboval pomaly ako starec. Šiel priamo k dverám na terasu a otvoril ich dokorán. Potom podišiel k drevenému sarkofágu, v ktorom odpočíval Ra-Orkon. Zdvihol vrchnák, naklonil sa a pozoroval nehybné črty múmie.
„Ra-Orkon,“ povedal nahlas. „Hovor, počúvam ťa. Budem sa snažiť porozumieť ti.“ Nebol to jeho vlastný hlas. Celkom dobre napodobnil hlas profesora Yarborougha. Jupiter mal na sebe parochňu, okuliare a koziu briadku, ktorú mu požičal maskér Grant. Bol oblečený v jednom z profesorových plátenných kabátcov a mal jeho kravatu. Pretože profesor bol malý a tučný a Jupiter zavalitý a svalnatý, nebolo pre neho vôbec ťažké napodobniť známeho egyptológa. V susednej miestnosti Bob Andrews a profesor dychtivo očakávali výsledok pokusu. Wilkins mal robotu v kuchyni a nevedel nič o zámene.
Jupiter sa sklonil nad múmiu a ešte raz povedal: „Veľký Ra-Orkon, prehovor. Chcem ťa porozumieť.“
Čo to počul? Mrmlanie? Naklonil hlavu, aby počul lepšie, a naozaj - začul slová. Čudné, drsné slová v jazyku, aký predtým nikdy nepočul, doliehali k nemu v sykotavom šepote. Jupiter sa prekvapene strhol a poobzeral sa po izbe. Bol tam celkom sám. Dvere, za ktorými čakali profesor a Bob, boli zatvorené. Znovu priložil ucho tesne k nehybným perám múmie a šepot pokračoval. Znel naliehavo, akoby niečo prikazoval. Ale čo? Jupiter už vedel, že profesor nebol obeťou vlastnej fantázie. Múmia naozaj šepkala!
Pod kabátom na opasku mal Jupiter pripravený prenosný magnetofón. „Moderný postup vyšetrovania vyžaduje vedecké zariadenie,“ povedal, keď si chlapci založili podnik Traja pátrači. Postupne nadobudli celý rad pomôcok, ktoré väčšinou vyrábali alebo prerábali z nepoužívaného a vyradeného odpadu na dvore Jupiterovho strýka - v Jonesovom bazári. V malom laboratóriu Hlavného stanu mali mikroskop a prístroj na zväčšovanie odtlačkov prstov i na iné skúšky. Tmavá komora slúžila na vyvolávanie filmov. Fotoaparát s bleskom bol príspevok od Boba. Vševid a vysielačky boli nové prírastky, ktoré v ten týždeň vyrobil Jupiter. Peter priniesol magnetofón - vymenil ho s jedným chlapcom v škole za svoju zbierku známok.
Teraz sa Jupiter nahol nad sarkofág, a priložil malý, ale citlivý mikrofón magnetofónu k plátnu, tesne k ústam múmie. „Nerozumiem ťa, Ra-Orkon,“ povedal nahlas. „Prehovor ešte raz.“ Šepot, ktorý na chvíľu prestal, sa po týchto slovách opäť ozval.
Nasledoval dlhý rad šepkaných slov. Jupiter dúfal, že citlivý mikrofón zachytí i tie slabé zvuky. Šepot trval dlhšie než minútu. Jupiter v snahe počuť čo najlepšie, sa ešte viac naklonil. Vtedy sa mu zachytila brada na odštiepenom rohu starého sarkofágu. Mykol sa, lep povolil a odtrhnutá brada mu bolestivo šklbla pokožku.
„Au!“ vykríkol Jupiter svojím hlasom. Rýchlo sa natiahol za bradou, ale stratil rovnováhu a spadol. Pri páde mu odleteli okuliare a parochňa sa mu zošuchla na tvár. Postavil sa, naslepo habkal rukami po parochni, snažiac sa znovu si ju nasadiť. Vtom sa otvorili dvere a profesor s Bobom vbehli do miestnosti.
„Čo je, Jupiter?“ spýtal sa Bob.
„Počuli sme váš výkrik,“ vysvetľoval profesor. „Stalo sa niečo?“
„To bola iba moja nepozornosť,“ povedal namrzený Jupiter. „Obávam sa, že som všetko pokazil. Múmia mi niečo hovorila ...“
„Teda dostal si ju!“ zaradoval sa Bob.
„Ani neviem,“ odvetil Jupiter podráždene. „Uvidíme, či ešte prehovorí.“ Zdvihol mikrofón, ktorý pri páde vypustil z ruky, takže s hrmotom dopadol na zem vedľa neho. Potom sa naklonil nad múmiu. „Hovor, Ra-Orkon,“ naliehal. „Hovor ešte!“
Všetci čakali, ale ticho rušilo iba dýchanie.
„Nemá to zmysel,“ povedal napokon Jupiter. „Už viac neprehovorí. Pozrime sa, či magnetofón niečo zachytil.“
Zamieril do susednej miestnosti. Tam si zložil prestrojenie a vyzliekol profesorov kabát. Položil na stôl prenosný magnetofón, pretočil pásku a stlačil gombík. Chvíľu zaznieval iba šum pásky. Potom, keď sa pozorne započúvali, rozoznali zvuky - slová. Boli však prerušované šumom pásky, lebo Jupiter zosilnil zvuk na najvyššiu možnú mieru. „Rozumiete tomu, profesor?“ spýtal sa Jupiter s nádejou v hlase, keď sa krátka nahrávka skončila jeho hlasným výkrikom „Au!“.
Profesor Yarborough zmätene pokrútil hlavou. „Raz sa mi nejasne zazdalo, že som zachytil slovo. Ak je to jazyk, akým sa hovorí na Strednom východe, či už starý, alebo súčasný, iba jeden muž v Kalifornii ho môže porozumieť. Je to môj starý priateľ, profesor Freeman, o ktorom som vám už hovoril.“ Mávol rukou k oknu, kde bolo vidieť dom profesora Freemana. „Nebýva veľmi ďaleko,“ pokračoval profesor, „ale ak sa chceme k nemu dostať, musíme obísť celý kaňon. Budeme tam za päť-desať minút, ak nás tam váš šofér odvezie. Navrhujem, aby sme ho ihneď navštívili, aby si mohol vypočuť pásku. Už som mu hovoril o šepkajúcej múmii a on mi sľúbil, že mi pomôže, ak bude môcť, hoci som vtedy mal dojem, že mi neverí.“
Jupiter súhlasil s týmto plánom a profesor zavolal komorníka. „Wilkins, idem s chlapcami navštíviť profesora Freemana. Vy tu zostaňte a strážte dom. Ak by sa prihodilo niečo neobyčajné, hneď mi zavolajte!“
„Áno pane,“ prikývol Wilkins.
Po piatich minútach sa Bob, Jupiter a profesor už viezli v rolls-royce. Medzitým sa zotmelo.
Keď odišli, Wilkins sa vrátil do kuchyne, kde predtým leštil nejaký orientálny mosadzný predmet, a znovu sa pustil do práce. No zrazu ho upútal slabý šramot, prichádzajúci zvonku. Zvuk sa viac neopakoval, ale aj tak vstal, z profesorovej kolekcie zobral meč a pobral sa do múzea. Zdalo sa, že je všetko v poriadku. Vrchnák sarkofágu bol na mieste a aj okná boli zatvorené, tak ako ich nechal, keď ostatní odišli. Otvoril sklené dvere a vyšiel na terasu. Len čo to urobil, začul čudný hrubý hlas, ktorý akoby mu niečo rozkazoval.
Wilkins s nervami napätými na prasknutie sa vyplašené poobzeral okolo seba. Zbadal, že v kroví sa niečo pohlo, a zdvihol meč, akoby sa chcel brániť. Zo šera sa vynorila postava. Bol to muž - ale so šakaľou hlavou. Díval sa na Wilkinsa zlovestne blčiacimi očami. Wilkins smrteľne zbledol. „Anubis!“ vyjachtal. „Šakalí bôžik!“
Anubis, strašný šakalí boh starovekého Egypta, urobil ešte krok, zdvihol ruku a prísne naňho ukázal. Wilkins vypustil meč a vzápätí, premožený hrôzou, zrútil sa vedľa neho v mdlobách.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář